Sorri, é carnaval!

„Usmej sa, je karneval!“ – povedalo Ive malé dievčatko na ulici v piatok.

Áno, máme karneval. Teda mali sme, ale čakala som na fotky, preto to meškanie. Hoci sa všetko malo začať až v sobotu, ako to už v Portugalsku býva, na párty nie je nikdy dosť času. Už hodný týždeň boli v meste kolotoče a stánky, každý čiňák nakúpil zásobu lacných a rozpadávajúcich sa masiek a v piatok ovládli celé mesto na chvíľu poobliekané detičky, ktoré mali zrejme nejaké akcie v škôlkach.

Hodina dejepisu: Tak, trieda, dnes si povieme niečo o asi najobľúbenejšom portugalskom sviatku. Jeho tradícia sa začala už v Starovekom Ríme, kde v období od 17. do 23. Decembra boli na chvíľu pozastavené všetky aktivity a obchody, otroci dostali na pár dní slobodu a morálne zásady boli trochu voľnejšie. Neskôr, v 11. Storočí, ustanovila cirkev túto tradíciu, aby ľudia dostali poslednú šancu sa zabaviť a dobre najesť pred obdobím veľkonočného pôstu. Samotné slovo „karneval“ pochádza z gréckeho „carnis valles", čo v preklade znamená „radovánky z mäsa“. Masky a prevleky sa zaviedli v období Renesancie.

A čo tá moja záhadná maska, sa pýtate? No toto:

Heh, a takto som si vykročila v pondelok večer z domu, pripadajúc si desne cool a temne. Dorazila som k Ive s Bárou a Poly (spolužiačka z Ol, ktorá je teraz v Lisabone a prišla nás pozrieť), aby som si odložila na chvíľu masku, pretože som šla ešte na erasmácku večeru a v škraboške a obrovskom klobúku sa blbo papá.

Poly, Iva, Bára

Večera bola...ja vám neviem. Bola som tam sama, pretože Bára bola stále chorá a Ive sa nepodarilo prihlásiť kvôli nedorozumeniu. Nikoho som tam nepoznala a nie som ten typ, čo si dokáže k niekomu len tak sadnúť a začať sa s ním baviť. Tiež nemali sľubované nerybacie menu, takže som zostala len pri zelenine a zemiakoch s ryžou, ale celkom som sa najedla. A aby ste si dotvorili predstavu, mali tam neobmedzené množstvá sangrie, čo v preklade znamená, že všetci Španieli boli za pol hodinu na mol a začali spievať. Už ste počuli opitých Španielov spievať? Priala by som vám zažiť. Vlastne nie, na to vás mám až príliš rada...

Chvalabohu som sa tam ani dlho neohriala. Prišla som o hodinu neskôr (hej, som v Portugalsku!) a asi po pol hodine som bežala preč, aby som sa pripojila k babám a spoločne sme išli do Ovaru, kde sa vraj koná ten najväčší rambál v celej krajine.

A veru, že sa konal! Toľko ľudí pokope v tak malom meste som jakživ nezažila. „Noite mágica“ (magická noc) sa vyznačovala hlasnou hudbou, kopou jedla a pitia a ľudí v kostýmoch všetkých veľkostí, tvarov, farieb, skupenstiev a stupňov neslušnosti. Len aby ste mali predstavu, vymenujem vám, čo všetko som videla: toast, krava, blondínka, mníška, policajt, teletubbies, včela, ovca, hasič, marshmellow, klaun, čarodejnica, spiderman, sararíman (typický japonský úradník v obleku s kufríkom, tlačiaci sa v metre, poznáte...), väzeň, číňanka, indián, nevesta, pirát, ninja, škót, šľachtic, upír, moreplavec, deratizér, kostra, lekár, sestrička, čert, anjel, poľovník, farmár, ghostbusters a spústa iných neidentifikovateľných, ktoré mi teraz nevedia napadnúť. V podstate, keby ste na karneval vyšli v pyžame s kefkou v ústach, rozmazaným make-upom, neučesanými vlasmi a plyšovou korytnačkou v ruke, stále by ste vyzerali normálnejšie, než 95 % okoloidúcich.

Nemôžem si ale pomôcť – nie je to nič pre mňa. Pripadám si hrozne staro, keď to takto poviem, ale až na obdivovanie masiek a fakt, že som tam bola s kamarátkami, ma to moc nebavilo. Ja mám rada ticho, aspoň trochu svojho osobného priestoru a čistú dlážku pod nohami a to boli tri podmienky, ktoré určite neboli splnené. Nechcem ani vedieť (a ani vy to nechcete vedieť), čo všetko bolo porozhadzované na zemi, všade sme sa tlačili cez dav a ledva sa počuli cez výber techno remixov starších pesničiek. K tomu všetkému som zistila, že opitý Portugalec je drzí Portugalec ako demonštrovala pani, ktorá ku mne len tak prišla, ukázala na moju cukrovú vatu, spýtala sa: „Môžem si dať, som tehotná“, bez čakania na odpoveď si kus urvala a odišla.

  

Červené oči idú ku kostýmu

Hmmm...ale neviem, možno mi to tak pripadalo len preto, že som sa deň predtým stretla s Japoncami...Ozaj, o tom som vám hovorila? Hej? Neva...

Prvý vlak nám z Ovaru išiel až 5.07 a bol úplne narvaný, takže som nesedela. Preto niet divu, že keď som sa konečne o siedmej ráno zvalila do postele, bola som taká unavená, že som promptne zaspala na...sedem hodín? Niééé.......to nie je možné, v poslednej dobe nie som schopná spať viac. Ja chcem späť svoj 11.hodinový režim (t.j. 11 hodín hore, zbytok spánok).

Ehm...no a aby som sa vrátila k tým Japoncom...