Najsamľapší z najsamľapších

...výletov v histórií výletov, exkurzií a vôbec akéhokoľvek sa pohnutia z pred počítača – taký bol dnešný Guimarães [gimarajš].

Hneď zrána sme si pekne zanadávali pretože vlak, ktorým sme chceli ísť bol suprimido (hlavne sme nadávali, pretože sme nevedeli, čo suprimido znamená, neskôr vysvitlo, že „zrušený“) a museli sme čakať dve hodiny na ďalší. Keďže bolo ale celkom pekne a vedela som, že niekde v blízkosti stanice je Estádio do Dragão (Dračí štadión), sídlo futbalového klubu FC Porto, kde som ešte ani ja ani Betka nebola, vytiahla som mapu na mobile, zistila, že GPS prímač z nejakého dôvodu nejde (aj keď bol nabitý) a nejako nás tam doviedla (s veľkou dávkou Betkinej pomoci).

Stanica Porto-Campanhã

Estádio do Dragão

Dláčik :)

"Dragão Caixa" (Caixa Geral de Depósitos je najväčšia banková sieť v Portugalsku)

V Guimarãesi sme vystúpili niečo po jednej. Našli sme hlúčik turistov, ktorí tiež obdivovali mapu a tak sme usúdili, že sa vyberieme za nimi a oni nás dovedú až na informácie. Doviesť doviedli, síce trošku dlhšou cestou, ale aj tak nám to nebolo nič platné, lebo boli zavreté. Odfotili sme si ale mapku, ktorú mali vycapenú na skle a podľa nej sa orientovali ďalej.

Praça Toural, na zemi je z nejakého dôvodu nápis "Lisboa" (Lisabon) a červené telefónne búdky nám strašne pripomínali Londýn

Alameda de São Dâmaso (ulička, páčili sa mi tie domy)

Krátko o Guimarãesi. V 12. Storočí, kedy väčšina dnešného portugalského územia bola pod nadvládou Maurov sa tu usadil Henrich Burgundský (Dom Henrique de Borgonha) a odtiaľto začal dobíjať krajinu naspäť. Jeho syn D. Afonso Henriques sa v roku 1143 stal prvým portugalským kráľom. V Guimarãesi zriadili svoje administratívne centrum, a tak sa de facto stal prvým hlavným mestom Portugalska (1095 – 1131, presunuté do Coimbry). Preto sa o ňom často hovorí ako o „Kolíske Portugalska“ („Cidade Berço“). Dnes je to 50-tisícové mesto asi hodinu na sever od Porta a skoro celé jeho územie je na zozname pamiatok UNESCO.

Na hradbe je nápis "Tu sa narodilo Portugalsko"

Praça da Oliveira

Capela dos Passos da Paixão de Cristo

Mesto je kráááásne. Veľmi čisté, zachovalé, je v ňom kopa úzkych uličiek, malých parčíkov, sem-tam pohodená hradba a my sme to všetko samozrejme fotili, ako banda besných japonských turistov.

Praça Toural

Praça da Oliveira

Rua de Santa Maria (ide priamo zo stredu mesta k hradu a myslím, že kedysi tadiaľ mohli chodiť koníky, lebo je akurát taká široká na koč a svah je mierny)

Všetko kvitne

Largo de Martins Sarmento

Prvou veľkou zastávkou bol Paço dos Duques de Bragança (Palác Vojvodov z Bragançi) postavený v 14. Storočí, kde nás vstup mal stáť 5€ (pretože nemáme kartičku Euro-26), ale pán pokladník bol strašne milý, keď sme mu vysvetlili, že sme študenti, tak nám zľavu predsa len dal (nakoniec to stálo 2€). Bolo to tam veľmi pekné, trochu chladné, ale zhodli sme sa, že bývať by sme tam chceli a že na obrovskom nádvorí by sa robili vynikajúce barbeque párty.

Paço dos Duques de Bragança

D. Afonso Henriques

Veľa ostrých predmetov, jééé

Pripomína nám to Veľkú Sieň z HP

Au...

Keď sme to všetko prešli, sadli sme si na schodíky ku priľahlej kaplnke a rozbalili onigiri, ktoré na moje narodeniny urobila Betka (za čo ju mooooooooc milujem ^___^) a vtedy sa stal zázrak. Japonci! Celá tlupa! A my jeme JAPONSKÉ jedlo! A sprievodca si nás všimol a...a....aj sa nám prihovoril....po japonsky....a my sme rozumeli....aj sme odpovedali....a potom prišli aj všetky tie ostatné milé japonské dôchodkyne....a aj s tými sme pokecali....ajasomsaztohoeštefurtnespametala...a len o tom píšem a trasú sa mi ruky a mám slzy v očiach...TO BOLO TAKÉ SUPER, ŽE JA TU CHYTÍM INFARKT!!! Vrchol môjho života, teraz môžem spokojne zomrieť.

  

No čo vám poviem, rozdýchavali sme to ešte....no my to vlastne ešte stále rozdýchavame a asi to ani dostatočne nerozdýchneme, lebo to je absolútne nerozdýchateľná vec. Čo tam, že sme potom boli na hrade, kde bol pán zase taký milý a dal nám s konšpiračným leskom v očku tiež zľavu, ktorú sme nemali dostať. Čo tam po tom, že to bol hrad z 10. Storočia a bol z neho pekný výhľad. A vlastne, čo tam po celom Guimarãesi a kráľoch a bláblá! My sme sa bavili s Japoncami!!!

Haha, schody do neba

Monte da Penha, jediný kopec v Guimarãesi

S takýmto kokteilom endorfínov a adrenalínu by človek oživil aj Voldemorta (áno, až tak!). V akejsi hmle nepríčetnej radosti sme ešte kúpili pohľadnice a hamburger na cestu a vydali sa naspäť na stanicu. V Porte mala Betka chvíľu čas, tak sme chceli ísť na horúcu čokoládu, ale tú nemali a nemali ani pomarančový džús (aj keď na veľkej svietiacej tabuli tvrdili, že ho majú), a tak si Betka kúpila čaj a ja som si dala kakao po ceste domov v McDonalde.

Už som vám povedala, že sme sa bavili s Japoncami???!!!