Prechádzka

Porto je plné lidí, hraček, zvířat, věcí a o něm si budem povídat přeci.

Prišlo mi trochu zvláštne, že už organizujem výlety do iných portugalským miest a ešte poriadne nepoznám Porto. Preto som dnes skoro rovno po zobudení (11.32) zbalila tašku a vyrazila na prieskum môjho teritória.

Začala som neďalekou fakultou architektúry. Od tej mojej je vzdialená len kúsok, ale aj napriek tomu som sa tam ešte nikdy nebola pozrieť. Budova je to...zvláštna.  Rozdelená na niekoľko častí, biela  a hranatá. Nemôžem si pomôcť, ale čakala som, že budú mať niečo impozantnejšie ako 3-D model na Google Maps.

 

Pokračovala som na most Ponte Arrábida (ktorý som krátko po jeho prejdení premenovala na Most Trúbiacich a Nadávajúcich), a tak som sa dostala do mesta Vila Nova da Gaia. V krátkosti o portugalskej geografii: mestečko s asi 178,255-timi obyvateľmi na opačnej strane rieky Douro. Spolu s Portom a ďalšími 12-timi mestami tvorí Metropolitné Územie Porta a je známe hlavne vďaka pivniciam (tzv. „jaskyne“), v ktorých sa vyrába a skladuje portské.

Aby som sa priznala, Gaiu som moc neskúmala a len som sa prešla po pobreží a popri jaskyniach. Potom som vybehla na ďalší most - Ponte de D. Luiz I. – a vrátila sa naspäť do Porta. Tento druhý most sa mi páčil oveľa viac, ako ten predchádzajúci. Má dve poschodia, po tom hornom chodí metro a po dolnom autá. V noci je nádherne vysvietený a robia sa z neho krásne fotky, za predpokladu, že práve nie je hmla.

Z najbližších turistických informácií som si šlohla mapu, keďže tá jedna, čo mám, je absolútne nepoužiteľná a zistila som, že v Porte zrejme výraz „mapa“ znamená skôr pestrofarebné leporelo pre deti a mládež. Sú na nej síce krásne obrázkovo vyznačené pamiatky a turistické trasy, ale akosi sa v nej neráta s tým, že by niekto chcel ísť aj ďalej, ako je centrum mesta. A tak mám teraz pre zmenu dve nepoužiteľné mapy...

Ale nič sa nedá robiť. Zašla som si na obed do Sabway, a takto posilnená som sa vybrala hľadať Teatro Nacional de São João. Podľa jeho honosného mena som teda čakala všeličo, ale nakoniec som sa po niekoľkých náhľadoch do mapy a opýtania sa okoloidúcej musela zmieriť s tým, že tá škaredá, ani stará ani moderná budova je naozaj to, čo sa tvári, že je. A ja som si myslela, že s SND je to zlé...

Každopádne, tak trochu sklamaná, pobrala som sa ďalej, tentokrát k bájnemu kníhkupectvu Lello. Založené už v roku 1869, je jedným z najstarších v Portugalsku a všeobecne uznávané ako jedno s najkrajších na svete. Z ulice ľahko prehliadnuteľné, sídliace priamo vedľa rektorátu našej univerzity, malé, útulné a krásne zariadené. Odporúčam tam ísť aj keď si nutne človek nechce nič kúpiť, minimálne za ten pohľad to stojí.

V mojej novonadobudnutej dobrej nálade som s malou zastávkou v pekárni vykročila smerom k parku Jardins do Palácio de Cristal. Záhradka to v celku pekná, obkolesená múrmi a plná cestičiek, fontánok a pasúceho sa vtáctva (čím výnimočne nemyslím holuby, ale čajky, morky, sliepky, kohúty, husi, kačky a pávy). 

V strede je Pavilhão Rosa Mota, pekné okrúhle staveníčko, ktoré doteraz neviem presne na čo slúži. Ako náhle som sa ale k nemu priblížila, začal sa zvnútra ozývať úpenlivý hlas a rozzvučali sa africké bubny, z čoho som vyrozumela, že zlý duchovia tejto stavby rozoznali prítomnosť ďalšieho zlého ducha v okolí. Len si nie som istá, či tie bubny boli na oslavu môjho príchodu, alebo ako vyhlásenie okamžitej evakuácie.

No a odtiaľto som zamierila už domov, lebo päť hodín chodenia hore-dolu kopcami by zabilo hádam každého. V najbližšom čase sa plánujem ísť odviezť lanovkami, čo tu behajú, tak sa zas ozvem s niečím novým. Dovtedy sa majte (ak toto vôbec niekto číta, teda...).

More kníh

Dnes som sa po prvýkrát, odkedy som tu, cítila ako naozajstný študent. Na zajtrajšiu hodinu lexikológie si máme prečítať text z jednej knihy, a tak som dnes ráno suverénne vpochodovala do knižnice.

Biblioteca da Faculdade de Letras je, ako mi tvrdia všetci naokolo, druhá najlepšia knižnica v celom Portugalsku. Či je to pravda, alebo len výplod univerzitného patriotizmu, to naozaj neviem, ale každopádne musím uznať, že je naozaj pekná. Rozprestiera sa naprieč deviatimi poschodiami, no vždy len v pomerne malej miestnosti, ktorá obkolesuje točité schodisko, ktoré spája jednotlivé levely. A tak sa v podstate dá povedať, že naša knižnica je vo veži. Cool.

Štyri s tých poschodí sú pritom pod zemou. Ešte keby zo stropov kvapkala voda a tmavými priestormi medzi policami sa preháňali draky, jej, to by som tam rada chodila. Bohužiaľ sa nič také nekoná a ja sa musím uspokojiť s policami o lingvistike, ktoré sú nudne uložené na prvom poschodí, čo nie je ani dosť vysoko na to, aby sa človek mohol hodiť z okna.

Čo sa týka môjho povinného čítania, samozrejme, že požadovanú knihu som nenašla ani na polici a dokonca ani v registri, takže sa na zajtrajšej hodine budem musieť tváriť super múdro a dúfať, že sa ma profesorka nebude na nič pýtať. Ale pri mojom šťastí...

Prednášam! Prednášaš. Prednáša, nerozumieme. Nerozumiete? Blbí sú, no!

Toto sa samozrejme stáva aj u nás, ale mala som potrebu sa podeliť.

Tak ako každý rok sa aj tento koná v Porte Super-Mega-Hyper-Bombasticky-Celonárodná Konferencia lingvistov, čo v praxi znamená asi 40 ľudí, ktorým nikto nerozumie, ale na ktorých prednášky musíme povinne ísť a tváriť sa, že nás to vnútorne obohacuje. A potom o tých prednáškach musíme referovať profesorom (akoby si ich nemohli ísť vypočuť sami...) a písať nezmyselné, papier míňajúce eseje o veciach, ktoré sa najlepšie využívajú ako background music, keď chce človek rýchlo zaspať.

No a keďže musím aj ja písať už spomínaný sloh, rozhodla som sa ísť na čo najväčší počet prednášok, aký môj duševný stav povolí. Logicky mi totiž vyplýva, že čím viac ich absolvujem, tým väčšia pravdepodobnosť, že budem aspoň jednej rozumieť a budem teda reálne mať aj o čom písať.

A tak som sa vybrala, v tento krásny štvrtkový deň, že sa dozviem niečo nové a fascinujúce o datíve, do našej posluchárne. Sedím si tam, čakám, profesor sa objaví a začne prednášku. Veľa toho nepočujem, lebo dievčatká za mnou veselo rozoberajú koniec sveta (alebo aspoň tak súdim, podľa veselých tónov ich hlasov) a prvá vec, ktorú zreteľne začujem je: „homo sapiens“. Tak si vravím, že profesor tú tému berie trochu z okľuky, ale, hej, aspoň sa dozviem, ako skloňovali v praveku.

Ďalších desať minút nič nepočujem, až kým nerozoznám z úst profesora vyletieť jeden biologický názov pre rybu a niekoľko opisov jej kostry. V tomto momente mi preblesne hlavou, že praveké alebo iné, ryby s datívom nemajú nič spoločné (aspoň myslím, maturovala som z biológie...) a tak sa potichúčky (s rachotom stoličky, samozrejme) odplichtím preč z hodiny histórie, ktorá tam nemala byť.

 Kde sa nakoniec konala moja prednáška, to som nezisťovala, lebo by som na ňu aj tak prišla neskoro. Zostane to jedným z tajomstiev Porta.

O počasí a o službách

Keď pred týždňom pršalo a ja som tvrdila, že to za chvíľu prestane a vráti sa nám horko, nikto mi neveril. A potom, kde sa vzalo, tu sa vzalo, stupňov nám furt pribúdalo a dnes i včera, počasie jak z dovolenkovej brožúry.

Je dokonca tak krásne a teplo, že sa mi úspešne darí prihrievať si obed na okennom parapete.

In other news, musím znovu pochváliť Portugalcov, tentokrát za praktickosť, ktorú som ešte v Európe nezažila (a akokoľvek toto vyznelo, sarkasticky to myslené naozaj nebolo).

Namiesto toho, aby tu každý mobilný operátor mal svoje vlastné predajne, sú všetci zlúčení pod jednu inštitúciu a obchody majú spoločné. Čo v preklade znamená, že sa človek nemusí báť, že v tom-ktorom centre nezoženie služby práve toho svojho.

Rovnako je to s bankomatmi. Zahraničnému návštevníkovi to samozrejme môže byť jedno, keďže by mu bol účtovaný poplatok za výber hotovosti všade, ale pre domácich to musí byť úžasná výhoda, nemusieť sa starať o to, kde peniaze vybrať.

A teraz ma ospravedlňte, prihára mi obed :D

Up in the air, alebo Účestníci zájezdu à la Slovakia

Obvykle by som sa po dnešnom dni len zvalila pred počítač a ničila si zbytočné mozgové bunky pozeraním anime, ale dnešná cesta Viedeň – Porto si zaslúži svoje miestečko na internete. Ergo, tu je môj jubilejný (druhý) príspevok na blog.

Lietadlo z Viedne meškalo asi pol hodiny. Čo mi ale nepôsobilo nijakú ujmu, keďže som to, aj so vzletom a podávaným občerstvením, ako je už u mňa zvykom, prespala. Pravý problém nastal až keď som sa pri pristátí zobudila, v polospánku pozrela na hodinky a jednu ručičku videla inde, ako naozaj bola, čo vyústilo v mojom urýchlenom, a snáď nie verejnosti najpríjemnejšom, vystúpení z lietadla.

Nasledovalo päť minút zbesneného pobiehania po letisku Palma Mallorca International, pestré nadávanie všetkými jazykmi, ktoré poznám a všeobecne na všetkých okolo mňa, kým som sa snažila nájsť nejakú tabuľu, ktorá by mi bola schopná povedať, odkiaľ letelo to lietadlo do Porta, ktoré som práve zmeškala.

Tabuľu som nakoniec našla (na moju obranu musím podotknúť, že drvivá väčšina info-tabúľ sa naozaj nachádzala na opačnom konci terminálu), zaostrila mobilný foťák (pretože ich by snáď urvalo, keby tie tabule dali o niečo nižšie...) a zistila...že let AB7784, Palma Mallorca-Porto o 14.45  nielenže neodletel, ale ešte sa ani nezačal jeho boarding. Tiež mi prišlo veľmi zvláštne, že pred ním bolo napísaných ešte asi osem iných letov, ktoré mali čas odchodu okolo jednej poobede.

A tak som si dala dve veci dokopy, tak pomaly, ako to už zvládam iba ja a ďalším pohľadom na hodinky som sa presvedčila, že naozaj, aj s meškaním som stále na letisko prišla asi s hodinovým predstihom.

Na rozdiel od mojich predošlých krátkodobých pobytov na letiskách však na tomto nebol žiaden problém s otázkou: Ako sa dá zabiť pol hodina?  Tento problém sa za mňa rozhodol vyriešiť môj nos.

Snáď mal pocit eufórie, z toho že som nezmeškala let, snáď sa len pokúšal zanechať moju jedinečnú DNA na čo najväčšom možnom počte miest, akokoľvek to už bolo, nasledujúcich 30 minút som strávila obdivovaním stropu ženských toaliet, keďže to bola jediná poloha mojej hlavy, pri ktorej som nevyzerala, akoby som práve vyšla z pomerne drsného boxového zápasu.

Tak ako všetky dobré aj zlé veci, aj krvácanie napokon ustalo a bola som sa schopná vrátiť naspäť medzi ľudí. A čo za ľudia to teda boli! Pánečku, Slováci. A hneď celá tlupa!

Slovenky, teda, aby som bola presná. Pútnický zájazd (aj keď podľa popisu ich programu bude to ich putovanie obmedzené tak maximálne na trasu sedadlo-záchod) mieriaci do Fátimy, ktorý pozostával z prevažne starších dám a tiet, pri ktorých som si skoro istá, že každá letuška by po strete s nimi mala dostať tak mesiac plateného voľna. Nielen, že tety neovládali ani základy akéhokoľvek cudzieho jazyka, ale počas celej cesty sa pokúšali presvedčiť svet o tom, že ak človek povie slovo v jazyku, ktorý druhý človek neovláda, dostatočne pomaly a nahlas, ten druhý musí predsa, trdlo, pochopiť. Slová, ktoré predsa musia byť zrozumiteľné aj rodenému nemcovi -  typu: žuvačka, káva, keks atď.

Ach, ľutovala som tie letušky...