Prednášam! Prednášaš. Prednáša, nerozumieme. Nerozumiete? Blbí sú, no!

Toto sa samozrejme stáva aj u nás, ale mala som potrebu sa podeliť.

Tak ako každý rok sa aj tento koná v Porte Super-Mega-Hyper-Bombasticky-Celonárodná Konferencia lingvistov, čo v praxi znamená asi 40 ľudí, ktorým nikto nerozumie, ale na ktorých prednášky musíme povinne ísť a tváriť sa, že nás to vnútorne obohacuje. A potom o tých prednáškach musíme referovať profesorom (akoby si ich nemohli ísť vypočuť sami...) a písať nezmyselné, papier míňajúce eseje o veciach, ktoré sa najlepšie využívajú ako background music, keď chce človek rýchlo zaspať.

No a keďže musím aj ja písať už spomínaný sloh, rozhodla som sa ísť na čo najväčší počet prednášok, aký môj duševný stav povolí. Logicky mi totiž vyplýva, že čím viac ich absolvujem, tým väčšia pravdepodobnosť, že budem aspoň jednej rozumieť a budem teda reálne mať aj o čom písať.

A tak som sa vybrala, v tento krásny štvrtkový deň, že sa dozviem niečo nové a fascinujúce o datíve, do našej posluchárne. Sedím si tam, čakám, profesor sa objaví a začne prednášku. Veľa toho nepočujem, lebo dievčatká za mnou veselo rozoberajú koniec sveta (alebo aspoň tak súdim, podľa veselých tónov ich hlasov) a prvá vec, ktorú zreteľne začujem je: „homo sapiens“. Tak si vravím, že profesor tú tému berie trochu z okľuky, ale, hej, aspoň sa dozviem, ako skloňovali v praveku.

Ďalších desať minút nič nepočujem, až kým nerozoznám z úst profesora vyletieť jeden biologický názov pre rybu a niekoľko opisov jej kostry. V tomto momente mi preblesne hlavou, že praveké alebo iné, ryby s datívom nemajú nič spoločné (aspoň myslím, maturovala som z biológie...) a tak sa potichúčky (s rachotom stoličky, samozrejme) odplichtím preč z hodiny histórie, ktorá tam nemala byť.

 Kde sa nakoniec konala moja prednáška, to som nezisťovala, lebo by som na ňu aj tak prišla neskoro. Zostane to jedným z tajomstiev Porta.