Obvykle by som sa po dnešnom dni len zvalila pred počítač a ničila si zbytočné mozgové bunky pozeraním anime, ale dnešná cesta Viedeň – Porto si zaslúži svoje miestečko na internete. Ergo, tu je môj jubilejný (druhý) príspevok na blog.
Lietadlo z Viedne meškalo asi pol hodiny. Čo mi ale nepôsobilo nijakú ujmu, keďže som to, aj so vzletom a podávaným občerstvením, ako je už u mňa zvykom, prespala. Pravý problém nastal až keď som sa pri pristátí zobudila, v polospánku pozrela na hodinky a jednu ručičku videla inde, ako naozaj bola, čo vyústilo v mojom urýchlenom, a snáď nie verejnosti najpríjemnejšom, vystúpení z lietadla.
Nasledovalo päť minút zbesneného pobiehania po letisku Palma Mallorca International, pestré nadávanie všetkými jazykmi, ktoré poznám a všeobecne na všetkých okolo mňa, kým som sa snažila nájsť nejakú tabuľu, ktorá by mi bola schopná povedať, odkiaľ letelo to lietadlo do Porta, ktoré som práve zmeškala.
Tabuľu som nakoniec našla (na moju obranu musím podotknúť, že drvivá väčšina info-tabúľ sa naozaj nachádzala na opačnom konci terminálu), zaostrila mobilný foťák (pretože ich by snáď urvalo, keby tie tabule dali o niečo nižšie...) a zistila...že let AB7784, Palma Mallorca-Porto o 14.45 nielenže neodletel, ale ešte sa ani nezačal jeho boarding. Tiež mi prišlo veľmi zvláštne, že pred ním bolo napísaných ešte asi osem iných letov, ktoré mali čas odchodu okolo jednej poobede.
A tak som si dala dve veci dokopy, tak pomaly, ako to už zvládam iba ja a ďalším pohľadom na hodinky som sa presvedčila, že naozaj, aj s meškaním som stále na letisko prišla asi s hodinovým predstihom.
Na rozdiel od mojich predošlých krátkodobých pobytov na letiskách však na tomto nebol žiaden problém s otázkou: Ako sa dá zabiť pol hodina? Tento problém sa za mňa rozhodol vyriešiť môj nos.
Snáď mal pocit eufórie, z toho že som nezmeškala let, snáď sa len pokúšal zanechať moju jedinečnú DNA na čo najväčšom možnom počte miest, akokoľvek to už bolo, nasledujúcich 30 minút som strávila obdivovaním stropu ženských toaliet, keďže to bola jediná poloha mojej hlavy, pri ktorej som nevyzerala, akoby som práve vyšla z pomerne drsného boxového zápasu.
Tak ako všetky dobré aj zlé veci, aj krvácanie napokon ustalo a bola som sa schopná vrátiť naspäť medzi ľudí. A čo za ľudia to teda boli! Pánečku, Slováci. A hneď celá tlupa!
Slovenky, teda, aby som bola presná. Pútnický zájazd (aj keď podľa popisu ich programu bude to ich putovanie obmedzené tak maximálne na trasu sedadlo-záchod) mieriaci do Fátimy, ktorý pozostával z prevažne starších dám a tiet, pri ktorých som si skoro istá, že každá letuška by po strete s nimi mala dostať tak mesiac plateného voľna. Nielen, že tety neovládali ani základy akéhokoľvek cudzieho jazyka, ale počas celej cesty sa pokúšali presvedčiť svet o tom, že ak človek povie slovo v jazyku, ktorý druhý človek neovláda, dostatočne pomaly a nahlas, ten druhý musí predsa, trdlo, pochopiť. Slová, ktoré predsa musia byť zrozumiteľné aj rodenému nemcovi - typu: žuvačka, káva, keks atď.
Ach, ľutovala som tie letušky...
Misi, ked uz sme pri tom :) ak som to spravne pochopila, ze ti tiekla krv z nosa, tak vtedy treba mat hlavu v predklone, aby ti nesla do dychacich ciest a pekne vytekala, lebo sa tym mozes zadusit :) to len tak na ozvlastnenie :)
OdpovedaťOdstrániťach, ty aj na tej úbohej malorke musíš zanechať ten genetický materiál:)
OdpovedaťOdstrániťEvi: a skúšala si to niekedy? Lebo keď som sa o to pokúšala ja, tak ta krv tiecť neprestala. Takže sa mám zadusiť alebo vykrvácať?
OdpovedaťOdstrániťLeni: moju vzácnu a všemohúcu DNA? Iste.