Prechádzka

Porto je plné lidí, hraček, zvířat, věcí a o něm si budem povídat přeci.

Prišlo mi trochu zvláštne, že už organizujem výlety do iných portugalským miest a ešte poriadne nepoznám Porto. Preto som dnes skoro rovno po zobudení (11.32) zbalila tašku a vyrazila na prieskum môjho teritória.

Začala som neďalekou fakultou architektúry. Od tej mojej je vzdialená len kúsok, ale aj napriek tomu som sa tam ešte nikdy nebola pozrieť. Budova je to...zvláštna.  Rozdelená na niekoľko častí, biela  a hranatá. Nemôžem si pomôcť, ale čakala som, že budú mať niečo impozantnejšie ako 3-D model na Google Maps.

 

Pokračovala som na most Ponte Arrábida (ktorý som krátko po jeho prejdení premenovala na Most Trúbiacich a Nadávajúcich), a tak som sa dostala do mesta Vila Nova da Gaia. V krátkosti o portugalskej geografii: mestečko s asi 178,255-timi obyvateľmi na opačnej strane rieky Douro. Spolu s Portom a ďalšími 12-timi mestami tvorí Metropolitné Územie Porta a je známe hlavne vďaka pivniciam (tzv. „jaskyne“), v ktorých sa vyrába a skladuje portské.

Aby som sa priznala, Gaiu som moc neskúmala a len som sa prešla po pobreží a popri jaskyniach. Potom som vybehla na ďalší most - Ponte de D. Luiz I. – a vrátila sa naspäť do Porta. Tento druhý most sa mi páčil oveľa viac, ako ten predchádzajúci. Má dve poschodia, po tom hornom chodí metro a po dolnom autá. V noci je nádherne vysvietený a robia sa z neho krásne fotky, za predpokladu, že práve nie je hmla.

Z najbližších turistických informácií som si šlohla mapu, keďže tá jedna, čo mám, je absolútne nepoužiteľná a zistila som, že v Porte zrejme výraz „mapa“ znamená skôr pestrofarebné leporelo pre deti a mládež. Sú na nej síce krásne obrázkovo vyznačené pamiatky a turistické trasy, ale akosi sa v nej neráta s tým, že by niekto chcel ísť aj ďalej, ako je centrum mesta. A tak mám teraz pre zmenu dve nepoužiteľné mapy...

Ale nič sa nedá robiť. Zašla som si na obed do Sabway, a takto posilnená som sa vybrala hľadať Teatro Nacional de São João. Podľa jeho honosného mena som teda čakala všeličo, ale nakoniec som sa po niekoľkých náhľadoch do mapy a opýtania sa okoloidúcej musela zmieriť s tým, že tá škaredá, ani stará ani moderná budova je naozaj to, čo sa tvári, že je. A ja som si myslela, že s SND je to zlé...

Každopádne, tak trochu sklamaná, pobrala som sa ďalej, tentokrát k bájnemu kníhkupectvu Lello. Založené už v roku 1869, je jedným z najstarších v Portugalsku a všeobecne uznávané ako jedno s najkrajších na svete. Z ulice ľahko prehliadnuteľné, sídliace priamo vedľa rektorátu našej univerzity, malé, útulné a krásne zariadené. Odporúčam tam ísť aj keď si nutne človek nechce nič kúpiť, minimálne za ten pohľad to stojí.

V mojej novonadobudnutej dobrej nálade som s malou zastávkou v pekárni vykročila smerom k parku Jardins do Palácio de Cristal. Záhradka to v celku pekná, obkolesená múrmi a plná cestičiek, fontánok a pasúceho sa vtáctva (čím výnimočne nemyslím holuby, ale čajky, morky, sliepky, kohúty, husi, kačky a pávy). 

V strede je Pavilhão Rosa Mota, pekné okrúhle staveníčko, ktoré doteraz neviem presne na čo slúži. Ako náhle som sa ale k nemu priblížila, začal sa zvnútra ozývať úpenlivý hlas a rozzvučali sa africké bubny, z čoho som vyrozumela, že zlý duchovia tejto stavby rozoznali prítomnosť ďalšieho zlého ducha v okolí. Len si nie som istá, či tie bubny boli na oslavu môjho príchodu, alebo ako vyhlásenie okamžitej evakuácie.

No a odtiaľto som zamierila už domov, lebo päť hodín chodenia hore-dolu kopcami by zabilo hádam každého. V najbližšom čase sa plánujem ísť odviezť lanovkami, čo tu behajú, tak sa zas ozvem s niečím novým. Dovtedy sa majte (ak toto vôbec niekto číta, teda...).