Portugalci sú milí. Vraveli mi to moje profesorky, písali kamarátky, ktoré tu boli skôr ako ja, rok som to pozorovala na našich dvoch profesoroch, ale nič ma neutvrdilo v tejto predstave viac, ako samotná návšteva Portugalska.
Od taxikárov, cez recepčné, vrátnikov až po týpka, ktorý si odo mňa pýtal 40 centov na ulici sa všetci usmievajú, zdravia, sú všemožne nápomocní a všeobecne v dobrej nálade.
Čo sa mi zdá ale celkom pochopiteľné. Keby som ja mala stabilných 26 stupňov, more a parky za oknom, tiež by som stále vyzerala ako slniečko na hnoji.
Čo, bohužiaľ, nie je môj súčasný stav.
Som bez internetu, ergo, bez dobrej mapy a včerajšia menšia prechádzka po meste ma presvedčila o tom, že sa tu dá stratiť asi tak rýchlo a jednoducho ako nájsť Portugalca v kope Japoncov. Okrem toho sa mi nielenže nepodarilo nájsť akúkoľvek zmienku o nejakom známom fasfoode, ale nech chodím ako chodím, nevidím nikde ani potraviny, čo za také dva dni asi začne byť dosť problém (vďaka mojej neskonalej prezieravosti, som si nejaké jedlo kúpila ráno v meste, takže aspoň do spustenia internetu prežijem na chlebe a Oreos).
Okrem týchto pár počiatočných problémov sa ale nemám na čo sťažovať. Mesto je krásne, teplé a milé, v noci nádherne vysvietené a nepokazí mi to ani spolubývajúca. Ale o tom, potom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára