Práca a zábava

Druhý článok za deň, čo ste komu urobili?!

Popravde mám v poslednej dobe dojem, že sa stále niečo deje, ale keď sa snažím rozmýšľať konkrétne čo, akosi sa mi nedarí si nič vybaviť. Možno už ma dobieha tá senilita, veď už mám 21...

Projekt na Preklad sme nakoniec stihli odovzdať načas. Nie zásluhou mojich kolegýň, ale hlavné je, že sme odovzdali. Skončilo to tak, že som to finálne upravovala ja, čo je v retrospektíve možno dobré, pretože som mala posledné slovo, a tak si aspoň môžem byť istá, že je to urobené dobre. Skôr ma štve, že vrátane grafického designu ponuky (nič fancy, nemyslite si :)), všetkých administratívnych úkonov (maily, kalkulácia ceny, odosielanie dokumentov, komunikácia v rámci skupiny,...) v podstate všetko padlo na mňa, ale známka je group effort, pffft.

Na pozitívnejšiu koľajnicu, chystá sa peklo. Medzinárodný festival čokolády v Óbidos, na ktorý možno pôjdem, možno nie, prehliadka historického centra Porta, výlet do Lisabonu, ku ktorému sa nevieme dopracovať, výlet do Vale do Douro, ktorý sme práve odložili, lebo má byť v nedeľu škaredé počasie a portugalský animefest, ktorý bude budúci víkend priamo tu v Porte. Má síce nudný program, ale aspoň sa pôjdem pozrieť nachvíľu medzi normálnych ľudí. Chýbajú mi japanisti!

Tiež ma čakajú polosemestrálne písomky, na ktoré nemám ani najmenšie tušenie kedy sa budem učiť so všetkým týmto. V debate je stále ešte návrh nahradiť jednu prácou, ale to by znamenalo si nájsť tému a materiál, čítať (!) a písať (!!!). Tiež nemám poňatia, z čoho asi tieto testy budú, pretože mám dojem (a nie je to len dojem), že sme zatiaľ ani nič poriadne nerobili.

Aspoň počasie nám teraz praje. Rezidentných 23 °C robí divy s mojou lenivosťou, a tak som sa v pondelok vybrala na prechádzku pozrieť dva kostoly, ktoré sú tak trochu od ruky a nikdy na ne nemám čas.

Úprimne som bola celkom prekvapená. Prvý bol malý, jednoduchý, presne podľa môjho vkusu, obklopený kvitnúcou záhradou, rovno vedľa našej fakulty farmácie.

Igreja Românica de Cedofeita

Faculdade de Farmácia da Universidade do Porto

Druhý mi zase veľmi pripomína Katedrálu Sv. Václava v Olomouci - veľké námestie, s dvoma vežami vpredu, vysoké a impozantné.

Igreja da Lapa

Cestou som natrafila aj na námestie republiky, ktoré je strašne cool, hlavne zhora a niekoľko zaujímavých budov. Tiež som doplnila niektoré fotky vecí, ktoré som už spomínala, ale nikdy nenafotila.

Neviem prečo, ale až keď som videla tento pohľad doľahlo na mňa, že Porto je naozaj veľkomesto

Praça da República

Praça de Mouzinho de Albuquerque, v strede pamätník hrdinom polostrovnej vojny

Casa da Música (hlavná koncertná sála v Porte)

Tých výletov sa mi veru akosi kopí. Minulý semester som tiež chodila, ale aj tak nemám prechodené ani polku z toho, čo chcem a to je celkom desivá myšlienka. Nejako to ale zvládnuť musím, Japonci by to stihli!

ZOOrama

Som späť! Aplauz, poďme, poďme všetci! Po dlhšej odmlke (týždeň, wow) som tu znova. Dúfam, že sme vám ja a moje dristy patrične chýbali a teraz vám ich vynahradím fúrou iných, rovnako nepríčetných blábolov.

Bola som v ZOO. Napriek môjmu dlhotrvajúcemu presvedčeniu, že zebra je zebra aj v Portugalsku aj v Bojniciach, som sa pridala k národnostne bohatej skupinke zorganizovanej Ivou a Bárou a išla s nimi v nedeľu do susedného mestečka Maia. Nesúďte ma a moje porušovanie vlastných zásad – bolo horko (24°C), pekne a mne sa nechcelo trčať celý deň doma.

  

Zľava: Nemka, Taiwančanka, Španielka, moi, Portugalec, Češka, Češka

A čo som tam nevidela! No, nevidela som nič, čo som nevidela už niekedy predtým. Zebra naozaj vyzerá rovnako aj 3,000 kilometrov od domu, všetky mačky mali permanentnú siestu, všetky ostatné zvieratá buď len sedeli a prežúvali alebo ležali a prežúvali. Celkom som tie potvory ľutovala – majú strašne malý výbeh a musia žiť na portugalskej strave.

Zebrátko sa narodilo 28.1.2011

Celé to malo ale aj dobré stránky. Videla som prdel a pol hadov (jééééé), žiadne pavúky (double jééééé), jedného neskutočne naštvaného pštrosa, blonďavého klokana a hviezdu celého dňa – hrocha. Hovoríte si určite: „pffft, hroch, čo tam na tom“, ale mýlite sa. To vám bol taký showman a modelka v jednom, pózoval, nechával sa kŕmiť, otváral papuľku dokorán, rôzne sa vrtel a fuňal a ja mám z 69 fotiek celkovo 20 len jeho.

Nešli sme nakoniec na predstavenie foquinhas (čítaj „fokiňaš“ – tuleniatka), čo sme neskôr ľutovali, lebo tam nikto vstup nekontroloval, ale prišli sme príliš neskoro na show.

Neodpustím im, že nemajú giftshop. Ja som sa tak tešila, že pridám do zbierky plyšákov ďalšieho potenciálne nebezpečného zvera, ale oni mali len akési lacné plastové pištoľky a podobné prkotiny. Ach jaj!

Narazila

Tvrdo! Tvrdo! Tvrdo! Pretvrdo! A s najväčšou dávkou irónie, akú ste kedy zažili.

Sedela som dnes na hodine Prekladu a kašľajúc ako japonský jadrový reaktor som počúvala prezentáciu o preklade domácej úlohy, ktorú si pripravila skupinka spolužiakov. Bol to celkom lingvisticky náročný text, ale oni ho zvládli vynikajúco a ja som si celý čas trucovito vravela: „Oni sú takí dobrí prekladatelia! Veď ja tu ani ničím nevyniknem, keď sme všetci na rovnakej úrovni. Ja sa nehrám! Chcem tu niekoho blbého, chýba mi byť najlepšia z celej triedy!...“

K večeru som si sadla za počítač, že zrevidujem preklad, ktorý robila kolegyňa z mojej pracovnej skupiny pre náš projekt. Aj! Aj! Aj! Ajjajajajajajáááj! Viete ako si teraz neskutočne želám, že je tá trieda plná jazykových géniov a nikoho iného?

Toľko chýb, preložené od slova do slova, absolútne si nedáva pozor na to, či to vôbec znie anglicky, je to nudné, je to suché, úplne to stratilo akúkoľvek atmosféru a miestami to vyznieva neskutočne úchylne (starší pán vysvetľuje chlapčekovi ako sa pestujú biopotraviny). Ani ja nie som dokonalá, nie som native speaker, kto ste kedy čítali tento blog, tak vidíte všetky tie hrubky a iné moje nedostatky, ale táto baba nemá ani najmenší cit!

Čo je ale najhoršie, nič jej na to nemôžem povedať. Nemôžem od všetkých čakať, že budú prekladať rovnako, ako ja. Nemôžem jej na oči povyhadzovať všetky tieto veci, lebo to potom vyzniem ako arabský diktátor s OCD. Neskutočne ma na tom štve fakt, že tieto projekty sa zarátavajú do našej finálnej známky a ja budem odovzdávať niečo, s čím jednoducho nie som spokojná.

Či už je to tým, že si rada robím veci svojim tempom, alebo že ma štve nekompetentnosť iných, jednoducho nie som tímový hráč. Pokojne si to preložím sama a sama si za to zožnem aj patričné uznanie či kritiku.

Jo a BTW, tretia členka nášho tímu (Angličanka) sa so svojou časťou ešte ani neozvala, takže neviem, či na tom vôbec robí alebo nie (máme to hotové odovzdať vo štvrtok). Bože chráň, aby som ja niekedy v budúcnosti musela pracovať s ľuďmi!

Chreeech chriech hmmmch...fňuk

...a podobné ladné zvuky, hodné ozajstnej dámy, zo mňa padajú posledné tri dni. Som chorá, nie dostatočne, aby som s tým išla za doktorom, ale dosť aby som vykašlala pľúca (kto ste videli niektorý z posledných dielov Housa , OMG, to sa fakt dá...). Takže cieľom dnešného dňa bolo ísť si kúpiť na to nejaký sirup alebo čo.

Aké je to neskutočné, že všade, kde chodím, vidím jednu lekáreň za druhou, ale keď do nejakej potrebujem zájsť, musím sa pozrieť do mapy, pretože si neviem spomenúť, kde nejaká je. Po skonzultovaní Googlu som sa vybrala do jednej a...úplne výnimočne všetko prebehlo veľmi hladko (až na moje dýchanie). Tete lekárničke som vysvetlila, aký je problém, aj keď netuším, či sa to tak po portugalsky naozaj povie (či na to nemajú iný výraz), ale pochopila a za chvíľu už sa mi niesol sirupček (tri lyžičky za deň). Chutí po mede, mňam.

Chcela som si dokúpiť aj Strepsils, lebo mi dochádzajú a tu som sa zarazila. Viete, po správnosti by sa po portugalsky mali čítať „štrepsilš“, čo nie som schopná vysloviť ani v duchu bez toho, aby som sa nezvalila na zem od smiechu. Popravde ale neviem, ako sa to naozaj číta, pretože portugalčina má nepríjemný zvyk čítať niektoré veci s ich výslovnosťou a niektoré s originálnou. Na jednej strane si vravím, že je to názov, a preto by sa mala zachovať pôvodná výslovnosť, ale zase je to už tak zabehnutá záležitosť, že by sa pokojne mohla čítať aj skomolene. Ako to je naozaj som sa nedozvedela, pretože na poslednú chvíľu mi padli nervy a zdrhla som odtiaľ ako prašivý zbabelec, ktorý som. Keď mi dôjdu, tak si ich dokúpim...alebo to možno vydržím domov...asi to vydržím domov...

Ešte som si na boľavé hrdielko chcela kúpiť pastely (pretože pastely liečia VŠETKO), ale nemali! Tak som si na truc kúpila Oreaos, heheee.

Sorri, é carnaval!

„Usmej sa, je karneval!“ – povedalo Ive malé dievčatko na ulici v piatok.

Áno, máme karneval. Teda mali sme, ale čakala som na fotky, preto to meškanie. Hoci sa všetko malo začať až v sobotu, ako to už v Portugalsku býva, na párty nie je nikdy dosť času. Už hodný týždeň boli v meste kolotoče a stánky, každý čiňák nakúpil zásobu lacných a rozpadávajúcich sa masiek a v piatok ovládli celé mesto na chvíľu poobliekané detičky, ktoré mali zrejme nejaké akcie v škôlkach.

Hodina dejepisu: Tak, trieda, dnes si povieme niečo o asi najobľúbenejšom portugalskom sviatku. Jeho tradícia sa začala už v Starovekom Ríme, kde v období od 17. do 23. Decembra boli na chvíľu pozastavené všetky aktivity a obchody, otroci dostali na pár dní slobodu a morálne zásady boli trochu voľnejšie. Neskôr, v 11. Storočí, ustanovila cirkev túto tradíciu, aby ľudia dostali poslednú šancu sa zabaviť a dobre najesť pred obdobím veľkonočného pôstu. Samotné slovo „karneval“ pochádza z gréckeho „carnis valles", čo v preklade znamená „radovánky z mäsa“. Masky a prevleky sa zaviedli v období Renesancie.

A čo tá moja záhadná maska, sa pýtate? No toto:

Heh, a takto som si vykročila v pondelok večer z domu, pripadajúc si desne cool a temne. Dorazila som k Ive s Bárou a Poly (spolužiačka z Ol, ktorá je teraz v Lisabone a prišla nás pozrieť), aby som si odložila na chvíľu masku, pretože som šla ešte na erasmácku večeru a v škraboške a obrovskom klobúku sa blbo papá.

Poly, Iva, Bára

Večera bola...ja vám neviem. Bola som tam sama, pretože Bára bola stále chorá a Ive sa nepodarilo prihlásiť kvôli nedorozumeniu. Nikoho som tam nepoznala a nie som ten typ, čo si dokáže k niekomu len tak sadnúť a začať sa s ním baviť. Tiež nemali sľubované nerybacie menu, takže som zostala len pri zelenine a zemiakoch s ryžou, ale celkom som sa najedla. A aby ste si dotvorili predstavu, mali tam neobmedzené množstvá sangrie, čo v preklade znamená, že všetci Španieli boli za pol hodinu na mol a začali spievať. Už ste počuli opitých Španielov spievať? Priala by som vám zažiť. Vlastne nie, na to vás mám až príliš rada...

Chvalabohu som sa tam ani dlho neohriala. Prišla som o hodinu neskôr (hej, som v Portugalsku!) a asi po pol hodine som bežala preč, aby som sa pripojila k babám a spoločne sme išli do Ovaru, kde sa vraj koná ten najväčší rambál v celej krajine.

A veru, že sa konal! Toľko ľudí pokope v tak malom meste som jakživ nezažila. „Noite mágica“ (magická noc) sa vyznačovala hlasnou hudbou, kopou jedla a pitia a ľudí v kostýmoch všetkých veľkostí, tvarov, farieb, skupenstiev a stupňov neslušnosti. Len aby ste mali predstavu, vymenujem vám, čo všetko som videla: toast, krava, blondínka, mníška, policajt, teletubbies, včela, ovca, hasič, marshmellow, klaun, čarodejnica, spiderman, sararíman (typický japonský úradník v obleku s kufríkom, tlačiaci sa v metre, poznáte...), väzeň, číňanka, indián, nevesta, pirát, ninja, škót, šľachtic, upír, moreplavec, deratizér, kostra, lekár, sestrička, čert, anjel, poľovník, farmár, ghostbusters a spústa iných neidentifikovateľných, ktoré mi teraz nevedia napadnúť. V podstate, keby ste na karneval vyšli v pyžame s kefkou v ústach, rozmazaným make-upom, neučesanými vlasmi a plyšovou korytnačkou v ruke, stále by ste vyzerali normálnejšie, než 95 % okoloidúcich.

Nemôžem si ale pomôcť – nie je to nič pre mňa. Pripadám si hrozne staro, keď to takto poviem, ale až na obdivovanie masiek a fakt, že som tam bola s kamarátkami, ma to moc nebavilo. Ja mám rada ticho, aspoň trochu svojho osobného priestoru a čistú dlážku pod nohami a to boli tri podmienky, ktoré určite neboli splnené. Nechcem ani vedieť (a ani vy to nechcete vedieť), čo všetko bolo porozhadzované na zemi, všade sme sa tlačili cez dav a ledva sa počuli cez výber techno remixov starších pesničiek. K tomu všetkému som zistila, že opitý Portugalec je drzí Portugalec ako demonštrovala pani, ktorá ku mne len tak prišla, ukázala na moju cukrovú vatu, spýtala sa: „Môžem si dať, som tehotná“, bez čakania na odpoveď si kus urvala a odišla.

  

Červené oči idú ku kostýmu

Hmmm...ale neviem, možno mi to tak pripadalo len preto, že som sa deň predtým stretla s Japoncami...Ozaj, o tom som vám hovorila? Hej? Neva...

Prvý vlak nám z Ovaru išiel až 5.07 a bol úplne narvaný, takže som nesedela. Preto niet divu, že keď som sa konečne o siedmej ráno zvalila do postele, bola som taká unavená, že som promptne zaspala na...sedem hodín? Niééé.......to nie je možné, v poslednej dobe nie som schopná spať viac. Ja chcem späť svoj 11.hodinový režim (t.j. 11 hodín hore, zbytok spánok).

Ehm...no a aby som sa vrátila k tým Japoncom...

Najsamľapší z najsamľapších

...výletov v histórií výletov, exkurzií a vôbec akéhokoľvek sa pohnutia z pred počítača – taký bol dnešný Guimarães [gimarajš].

Hneď zrána sme si pekne zanadávali pretože vlak, ktorým sme chceli ísť bol suprimido (hlavne sme nadávali, pretože sme nevedeli, čo suprimido znamená, neskôr vysvitlo, že „zrušený“) a museli sme čakať dve hodiny na ďalší. Keďže bolo ale celkom pekne a vedela som, že niekde v blízkosti stanice je Estádio do Dragão (Dračí štadión), sídlo futbalového klubu FC Porto, kde som ešte ani ja ani Betka nebola, vytiahla som mapu na mobile, zistila, že GPS prímač z nejakého dôvodu nejde (aj keď bol nabitý) a nejako nás tam doviedla (s veľkou dávkou Betkinej pomoci).

Stanica Porto-Campanhã

Estádio do Dragão

Dláčik :)

"Dragão Caixa" (Caixa Geral de Depósitos je najväčšia banková sieť v Portugalsku)

V Guimarãesi sme vystúpili niečo po jednej. Našli sme hlúčik turistov, ktorí tiež obdivovali mapu a tak sme usúdili, že sa vyberieme za nimi a oni nás dovedú až na informácie. Doviesť doviedli, síce trošku dlhšou cestou, ale aj tak nám to nebolo nič platné, lebo boli zavreté. Odfotili sme si ale mapku, ktorú mali vycapenú na skle a podľa nej sa orientovali ďalej.

Praça Toural, na zemi je z nejakého dôvodu nápis "Lisboa" (Lisabon) a červené telefónne búdky nám strašne pripomínali Londýn

Alameda de São Dâmaso (ulička, páčili sa mi tie domy)

Krátko o Guimarãesi. V 12. Storočí, kedy väčšina dnešného portugalského územia bola pod nadvládou Maurov sa tu usadil Henrich Burgundský (Dom Henrique de Borgonha) a odtiaľto začal dobíjať krajinu naspäť. Jeho syn D. Afonso Henriques sa v roku 1143 stal prvým portugalským kráľom. V Guimarãesi zriadili svoje administratívne centrum, a tak sa de facto stal prvým hlavným mestom Portugalska (1095 – 1131, presunuté do Coimbry). Preto sa o ňom často hovorí ako o „Kolíske Portugalska“ („Cidade Berço“). Dnes je to 50-tisícové mesto asi hodinu na sever od Porta a skoro celé jeho územie je na zozname pamiatok UNESCO.

Na hradbe je nápis "Tu sa narodilo Portugalsko"

Praça da Oliveira

Capela dos Passos da Paixão de Cristo

Mesto je kráááásne. Veľmi čisté, zachovalé, je v ňom kopa úzkych uličiek, malých parčíkov, sem-tam pohodená hradba a my sme to všetko samozrejme fotili, ako banda besných japonských turistov.

Praça Toural

Praça da Oliveira

Rua de Santa Maria (ide priamo zo stredu mesta k hradu a myslím, že kedysi tadiaľ mohli chodiť koníky, lebo je akurát taká široká na koč a svah je mierny)

Všetko kvitne

Largo de Martins Sarmento

Prvou veľkou zastávkou bol Paço dos Duques de Bragança (Palác Vojvodov z Bragançi) postavený v 14. Storočí, kde nás vstup mal stáť 5€ (pretože nemáme kartičku Euro-26), ale pán pokladník bol strašne milý, keď sme mu vysvetlili, že sme študenti, tak nám zľavu predsa len dal (nakoniec to stálo 2€). Bolo to tam veľmi pekné, trochu chladné, ale zhodli sme sa, že bývať by sme tam chceli a že na obrovskom nádvorí by sa robili vynikajúce barbeque párty.

Paço dos Duques de Bragança

D. Afonso Henriques

Veľa ostrých predmetov, jééé

Pripomína nám to Veľkú Sieň z HP

Au...

Keď sme to všetko prešli, sadli sme si na schodíky ku priľahlej kaplnke a rozbalili onigiri, ktoré na moje narodeniny urobila Betka (za čo ju mooooooooc milujem ^___^) a vtedy sa stal zázrak. Japonci! Celá tlupa! A my jeme JAPONSKÉ jedlo! A sprievodca si nás všimol a...a....aj sa nám prihovoril....po japonsky....a my sme rozumeli....aj sme odpovedali....a potom prišli aj všetky tie ostatné milé japonské dôchodkyne....a aj s tými sme pokecali....ajasomsaztohoeštefurtnespametala...a len o tom píšem a trasú sa mi ruky a mám slzy v očiach...TO BOLO TAKÉ SUPER, ŽE JA TU CHYTÍM INFARKT!!! Vrchol môjho života, teraz môžem spokojne zomrieť.

  

No čo vám poviem, rozdýchavali sme to ešte....no my to vlastne ešte stále rozdýchavame a asi to ani dostatočne nerozdýchneme, lebo to je absolútne nerozdýchateľná vec. Čo tam, že sme potom boli na hrade, kde bol pán zase taký milý a dal nám s konšpiračným leskom v očku tiež zľavu, ktorú sme nemali dostať. Čo tam po tom, že to bol hrad z 10. Storočia a bol z neho pekný výhľad. A vlastne, čo tam po celom Guimarãesi a kráľoch a bláblá! My sme sa bavili s Japoncami!!!

Haha, schody do neba

Monte da Penha, jediný kopec v Guimarãesi

S takýmto kokteilom endorfínov a adrenalínu by človek oživil aj Voldemorta (áno, až tak!). V akejsi hmle nepríčetnej radosti sme ešte kúpili pohľadnice a hamburger na cestu a vydali sa naspäť na stanicu. V Porte mala Betka chvíľu čas, tak sme chceli ísť na horúcu čokoládu, ale tú nemali a nemali ani pomarančový džús (aj keď na veľkej svietiacej tabuli tvrdili, že ho majú), a tak si Betka kúpila čaj a ja som si dala kakao po ceste domov v McDonalde.

Už som vám povedala, že sme sa bavili s Japoncami???!!!