Aveiro

Ďalší v rade z príspevkov bude už konečne (a zase s meškaním) o Aveire.

Aveiro, takzvané „portugalské Benátky“, je asi 70 000-ové mesto na pol ceste medzi Portom a Coimbrou. Tiež je to miesto s najchladnejšou a najveternejšou vlakovou stanicou na svete, čo sa mi znovu raz potvrdilo, keď som tam čakala na príchod Betky. Ale, na druhú stranu, majú tam niečo, čo som ešte nikdy predtým v nástupištnej hale nevidela. Kravu. Teda dve. Neviem či sú tam na odháňanie zlých duchov, alebo zlých turistov, každopádne, stoja si tam šťastne jak Veselá Kráva.

 

Tak či tak, po patričnom zdokumentovaní sme sa vybrali hľadať mapu. Ja vám asi nikdy nepochopím logiku umiestnenia turistických informácií v centre mesta. Respektíve, nechápem prečo sú len v centre mesta. To nikoho ešte nenapadlo, že keď človek príde vlakom, nemá šajnu, ako sa do centra má dostať a stánoček s mapami by sa zišlo mať na stanici?

Očividne nie. Ale vďaka Bohu, naša portugalčina postačila na opýtanie sa (prvá lekcia v učebniciach, to sa za rok na človeka nalepí), a tak sme úspešne našli turistcentrum aj s giftshopom, kde mimochodom predávali okrem pohľadníc a modelov lodí aj tričko zo žirafami a iné s Portugalskom nesúvisiace predmety (vážne by ma neprekvapili ani modely pyramíd medzi tým všetkým).

S mapou (ktorú musím pochváliť, bola moc dobrá) sme sa potom vybrali po stopách pamiatok. Veľa ich v Aveire nie je, ale zato si to mesto vynahradzuje vodnými kanálmi, podľa ktorých dostalo aj prezývku „portugalské Benátky“. Je teda nutné dodať, že tie kanály sú len dva a zďaleka nejdú celým mestom, ako tomu je v skutočných Benátkach. Každopádne sú veľmi pekné a chodia po nich lodičky zvané moliceiros, ktoré vás za päť eur prevezú tými dvoma kanálmi hore-dolu za štyridsaťpäť minút. Popri nich je však aj chodníček, ktorým sa to dá celé prejsť pešo asi za pol hodinu, čo sme urobili, samozrejme, predtým. Ale tak sme sa previezli a videli všetko druhýkrát z iného pohľadu. Bolo to o to zaujímavejšie, že ako náhle sme sa na lodičke usadili, začalo pršať, a tak sme väčšinu cesty strávili pod dáždnikmi.

Moliceiros zaparkované pod mostom

Ponte de Carcavelos, najznámejší mostík cez kanál

Ponte dos Botirões, desne super kruhový most

Nejaký veľmi zaujímavý hotel

Továreň na keramiku (región je ňou preslávený, ale, úprimne, osobne nevidím, čo je na nej také žúžo)

Kým sme znovu priplávali ku brehu, bolo už tesne popoludní, a tak sme sa rozhodli ísť pohľadať niečo na jedenie. Ešte cestou k infocentru sme v jednej s uličiek uvideli nejaké znaky, a ako fanatické študentky japončiny, rozbehli sme sa ich lúštiť. Na našu obrovskú radosť, sa z toho vykľula japonská reštaurácia, ktorá na rozdiel od väčšiny nebola až taká drahá. Bolo rozhodnuté.

Pre tých, čo nehovoria po japonsky, píše sa tam: "japonská reštaurácia"

Dilema nastala až vnútri – máme sa obsluhe prihovoriť po japonsky a riskovať, že obsluha dá v patričnom jazyku odpoveď, ktorej nebudeme rozumieť, alebo sa prihovoriť po portugalsky a dúfať, že Waťákov senzor na blbých študentov je vypnutý. Nakoniec sme sa rozhodli riskovať rozsekanie neskôr, ako byť za magorov teraz a objednali sme si po portugalsky. Čo sa ukázalo, ako veľmi dobrý ťah, keďže kým sme jedli, začuli sme obidve kúsok konverzácie čašníčky a kuchára, ktorý veru po japonsky nebol. Prečo majú Číňania v Aveire japonskú reštauráciu?

Musím ale pochváliť jedlo, ktoré bolo vynikajúce. Teda až potom, čo sme prišli na to, ako jesť rezance paličkami, viac ako po jednom (a to sme tam aj tak strávili hodinu). Jediným iným tŕňom v našich očiach sa ukázala byť rohož pred dverami reštaurácie, ktorá veľkými písmenami oznamovala WELCOME! Naozaj, už keď tam museli dať niečo tak nevkusné a neladiace s interiérom, nemohli aspoň ten nápis mať po japonsky?...

Ale anyway, takto dobre napapané, vybrali sme sa ďalej. Prešli sme okolo vianočne vyzdobeného a veľmi pekného obchodného centra Forum, ku katedrále (nehovorila som, že KAŽDÉ portugalské mesto má katedrálu?), k námestíčku, kde sa spájala stará architektúra s moderným umením (a moc sa im to nedarilo...), po krátkom hľadaní sme našli aj radnicu a vybrali sme sa k univerzite.

Forum

Hlavné námestie

Tie modro-biele kachličky na domoch vyzerajú ako keramika, ktorá sa tu vyrába

Katedrála (dun-dun-duuun)

Moderné "umenie"

Radnica

Kostol a pred ním vľavo dole zase kúsok "umenia"

Mestský park a fotiaca Betka

Knižnica

Ani by ste neverili, že v niečom takom malom, ako je Aveiro sa dá aj stratiť, ale vedzte, nám sa to podarilo. Veľmi rýchlo sme sa ale aj našli, takže sme z neho akurát videli trošku viac, ako bolo pôvodne v pláne. Aveirská univerzita, vraj jedna z najdôležitejších v Portugalsku (hahaha, dobrý vtip...) je malá, ale pekná. Rozkladá sa na celkom veľkom priestranstve, čo jej dáva vzdušnosť, ale niektoré jej budovy sú tehličkové, čo na druhú stranu pôsobí veľmi útulne.

Universidade de Aveiro (fotky nie sú moje, pretože som zabudla fotiť)

Tu sa nám už ale začalo trochu stmievať, nehovoriac o tom, že celý deň bolo striedavo zamračené a obloha bola tmavá. Mali sme ale ešte dosť času, tak sme sa rozhodli ísť vyskúšať miestnu špecialitu. Tzv. ovos moles je zákusok, ktorý je tak, ako väčšina portugalských sladkostí, tvorený prevažne cukrom a vajíčkami. Dostať ich v rôznych tvaroch, my sme mali práve rybičku a mušličku.

Ešte sa musím pár slovami zmieniť o Aveirskej dlažbe. Sú na nej obrázky a všetky sme ich nafotili. Museli sme pri tom vyzerať strašne zaujímavo, keď sme sa tak zastavovali každé dva metre a fotili zem. Mám ich dosť na separátny album a momentálne zbieram podklady na cely článok, na ktorý si ale ešte počkáte.

A týmto článkom som konečne dopísala všetko, čo som mala rozpísané, rozplánované a zameškané. Moje cesty budú teraz asi na krátku dobu prerušené, pretože univerzita si vydupáva moju pozornosť. Tak zas nabudúce!