Ako som už spomínala v predošlom príspevku, niekedy minulý týždeň padlo v mojej hlave rozhodnutie napísať profesorom v Olomouci pohľadnice, aby videli, aká som milá a slušná a zlatučká, že som na nich nezabudla a že by ma mohli nechať aj spraviť diplom. V tomto duchu som kúpila 6 pohľadníc, 6 známok a pustila sa do písania.
Prvých päť išlo celkom ľahko, prakticky sa písali samy. Kameň úrazu na mňa z váhou ruského tanku spadol, až keď som sa dostala k poslednej – určenej pre Watanabeho. Ja vám už neviem, či je to mnou, položením planét alebo zlou karmou, ale začínam mať dojem, že kedykoľvek sa spomenie Watanabeho meno, alebo je on sám asociovaný s nejakým predmetom, človekom alebo udalosťou, dotyčný/á dostane automaticky štatút šťastia čiernej mačky, ktorá prešla cez cestu pod rebríkom, rozmlátila zrkadlo a ešte sa na ňu vykadil holub.
Nehovoriac o tom, že mi trvalo jeden celý večer, kým som zo seba dokázala vymlátiť (búchaním-hlavou-o-stôl vymlátiť) tri japonské vety, ktoré nezneli dementne alebo infantilne, že som každé (ale KAŽDÉ!) kanji hľadala v slovníku (pretože veď kto by si po roku japončiny pamätal, ako sa píše „voda“), podarilo sa mi to na tú pohľadnicu načmárať tak krásne, že keby som mala čím a nemala v izbe detektor ohňa, spálim ju a zatancujem prosebný tanec, aby sa Waťák nikdy nedozvedel, že jedna jeho študentka dokáže takto epicky spotvoriť štyri riadky.
Samozrejme, v záchvate neskutočnej mojej geniality som známku na pohľadnicu nalepila predtým, ako som ju začala písať. Keďže by som sa ale rada dožila dlhšie, ako do návratu do Olomouca, rozhodla som sa, že je lepšie mu túto skazu neposielať.
A tak som začala od začiatku. Kúpila som novú pohľadnicu, načarbala na ňu ten môj výtvor pekelný (stále škaredo, ale krajšie ako predtým), schmatla ostatné pohľadnice a išla kúpiť novú známku a vhodiť to všetko do schránky.
Cesta k najbližšiemu automatu na známky so schránkou trvá tak 10 minút. Čo je horšie, je lemovaná malými pekárničkami a podobnými obchodmi predávajúcimi lákajúce mňamky. Takže, aby ma neuviedli do pokušenia, zobrala som si len šesťdesiat centov na známku. Cenu som vyčítala z inej známky. Prečo mi nenapadlo, že ak jedna stojí šesťdesiat a ja som za šesť zaplatila štyri eurá a osem centov, tak som sa pozrela zle, to sa nedozviem. Každopádne, keď som sa dažďom preplahočila k mašine a tá na mňa len rezolútne blikala červeným svetielkom, došlo mi, že chyba v matrixe tu asi nebude na vine.
A tak som preplávala naspäť domov, mávla na vrátnika, zobrala peňaženku, znovu mávla na vrátnika a kresala si cestu späť k automatu. Tentokrát bola vhodená suma dostačujúca, červený krám mi známku vypľul...do korýtka plného dažďovej vody.
Tá známka lepila, ale aká bola mokrá, taká bola mokrá aj tá pohľadnica, je nacapená nakrivo a má v sebe vzduchové bublinky. Keby ešte bola horľavá a ja som mala čím a nebola by som na ulici plnej ľudí, spálila by som ju a zatancovala si už len preto, že som zničila dôkaz môjho zlyhania (a ešte k tomu pršalo a vyzeralo by to ako z filmu).
Ako to už ale chodí, povedala som si, že smrť a là Watanabe je možno lepšia voľba, ako si prejsť týmto všetkým znovu, zbavila sa všetkých pohľadníc a pobrala sa domov s tým, že si aspoň za tie nervy kúpim v nejakej pekárni pastel de nata, keď už mám zo sebou celú peňaženku. A viete čo? Ani v jednej ich nemali!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára