Barcelos – Braga II

A máme tu všetkými očakávanú, druhú časť.

Po menších počiatočných problémoch s príchodom na stanicu s radosťou oznamujem, že celý zbytok výletu sa vydaril veľkolepo. Nesvietilo síce slnko a bolo dosť zima (okolo 13 stupňov), ale aspoň nám nepršalo, za čo som veľmi vďačná.

Stanica Campanhã, najväčšia v Porte a hádam jedna s najnelogickejších miest na svete, tentokrát pre zmenu nerobila problémy a podarilo sa mi nielen kúpiť si lístok a zistiť, odkiaľ že to ten vlak ide, ale našli sme sa tam aj s Betkou, čo je úspech, verte mi. Nasadli sme na spoj označený Internacional, čo je jediné priame prepojenie Porta s Barcelos a okolo deviatej ráno sme už boli na mieste.

Barcelos je malinkaté, ale pekné mestečko s asi 20 000 obyvateľmi, kúsok na sever od Porta, ktoré je známe hlavne dvoma vecami: Kohútom a štvrtkovými trhmi. Galo de Barcelos (kohút barcelošský :)) je jedným z neoficiálnych symbolov Portugalska, zapracovaný do všetkých možných predmetov a farieb a všeobecne po pár dňoch nenávidený väčšinou turistov, pretože je skoro na všetkom, čo by si človek chcel z Portugalska doviezť. Jeho príbeh je v skratke taký, že dávno-pradávno bol v Barcelos spáchaný zločin, z ktorého obvinili pútnika. Ten trval na svojej nevine, a keď bol predvedený pred sudcu, ktorý sa práve chystal zjesť pečeného kohúta, vyhlásil, že ak hovorí pravdu, kohút sa postaví a začne kikiríkať. A – ci brehy! – kohút vyskočil a zakikiríkal a muža pustili. A od tej doby sa tá okrídlená potvora malá prepracovala z pečenej na drevenú, kovovú a všelijakú inú a dostať ju kúpiť úplne všade, ale najlacnejšie a v najlepšom výbere práve na trhu v Barcelos.

  

A Feira de Barcelos (barcelošský jarmok) je jedna z najstarších severoportugalských tradícií. Koná sa každý týždeň vo štvrtok od skorého rána (na Portugalsko trochu desivé ale budíž) do neskorého večera a dá sa na ňom kúpiť všetko, čo si len viete predstaviť. Od čerstvých potravín, po zvieratá, cez domáce a záhradnícke potreby a suveníry až po oblečenie a doplnky, vo všetkých cenových a kvalitných hladinách. Je teda pravda, že sme narazili na šatky za euro, ktoré vyzerali, ako ústrižky kobercov a prebytočné zbytky záclonoviny, ale na druhú stranu sa nám obidvom podarilo kúpiť si teplučké, zvnútra kožušinkové mikiny za veľmi slušných dvadsať eur.

Moja nová mikina. Betka má rovnakú. A ja viem, že je ružová a nechcem o tom nič počuť Lenka!

All in all, v Barcelos sme strávili pekné dve hodinky (najviac času nám zabralo manévrovanie medzi tou kopou ľudí a predavačmi vykrikujúcimi ceny – si nerobím srandu, jeden mal megafón...) a o jedenástej sme nasadli na vlak do Bragy. Cestou sme museli presadať v meste zvanom Nine, načož sme vymysleli túto vec...

Na to, že Braga je piate najväčšie mesto v Portugalsku, mi pripadá celkom kompaktné a útulné. Aj keď to je možno preto, že teraz bývam v Porte, ktoré ešte stále nemám prejdené zďaleka celé, a skoro všetko sa mi teraz zdá malé. Po krátkej prechádzke zo stanice do mesta a získaní mapy sme sa usalašili v miestnom fast foode, kde sme si dali pizzu a horúcu čokoládu. Stretli sme sa tam aj s našou spolužiačkou Alenkou z Olomouca, ktorá nám potom ukázala mesto so všetkými jeho kostolíkmi (a že ich je veľa) a katedrálou (všetky portugalské mestá majú z nejakého dôvodu katedrálu alebo dve).

Brána do mesta

Avenida da Liberdade (Ulica Slobody)

Park Senhora-A-Branca (na stromoch sú pomaranče, ale nezrelé a vraj kyslé podľa Alenky)

Kostol (...)

Alenka a Betka pred...kostolom?...

Arcada (budova), veľryba (tak Alenka nazýva tú bielu vecičku vľavo dole na tom kruhu)

Divadlo

Katedrála (teda jej časť,spredu ju nemám)

Alenka sa od nás poobede odpojila, pretože mala hodinu, a tak sme nasadli na autobus a odviezli sa na asi šesť kilometrov vzdialený kopec, kde je pútnické miesto Bom Jesus s dvoma svätyňami a nejakými kaplnkami. Škoda, že nebola sezóna a že sa už začalo stmievať, pretože myslím, že sme nestihli pozrieť celý areál, ale predpokladám, že som v Brage nebola naposledy. Zabudla som ešte spomenúť, že hore na kopec sme sa z autobusu doviezli lanovkou, ktorá bola moc fajn, až na skupinku hlučných talianskych turistov a vodiča, ktorý mal zrejme dojem, že k ním patríme, lebo na nás spustil po taliansky.

Výhľad z Bom Jesus na Bragu

Bom Jesus

Lanovka

Chytili sme autobus naspäť do mesta a keďže nám zostávala ešte asi hodina do odchodu vlaku, kúpili sme si pečené gaštany a išli zháňať nejaké pohľadnice. Na margo tohto musím pochváliť Bragu, že majú asi najkrajšie pohľadnice, aké som zatiaľ v Portugalsku videla. Sú farebné, vkusne naaranžované a nie je na nich len kúsok nejakej skaly, ako to býva obvykle (schválne mi skúste nájsť niekto pohľadnicu z Algarve, na ktorej je samotné Algarve...). Po tomto sme sa ešte raz obzreli na majestátnu budovu v centre hlavného námestia, obkolesenú fontánami a kríkmi, čo je miestny McDonald's (nie, vážne, aj ja som si najprv myslela, že e to radnica, ale Portugalci majú holt priority inde).

Cesta domov regionálkou bola vcelku nezáživná, až tak, že sme skoro zaspali, ale, chvalabohu, tak vlak ide len do Porta. S Betkou sme našli jej prípoj do Coimbry, ešte si medzi sebou zanadávali na Portugalcov s kuframi, ktorých bola na stanici prdel a pol (študenti, ktorý nemajú v piatok školu a idú domov na víkend, tsssss...) a rozlúčili sa až niekedy do budúcna, keď spolu zase raz niečo podnikneme.