Coimbra za svetla

Bola som v Coimbre už dvakrát a z toho raz nám celý deň prepršalo a ten druhý som tam bola len na skok. Preto si predstavte moje nadšenie, keď som prišla a privítala má prevažne bezoblačná obloha, slniečko a dážď v nedohľadne. Navyše na ten víkend hlásili búrku, takže som bola prvýkrát rada, že počasie tu stávkuje rovnako rado a veľa ako železnice.

  

Keď hovorím o vlakoch – cesta prebehla dobre, až na stanicu Aveiro, kde bola už tradičná kosa jak na Sibíri. Vážne, ako je to možné? Tá stanica je prekliata. Všade inde 20 stupňov a tam mrzne duša pred očami...

Hneď zrána sme sa vybrali pozrieť vyhýbavú Quinta das Lágrimas (Záhrada Sĺz, dun dun duuun), ktorá bola minule zavretá a ešte ani Betke sa tam nepodarilo dostať. Po krátkom pátraní sme ju konečne našli, nachádza sa v komplexe akéhosi golfového hotelu/penziónu, je obklopená niečím, čomu Portugalci hovoria prales (haha) a vstup je samozrejme platený, ale celé to vyzerá veľmi pekne.

"Prales"...to som zvedavá, čo by urobili z Lesoparku...

Betka kýve bambuzal (nie, fakt je v sprievodcovi napísané bambuzal :D)

Japonská záhrada, umiestnená vnútri komlexu hotela. Tak sme sa sa tam prepašovali, ale to je ich chyba, že ju vôbec spomínali, pretože keby to neurobili, tak tam nelezieme.

Dovolím si sem pridať len malé náučné okienko: V záhrade Sĺz sa nachádzajú dve fontány – Lások a Sĺz - ktoré vraj boli svedkami zamilovaných scénok medzi Pedrom l. a Inês de Castro. Ich príbeh je veľmi obľúbený v portugalskej literatúre, aj v tvorbe najväčšieho portugalského básnika Luísa Camõesa. Niet divu, Pedro sa zamiloval do pomocníčky svojej ženy, Galícijskej princezny, Inês. Tú nechal potom jeho otec zabiť, aby ho syn začal poslúchať, čo on neurobil a ten moment ako sa dostal na trón, prehlásil Inês za svoju manželku, dal zabiť jej vrahov veľmi brutálnym spôsobom, dal exhumovať jej telo, posadil ju na trón, korunoval a prinútil všetku šľachtu aby jej pobozkali ruku na znak lojality. Inak to bol ale veľmi dobrý kráľ, za ktorého Portugalsko prosperovalo a vydobylo si aj isté výhody od Pápeža.

Fonte das Lágrimas (Sĺz), pomenoval ju tak Camões, taký typický porugalský optimizmus

Vééélký strom, mááálá Miška

Fonte dos Amores (Lások), vyzerá veľmi...láskyplne...a rozpadnuto

Neo-gotický oblúk z 19. storočia

Aby som sa ale dostala späť ku Coimbre, z Quinty sme pokračovali do Fóra, kde je už spomínaná Monte Fuji a neskonale dobre sme sa najedli. Samozrejme, naložila som si toho dosť aby to nakŕmilo celé perzské vojsko a zopár zatúlaných Grékov...

Difficult beginnings

Work in progress

Mission complete

Zlatí moji, to je kreveta (to v paličkách, nie to, čo paličky drží) a to za ňou ju zjedlo...celú...a prekvapivo ju to nezabilo (nie tú krevetu, tá už bola...no, do toho sa nechcem dostávať) a nie, neobjavila pri tom pochybenie v svojich konzumačných návykoch a neprekonvertovala na seafood...len...ju to nezabilo...

Potom sme urobili ešte malí nákup, zasmiali sa na poľskom obale tresky (portugalské tresky sú všeličo možné ale nie portugalské) a pobrali sa k Betke. Nechcelo sa nám liezť do kopca (prekvapenie, prekvapenie, Coimbra je na kopcoch!), a tak sme vošli do obchodného centra pod kopcom, vyviezli sa výťahom a boli sme na kopci. Ja sa nehrám, to chcem aj ja medzi intrákom a školou!

Potom sme sa boli pozrieť ešte po meste. Tu som už samozrejme bola, ale akosi....som si z neho moc nepamätala...teda skôr som nevedela, čo kde je. Mňa totiž keď niekto vedie, tak nedávam pozor kam a idem len ako teliatko v stáde a keďže som sľúbila našim, že ich po Coimbre povodím, keď tam pôjdeme spolu, potrebovala som sa aspoň čo-to zorientovať. Či sa mi to podarilo, uvidíme, keď prídete, možno sa nevrátite...

Pod jedným mostom, ktorý sa rekonštruuje, voda naráža a robí víry

Azulejos (kachličky) na stene

V meste sme sa viezli aj výťahom ešte na iný kopec k univerzite

Najstaršia portugalská univerzita, má vo svojom okolí strašne veľa sôch a podobných super stredovekých vecí. Bývalo ich tam viac, ale potom sa dovalil Salazar a urobil si tam tajomnú komnatu a aby na ňu urobil miesto, dal polku všetkých tých historicky cenných vecí zbúrať. Komnatu bohužiaľ ukryl tak dobre, že ju ešte nikto nenašiel a asi ju ani nikto nehľadal, lebo portugalské monštrum by bolo asi niečo ako krykľavo-ružová treska, ktorá smrdí tak strašne, že všetci Neportugalci padnú zadusením. Len teória. Ako by sa človek dostal dovnútra? Pol hodinu by otváral a zatváral ústa a potom by sa otvorila brána s dvoma prepletenými treskami a vyvalil by sa prúd vody aj s mega-treskou na Coimbru? Rúcali by sa katedrály (majú dve) a Mondego by sa vylialo a zaplavilo Fórum a strhlo ho dolu aj s Monte Fuji a....Ježiš, ja musím prestať s tým anime!

To je...myslím ambasáda? Niečoho. Rádu veľkej ružovej tresky možno.

Ani sme to všetko nestihli vidieť. Boli sme obidve také unavené z toho behania po Porte a prospekt ďalšieho dňa, ktorý sme sa chystali stráviť cestou do Caminhe a Viany nad nami visel ako štátnice, tak som sa ku večeru pobrala domov, aby sme si obidve aspoň trošku oddýchli. Domov som aj tak po trojhodinovej ceste prišla taká zničená, že som si ani nemyslela, že ráno vstanem na vlak a...nevstala som.

Všade dobre, doma hic

Tak nejako to vyzeralo v piatok ráno, keď prišla Betka do Porta. Taký krásny, horúci a slnečný deň sa tu už dlho (asi tak dva týždne) neukázal, takže sme vyrazili fotiť všetko a všetkých, čo postáli potrebný čas. Cez víkend sme totiž znovu mali ísť na výlet do Vale do Douro (ktorý bol už presunutý z víkendu predchádzajúceho), ale tentokrát nám to zatrhla správa samotného parku (niečo, že malé kapacity blá blá, zlý turisti, čo rezervujú veci na poslednú chvíľu a niečo niečo...). A tak sme skončili v Porte..a v Coimbre...ale o tom inokedy.

Katedrála

Miška a Porto

Z druhej strany mosta a tam je...niečo...Gondomar? Divočina? Španielsko?...

Porto bez Mišky :(

Toto je niečo na Batalhi, ale ani Google ani ja si nepamätáme, ako sa to volá

Mini-park vo VNdG

Akékoľvek naše rozčarovanie z neuskutočneného výletu bolo však rýchlo zahnané do kúta a ubité do bezvedomia, keď sme po nejakom tom fotení a obede zamierili do mestečka Matosinhos (tesne nad Portom), kde sa konala portugalská verzia animefestu. Očakávania boli veľké, cesta nebola zďaleka taká strašná, ako hovorila webstránka (nechoďte metrom, choďte autobusom, metro je ďaleko, stratíte sa a zožerú vás divoké...divoké.....stromy, rááááwr - od metra to bolo 10 minút pešo...), nadšenie stúpalo až do nebies a finálne to bolo...chotto....

Vyklápací most, jéééé

Povedzme, že keď sa u nás alebo v Čechách povie slovo „animefest“ zasvätený človek pod tým rozumie hordu divne poobliekaných, učesaných a pomaľovaných divotvorov, ktorí navyše rozprávajú jazykom, ktorému niekto iný nerozumie (lingua franca animefanúšikov: kombo Japončiny, Angličtiny a prípadne iného jazyka, ktorý sa náhodou nachádza v tom-ktorom seriáli). Tiež je to u nás vždy veľká akcia, ktorá dokáže pohltiť polku Brna, dá sa tam zohnať všetko od výmyslu sveta (aj svet samotný) a nejde si ju nevšimnúť.

Toto tu čomu oni (nevzdelaní a neschopní Portugalci) hovorili animefest, to je skoro urážka anime-cti. Bolo to úúúplne na konci expohaly, za miliónom a piatimi inými stánkami a dohromady to tvorilo asi desať miestečiek na kupovanie predražených anime-vecičiek (kľúčenky, plyšáci, nálepky, mangy, figúrky, atď.).

No sklamanie, sklamanie vám vravím, aj keď hlavný program mal začať až o deň neskôr, bolo to na plač. Ešte k tomu v gaming oddelení, kde býva u nás tak desať DDR padov, zopár Guitar Hero gitár a nejaké konzoly, bola tam jedna osamotená tenučká DDR podložka a šóra na ňu až do Španielska. Ani nehovorím o tom, že nikto nemal cosplay (anime-kstým). Čo je to za animefest bez cosplaya?

Každopádne, myslím, že aspoň za ten zážitok to stálo. Takto sa vrátime domov a keď bude budúci rok akcia u nás, budeme sa na ňu tešiť dvojnásobne. A jedno plusko Portugalcom dať musím: mali stánok s Pocky a Ramenom, čo u nás nemajú :)

  

Čo je to za blbú otázku? Jasné, že som si to kúpila...

Po pobyte v neklimatizovanej expohale bolo vonku aj tak skoro neznesiteľne, ale dva Magnumy pre každú to rýchlo napravili. Išli sme sa ešte pozrieť k prístavu, ktorý bol odtiaľ len kúsok (kuriózne, toto je jediný prístav v Porte a nie je ani na jeho území, Porto = prístav), ktorý bol ale zavretý pretože ešte stále funguje a asi nechcú aby sa im tam ľudia motali popri náklade. Zamierili sme teda ešte na priľahlú pláž (najkrajšiu v okolí) a ako sme sa tak prechádzali a prechádzali a vzďaľovali sa metru, nakoniec sme usúdili, že to už ku mne prejdeme pešo. Tu chcem podotknúť, že som v tamtých končinách bola len raz a to na začiatku pobytu, takže som nejako neodhadla, že cesta po pobreží k ústiu rieky a po poriečí nám zaberie šesť hodín. Bola mi už poriadne tma, keď sme konečne prišli domov a aj to sme sa zdržali len na chvíľu a potom vyrazili späť do mesta. Ako som Betke stále básnila o tom, aké je Porto pekne vysvietené v noci, tak ho chcela vidieť, a tak po našej neplánovane dlhej prechádzke hybaj s nami ešte do kopcov do mesta. Druhý deň sme sa skoro nemohli postaviť...

Pláž

Čo vidno z prístavu

Špekulujeme, že nejaký mimozemský vysielač

Titanic? :D

Z Ribeiry

 Ale ak si myslíte, že rozsvieteným Portom sa dobrodružstvá toho dňa skončili, to nás ešte nepoznáte. Keď sme sa vrátili znovu ku mne na intrák, na miesto postieľky sme si sadli (konečne) ku počítaču a začali plánovať. Čo také? 5-dňový výlet po strede Portugalska, kde niektoré mestá majú železnicu, iné nemajú, od niekiaľ to chodí len niekam a od inakiaľ nikam, niekde sa dá stráviť celý deň, inde len dve hodiny a my to všetko samozrejme chceme vidieť. Plánovali sme to 6 hodín. Kým sme našli všetky možné kombinácie spojov, ktoré odpovedali časovému rozsahu, narvali do toho programu, čo sa len dalo a všetko to nejako zgúľali dohromady, bolo pol piatej ráno a nám už z toho tak preskakovalo, že by sme vyhrali prekážkový beh v pomyseľnej olympiáde.

Druhý deň (teda, ten istý deň len o pár hodín neskôr) sme to ešte všetko raz prebehli, aby sme si boli isté, že sme tam nemotali nič, čo tam nepatrí a vyrazili (pomaly a skuvíňajúc, ako nás všetko bolí) na francesinhu. Ako bolo deň predtým pekne, teraz bolo škaredo a bolo oveľa zimšie, ako keď som z okna vystrčila ruku.

Boli sme sa ešte pozrieť na Casu da Música (koncertná sála), akcia, ktorú organizovalo ESN, takže si viete predstaviť ako to dopadlo. Zraz na 14.45, vošli sme 15.15, 15.20 sme zistili, že musíme počkať na gaido-sana (neznalí Japončiny: sprievodca), len aby sme 15.35 zistili, že prehliadka po anglicky (Erasmáci po portugalsky nevedia) sa koná až o 16.00 a tak musíme ešte pol hodiny čakať.

Musím ale povedať, že toto bola jedna z tých prehliadok, ktoré prekonali očakávania. Casa da Música vyzerá zvonku ako pokrkvaná škatuľa, na ktorú si včera Dudley sadol, ale zvnútra je nádherná. Kto sem prídete, máte ju povinne v rozvrhu :D 

Casa da Música

Hlavný sál

Izba maľovaná azulejami

Po túre sme sa zviezli metrom, objavili (po roku) vchod na stanicu na hlavnom námestí (bože ja sa hanbím, ale po tom chodníku som nikdy nešla, aj keď je úplne v strede mesta) a odprevadila som Betku na autobus (pretože vlaky si teraz chodia, ako sa im zachce). Večer som si zbalila saky-paky na ďalší deň do Coimbry a chcela ísť spať, ale musela som urobiť ešte nejakú prácu, takže som už tretiu noc po sebe spala päť hodín. Náročný život študenta...

It's Raining Men

...pfff, to už vidím.

Nie, no pršalo, ale všeličo iné, mačky, kombajny aj vodu keď sme sa s Betkou vydali v pondelok do mesta Valença (nie Valencia, prosím vás). Normálne by som za takých podmienok nevystrčila čumák z domu, ale bohužiaľ sme minule s hrôzou zistili, že toho chceme precestovať akosi veľa a času na to máme akosi málo. Takže holt, brali sme dáždniky a hor sa na kraj sveta.

Tým krajom sveta myslím...kraj sveta – za Valençou už je len Španielsko a to je...pfff...

Na brehu rieky Minho, malé a viem si predstaviť určite aj malebné miestečko, ktoré získalo štatút mesta až v roku 2009. Kus je ho na kopci vo veľkej pevnosti, ktorá kedysi slúžila na obranu dobrých Portugalcov pred veľkými zlými Španielmi, raaaawr!

Portas da Coroada

Šíry svet

Koniec civilizovaného osadenstava = Špan...

Capela de São Sebastião

Okrem tohto je tam zopár kostolíkov, medzník a most cez rieku, ktorý vedie do mesta Tuy (Mami, Tati, neviem, či tam majú aj Tuibudku, tak ďaleko sme nezašli :P) v Španielsku.

  

Capela de Bom Jesus, Estátua de São Teotónio

Tunel medzi bránami Portas do Sol, netopiere nemajú.

Španielska dedina

Jojo, moje, už sme ich obsadili.

Péééknééé Portugalsko, dóóóbrééé Portugalsko, póóógrafitovanééé Portugalsko

Musí to tam byť všetko strašne krásne (aj bolo), ale naozaj nám celú dobu pršalo (prestalo, keď sme odchádzali). Na druhú stranu, sa nám aj v takomto počasí podarilo zo seba urobiť blbcov, keď sme chceli ísť na obed. Totiž sme našli budovu, kde písali „Restaurante e Snackbar“ a my sme si povedali, že si dáme bagetu, vliezli sme dovnútra a zistili, že aj keby tam bagetu mali, tak stojí nehorázne veľa. Toto všetko samozrejme až potom, čo sme si sadli a doniesli nám menu a predkrm (ktorý niekedy býva v cene a niekedy extra). Usúdili sme, že je to trochu mimo náš budget, ale človek sa nemôže len tak zdvihnúť a odísť, tak sme si dali polievku a vypýtali si účet. Dívali sa na nás tak divne a naúčtovali nám aj ten predkrm (ktorý sme nezjedli), tak sme sa ozvali a nakoniec naozaj platili len tie polievky a chleba. Potom sme odtiaľ veľmi rýchlo zdrhli, aby si to nerozmysleli a nedonútili nás zaplatiť aj vzduch, čo sme tam vydýchali.

Pomaly sme sa ale mali zbierať na vlak, tak sme našli pizzerku, kde robili aj hambáče a dali si jeden zo sebou, vrátili sa na stanicu, len aby sme zistili, že strojvedúci zase štrajkujú a vlaku sa nedočkáme ďalšiu možno hodinu a možno už nikdy. Zanadávali sme si, že keby sme vedeli, že máme toľko času, tak si dáme pizzu, ale čo sa dalo robiť. Vonku bolo z dažďa zima a my sme boli celkom mokré, tak sme si nakoniec išli sadnúť ešte do kaviarne na čokoládu a pastel a počkať a dúfať, že nám niečo pôjde.

Nakoniec išlo. Síce nie do Porta, ale do mesta Viana do Castelo, kde sme sa tak či tak chceli ísť pozrieť, ale keďže sme tam prišli neskôr a bolo tak škaredo, tak sme len našli informácie, zhrabli všetko papierové, od milej tety si vypýtali mapku a vrátili sa na stanicu.

Tej Valençi je mi ľúto, ale ak všetko vyjde, tak do Viany sa ešte určite pôjdeme pozrieť. Majú tam lanovečku, júúúú!

Výlet à la ESN

Takže my sme tam len tak sedeli, starali sa o seba kým sme plánovali výlet do Vale do Douro a ono si zrazu počasie len tak prišlo a povedalo: „Nééé, bude škaredóóó, hahahaha, kiš-kiš!“...no a tak sme sa nejako dostali k tomu, že som mala voľný víkend. Prečo, pýtam sa prečo, je cez pracovné dni pekne a na dni keď máme voľno sa to vždy po...kjáka? Prečo? Koho som naštvala? Žeby Waťákovi už prišla tá pohľadnica?

Ešte k tomu ako na truc mi odpadla v piatok hodina, ale keďže bolo tak škaredo a upršane, tak sa nedalo ani nikam ísť (a tí, čo hádate a ešte stále máte pochybnosti o mojich návykoch – áno, strávila som dva dni na anime :P). Celý tento dlhý obkec preto, aby ste pochopili, ako som sa ja, JA(!), prihlásila na výlet s ESN.

Pre tých, čo nerozumiete o akej hrôze tu hovorím: ESN (Erasmus Student Network) je nezisková organizácia založená študentmi nejakej univerzity, ktorej cieľom je starať sa o Erasmákov (robiť im program, pomáhať im riešiť problémy, zabezpečiť im lacný alkohol, predstaviť všetky kluby v meste skôr ako pamiatky, organizovať párty, atď.). Myslím, že väčšina z vás už má predstavu, prečo s nimi veľmi na výlety nechodím. Proti mojej logike však zapôsobil Medzinárodný festival čokolády a doprava k nemu za nekonkurenčnú cenu, a tak...moja logika bye-bye von oknom...

Výlet smrti sa začal pred rektorátom o 8.30 ráno...oficiálne. Tu si dovolím pripomenúť, že sme v Portugalsku a väčšina ľudí (aj neportugalcov) očividne nerozozná číselka na ciferníku (ani na dispeji mobilu). A keby toho nebolo dosť, ono meškali aj tie autobusy, čo nás tam mali doviezť. Takže kým sme sa nalodili, všetky fifle si našli svoje obľúbené miesto, ožratý portugalský ESN-ák sa vyštveral hore schodíkmi, spočítali nás (asi 6-krát, vždy s iným výsledkom) a konečne sme vyrazili, mali sme už dobrú hodinu a pol sklz.

Cesta samotná bola...Bože, buď s nami! Prezývali ho Mafiki. Bol malý, škaredý, ukecaný, v dobrej nálade, otravný, blbý a sťatý ako strom. Nalepil sa na dve dievčatá, čo sedeli odo mňa cez uličku a začal sa s nimi baviť tak...neinteligentne, neelegantne a nasprostaste, že sa tomu ani nedalo veriť. Potom začali hrať na zlých reprákoch letné discohity a Mafiki sa dal do tanca....“tanca“. Jeho ostatní kolegovia z ESN-ka z toho mali samozrejme strašnú prdel a rozhodli sa ho predať – a tým myslím fakt ponúkali dve eurá tomu, kto si s ním zatancuje na jednu pesničku. Nikto nechcel. Prekvapivo. Nakoniec ho dostala jedna Brazílčanka za 75€. Potom zistili, že toľko peňazí nemajú a išli s klobúkom pýtať po autobuse. Myslím, že vyzbierali asi 3€. Prekvapivo. Cez megafón vyhlásili verejné hlasovanie o tom, či majú Mafikiho niekde po ceste vysadiť. Verejnosť si zvolila, že majú. Neprekvapivo. Ale nevysadili ho. Pretože sa následne medzi sebou stavili, že ak si jeden z nich dá dole tričko, Mafiki si to svoje dá dole tiež. Dal si. Neprekvapivo.

Ehm...ešte niekto nevie pochopiť, prečo nechodím s ESN na výlety?

Ešte by som chcela podotknúť, že počas dvoj a pol hodinovej cesty sme mali pol hodinu prestávku. Ja viem, že keď človek potrebuje, tak potrebuje, ale čo máme štyri roky? Ako si Bára dovolila podotknúť, všetci Portugalci dostali absťák a museli si ísť dať cigaretu. Čo je reálne možné, pretože oni sú schopní (a aj to robia) sa zdvihnúť v strede hodiny a ísť si von zafajčiť. Welcome to Portugal...

Do mesta Batalha sme dorazili o hodinu a pol neskôr ako bolo v pláne. Je to pomerne malé mestečko zhruba v strede Portugalska, kde nie je skoro vôbec nič. Až na jednu drobnú záležitosť:

Mosteiro da Batalha (Bataľský kláštor) bol postavený v 14. storočí portugalským kráľom Jánom l. na počesť definitívneho víťazstva nad Kastílcami, ktorí ho nechceli uznať, čo od nich bolo veľmi...typické. Každopádne, dnes je to jedna z must see pamiatok v Portugalsku, ktorá je ale bohužiaľ lokalizovaná tak nesmierne blbo, že sa tam skoro nedá dostať. To nemohli mať tú poslednú, rozhodujúcu bitku niekde na koridore?

  

V Batalhi sme pôvodne mali stráviť dve hodiny, potom to zmenili na 45 minút a nakoniec sme tam aj tak boli hodinu a pol, pretože, znova, mladí ľudia dnes nepoznajú hodiny. Keď sa ale konečne podarilo celé stádo nahnať do autobusu, pohli sme sa (samozrejme s pit-stopom) k mestu Óbidos, kde už bol samotný festival.

Óbidos je druhé také malé, ale veľmi pekné mestečko s farebnými stenami, hradom, hradbami, vežičkami a čert to vem! OMG, tam bolo toľko čokolády!!! Ovocie v čokoláde, čokoládové fondue, torty, koláče, horúca čokoláda a...a...a pravdu povediac, ako som to všetko zbadala, tak sa mozog zľakol nálevu slín a stiahol sa do takej malej bezvýznamnej guľôčky (nie je ho až tak veľa), takže si z toho viac asi ani nespomeniem. Tiež tam bola jedna unikátna vec: totiž, z Óbidos je ginja (čerešňový likér) a robia a predávajú malé poháriky z čokolády, do ktorých vám jej nalejú a vy to vypijete a potom pohárik spapáte. Sila, že?

Vraví sa tomu pohárik, ale v skutočnosti je to len taký malý kalíštiček

Z plastu, pffft...

Moja companhia: Belgičanka, Litovčanka, Belgičanka, Nemka

Jahody poliate hustou, hebkou, krémovou, dušu kmásajúcou čokoládou

Mrzí ma akurát, že preto, že sme sa tak zdržali po ceste, sme na tom festivale nakoniec boli len asi dve hodiny, takže sme nestihli prehliadku čokoládových sôch, ale okrem toho sme asi videli všetko (a možno dobre, že sme tam boli tak málo, lebo by som si kúpila ešte niečo iné...). Dostali sme ale príkazom sa stretnúť pred autobusom o 17.45 (Brazílčania o 17.30), nasledovalo už tradičné niekoľkonásobné sčítanie ľudu (tentokrát bola zápletka taká, že niekto z nášho autobusu si sadol do toho druhého, a preto naša skupinka „organizátorov“ nevedela, kde sú) a vybrali sme sa späť do Porta. Cestou púšťali film (Wanted – je to konina, nedívajte sa na to), potom býčie zápasy (?) a potom skutočne hroznú španielsku výberovku, takže ani spať sa tam poriadne nedalo.

Domov sme dorazili niečo pred desiatou, Mafiki už vytriezvel (!) a z autobusu ho nevysadili, dokonca zastavili blízko môjho intráku, takže som sa nemusela trepať z rektorátu a chcela som sa hodiť do postele a vyspať, ale....anime bolo silnejšie.