Bola som v Coimbre už dvakrát a z toho raz nám celý deň prepršalo a ten druhý som tam bola len na skok. Preto si predstavte moje nadšenie, keď som prišla a privítala má prevažne bezoblačná obloha, slniečko a dážď v nedohľadne. Navyše na ten víkend hlásili búrku, takže som bola prvýkrát rada, že počasie tu stávkuje rovnako rado a veľa ako železnice.
Keď hovorím o vlakoch – cesta prebehla dobre, až na stanicu Aveiro, kde bola už tradičná kosa jak na Sibíri. Vážne, ako je to možné? Tá stanica je prekliata. Všade inde 20 stupňov a tam mrzne duša pred očami...
Hneď zrána sme sa vybrali pozrieť vyhýbavú Quinta das Lágrimas (Záhrada Sĺz, dun dun duuun), ktorá bola minule zavretá a ešte ani Betke sa tam nepodarilo dostať. Po krátkom pátraní sme ju konečne našli, nachádza sa v komplexe akéhosi golfového hotelu/penziónu, je obklopená niečím, čomu Portugalci hovoria prales (haha) a vstup je samozrejme platený, ale celé to vyzerá veľmi pekne.
 |
| "Prales"...to som zvedavá, čo by urobili z Lesoparku... |
 |
| Betka kýve bambuzal (nie, fakt je v sprievodcovi napísané bambuzal :D) |
 |
| Japonská záhrada, umiestnená vnútri komlexu hotela. Tak sme sa sa tam prepašovali, ale to je ich chyba, že ju vôbec spomínali, pretože keby to neurobili, tak tam nelezieme. |
Dovolím si sem pridať len malé náučné okienko: V záhrade Sĺz sa nachádzajú dve fontány – Lások a Sĺz - ktoré vraj boli svedkami zamilovaných scénok medzi Pedrom l. a Inês de Castro. Ich príbeh je veľmi obľúbený v portugalskej literatúre, aj v tvorbe najväčšieho portugalského básnika Luísa Camõesa. Niet divu, Pedro sa zamiloval do pomocníčky svojej ženy, Galícijskej princezny, Inês. Tú nechal potom jeho otec zabiť, aby ho syn začal poslúchať, čo on neurobil a ten moment ako sa dostal na trón, prehlásil Inês za svoju manželku, dal zabiť jej vrahov veľmi brutálnym spôsobom, dal exhumovať jej telo, posadil ju na trón, korunoval a prinútil všetku šľachtu aby jej pobozkali ruku na znak lojality. Inak to bol ale veľmi dobrý kráľ, za ktorého Portugalsko prosperovalo a vydobylo si aj isté výhody od Pápeža.
 |
| Fonte das Lágrimas (Sĺz), pomenoval ju tak Camões, taký typický porugalský optimizmus |
 |
| Vééélký strom, mááálá Miška |
 |
| Fonte dos Amores (Lások), vyzerá veľmi...láskyplne...a rozpadnuto |
 |
| Neo-gotický oblúk z 19. storočia |
Aby som sa ale dostala späť ku Coimbre, z Quinty sme pokračovali do Fóra, kde je už spomínaná Monte Fuji a neskonale dobre sme sa najedli. Samozrejme, naložila som si toho dosť aby to nakŕmilo celé perzské vojsko a zopár zatúlaných Grékov...
 |
| Difficult beginnings |
 |
| Work in progress |
 |
| Mission complete |
 |
| Zlatí moji, to je kreveta (to v paličkách, nie to, čo paličky drží) a to za ňou ju zjedlo...celú...a prekvapivo ju to nezabilo (nie tú krevetu, tá už bola...no, do toho sa nechcem dostávať) a nie, neobjavila pri tom pochybenie v svojich konzumačných návykoch a neprekonvertovala na seafood...len...ju to nezabilo... |
Potom sme urobili ešte malí nákup, zasmiali sa na poľskom obale tresky (portugalské tresky sú všeličo možné ale nie portugalské) a pobrali sa k Betke. Nechcelo sa nám liezť do kopca (prekvapenie, prekvapenie, Coimbra je na kopcoch!), a tak sme vošli do obchodného centra pod kopcom, vyviezli sa výťahom a boli sme na kopci. Ja sa nehrám, to chcem aj ja medzi intrákom a školou!
Potom sme sa boli pozrieť ešte po meste. Tu som už samozrejme bola, ale akosi....som si z neho moc nepamätala...teda skôr som nevedela, čo kde je. Mňa totiž keď niekto vedie, tak nedávam pozor kam a idem len ako teliatko v stáde a keďže som sľúbila našim, že ich po Coimbre povodím, keď tam pôjdeme spolu, potrebovala som sa aspoň čo-to zorientovať. Či sa mi to podarilo, uvidíme, keď prídete, možno sa nevrátite...
 |
| Pod jedným mostom, ktorý sa rekonštruuje, voda naráža a robí víry |
 |
| Azulejos (kachličky) na stene |
 |
| V meste sme sa viezli aj výťahom ešte na iný kopec k univerzite |
 |
| Najstaršia portugalská univerzita, má vo svojom okolí strašne veľa sôch a podobných super stredovekých vecí. Bývalo ich tam viac, ale potom sa dovalil Salazar a urobil si tam tajomnú komnatu a aby na ňu urobil miesto, dal polku všetkých tých historicky cenných vecí zbúrať. Komnatu bohužiaľ ukryl tak dobre, že ju ešte nikto nenašiel a asi ju ani nikto nehľadal, lebo portugalské monštrum by bolo asi niečo ako krykľavo-ružová treska, ktorá smrdí tak strašne, že všetci Neportugalci padnú zadusením. Len teória. Ako by sa človek dostal dovnútra? Pol hodinu by otváral a zatváral ústa a potom by sa otvorila brána s dvoma prepletenými treskami a vyvalil by sa prúd vody aj s mega-treskou na Coimbru? Rúcali by sa katedrály (majú dve) a Mondego by sa vylialo a zaplavilo Fórum a strhlo ho dolu aj s Monte Fuji a....Ježiš, ja musím prestať s tým anime! |
 |
| To je...myslím ambasáda? Niečoho. Rádu veľkej ružovej tresky možno. |
Ani sme to všetko nestihli vidieť. Boli sme obidve také unavené z toho behania po Porte a prospekt ďalšieho dňa, ktorý sme sa chystali stráviť cestou do Caminhe a Viany nad nami visel ako štátnice, tak som sa ku večeru pobrala domov, aby sme si obidve aspoň trošku oddýchli. Domov som aj tak po trojhodinovej ceste prišla taká zničená, že som si ani nemyslela, že ráno vstanem na vlak a...nevstala som.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára