It's Raining Men

...pfff, to už vidím.

Nie, no pršalo, ale všeličo iné, mačky, kombajny aj vodu keď sme sa s Betkou vydali v pondelok do mesta Valença (nie Valencia, prosím vás). Normálne by som za takých podmienok nevystrčila čumák z domu, ale bohužiaľ sme minule s hrôzou zistili, že toho chceme precestovať akosi veľa a času na to máme akosi málo. Takže holt, brali sme dáždniky a hor sa na kraj sveta.

Tým krajom sveta myslím...kraj sveta – za Valençou už je len Španielsko a to je...pfff...

Na brehu rieky Minho, malé a viem si predstaviť určite aj malebné miestečko, ktoré získalo štatút mesta až v roku 2009. Kus je ho na kopci vo veľkej pevnosti, ktorá kedysi slúžila na obranu dobrých Portugalcov pred veľkými zlými Španielmi, raaaawr!

Portas da Coroada

Šíry svet

Koniec civilizovaného osadenstava = Špan...

Capela de São Sebastião

Okrem tohto je tam zopár kostolíkov, medzník a most cez rieku, ktorý vedie do mesta Tuy (Mami, Tati, neviem, či tam majú aj Tuibudku, tak ďaleko sme nezašli :P) v Španielsku.

  

Capela de Bom Jesus, Estátua de São Teotónio

Tunel medzi bránami Portas do Sol, netopiere nemajú.

Španielska dedina

Jojo, moje, už sme ich obsadili.

Péééknééé Portugalsko, dóóóbrééé Portugalsko, póóógrafitovanééé Portugalsko

Musí to tam byť všetko strašne krásne (aj bolo), ale naozaj nám celú dobu pršalo (prestalo, keď sme odchádzali). Na druhú stranu, sa nám aj v takomto počasí podarilo zo seba urobiť blbcov, keď sme chceli ísť na obed. Totiž sme našli budovu, kde písali „Restaurante e Snackbar“ a my sme si povedali, že si dáme bagetu, vliezli sme dovnútra a zistili, že aj keby tam bagetu mali, tak stojí nehorázne veľa. Toto všetko samozrejme až potom, čo sme si sadli a doniesli nám menu a predkrm (ktorý niekedy býva v cene a niekedy extra). Usúdili sme, že je to trochu mimo náš budget, ale človek sa nemôže len tak zdvihnúť a odísť, tak sme si dali polievku a vypýtali si účet. Dívali sa na nás tak divne a naúčtovali nám aj ten predkrm (ktorý sme nezjedli), tak sme sa ozvali a nakoniec naozaj platili len tie polievky a chleba. Potom sme odtiaľ veľmi rýchlo zdrhli, aby si to nerozmysleli a nedonútili nás zaplatiť aj vzduch, čo sme tam vydýchali.

Pomaly sme sa ale mali zbierať na vlak, tak sme našli pizzerku, kde robili aj hambáče a dali si jeden zo sebou, vrátili sa na stanicu, len aby sme zistili, že strojvedúci zase štrajkujú a vlaku sa nedočkáme ďalšiu možno hodinu a možno už nikdy. Zanadávali sme si, že keby sme vedeli, že máme toľko času, tak si dáme pizzu, ale čo sa dalo robiť. Vonku bolo z dažďa zima a my sme boli celkom mokré, tak sme si nakoniec išli sadnúť ešte do kaviarne na čokoládu a pastel a počkať a dúfať, že nám niečo pôjde.

Nakoniec išlo. Síce nie do Porta, ale do mesta Viana do Castelo, kde sme sa tak či tak chceli ísť pozrieť, ale keďže sme tam prišli neskôr a bolo tak škaredo, tak sme len našli informácie, zhrabli všetko papierové, od milej tety si vypýtali mapku a vrátili sa na stanicu.

Tej Valençi je mi ľúto, ale ak všetko vyjde, tak do Viany sa ešte určite pôjdeme pozrieť. Majú tam lanovečku, júúúú!