Všade dobre, doma hic

Tak nejako to vyzeralo v piatok ráno, keď prišla Betka do Porta. Taký krásny, horúci a slnečný deň sa tu už dlho (asi tak dva týždne) neukázal, takže sme vyrazili fotiť všetko a všetkých, čo postáli potrebný čas. Cez víkend sme totiž znovu mali ísť na výlet do Vale do Douro (ktorý bol už presunutý z víkendu predchádzajúceho), ale tentokrát nám to zatrhla správa samotného parku (niečo, že malé kapacity blá blá, zlý turisti, čo rezervujú veci na poslednú chvíľu a niečo niečo...). A tak sme skončili v Porte..a v Coimbre...ale o tom inokedy.

Katedrála

Miška a Porto

Z druhej strany mosta a tam je...niečo...Gondomar? Divočina? Španielsko?...

Porto bez Mišky :(

Toto je niečo na Batalhi, ale ani Google ani ja si nepamätáme, ako sa to volá

Mini-park vo VNdG

Akékoľvek naše rozčarovanie z neuskutočneného výletu bolo však rýchlo zahnané do kúta a ubité do bezvedomia, keď sme po nejakom tom fotení a obede zamierili do mestečka Matosinhos (tesne nad Portom), kde sa konala portugalská verzia animefestu. Očakávania boli veľké, cesta nebola zďaleka taká strašná, ako hovorila webstránka (nechoďte metrom, choďte autobusom, metro je ďaleko, stratíte sa a zožerú vás divoké...divoké.....stromy, rááááwr - od metra to bolo 10 minút pešo...), nadšenie stúpalo až do nebies a finálne to bolo...chotto....

Vyklápací most, jéééé

Povedzme, že keď sa u nás alebo v Čechách povie slovo „animefest“ zasvätený človek pod tým rozumie hordu divne poobliekaných, učesaných a pomaľovaných divotvorov, ktorí navyše rozprávajú jazykom, ktorému niekto iný nerozumie (lingua franca animefanúšikov: kombo Japončiny, Angličtiny a prípadne iného jazyka, ktorý sa náhodou nachádza v tom-ktorom seriáli). Tiež je to u nás vždy veľká akcia, ktorá dokáže pohltiť polku Brna, dá sa tam zohnať všetko od výmyslu sveta (aj svet samotný) a nejde si ju nevšimnúť.

Toto tu čomu oni (nevzdelaní a neschopní Portugalci) hovorili animefest, to je skoro urážka anime-cti. Bolo to úúúplne na konci expohaly, za miliónom a piatimi inými stánkami a dohromady to tvorilo asi desať miestečiek na kupovanie predražených anime-vecičiek (kľúčenky, plyšáci, nálepky, mangy, figúrky, atď.).

No sklamanie, sklamanie vám vravím, aj keď hlavný program mal začať až o deň neskôr, bolo to na plač. Ešte k tomu v gaming oddelení, kde býva u nás tak desať DDR padov, zopár Guitar Hero gitár a nejaké konzoly, bola tam jedna osamotená tenučká DDR podložka a šóra na ňu až do Španielska. Ani nehovorím o tom, že nikto nemal cosplay (anime-kstým). Čo je to za animefest bez cosplaya?

Každopádne, myslím, že aspoň za ten zážitok to stálo. Takto sa vrátime domov a keď bude budúci rok akcia u nás, budeme sa na ňu tešiť dvojnásobne. A jedno plusko Portugalcom dať musím: mali stánok s Pocky a Ramenom, čo u nás nemajú :)

  

Čo je to za blbú otázku? Jasné, že som si to kúpila...

Po pobyte v neklimatizovanej expohale bolo vonku aj tak skoro neznesiteľne, ale dva Magnumy pre každú to rýchlo napravili. Išli sme sa ešte pozrieť k prístavu, ktorý bol odtiaľ len kúsok (kuriózne, toto je jediný prístav v Porte a nie je ani na jeho území, Porto = prístav), ktorý bol ale zavretý pretože ešte stále funguje a asi nechcú aby sa im tam ľudia motali popri náklade. Zamierili sme teda ešte na priľahlú pláž (najkrajšiu v okolí) a ako sme sa tak prechádzali a prechádzali a vzďaľovali sa metru, nakoniec sme usúdili, že to už ku mne prejdeme pešo. Tu chcem podotknúť, že som v tamtých končinách bola len raz a to na začiatku pobytu, takže som nejako neodhadla, že cesta po pobreží k ústiu rieky a po poriečí nám zaberie šesť hodín. Bola mi už poriadne tma, keď sme konečne prišli domov a aj to sme sa zdržali len na chvíľu a potom vyrazili späť do mesta. Ako som Betke stále básnila o tom, aké je Porto pekne vysvietené v noci, tak ho chcela vidieť, a tak po našej neplánovane dlhej prechádzke hybaj s nami ešte do kopcov do mesta. Druhý deň sme sa skoro nemohli postaviť...

Pláž

Čo vidno z prístavu

Špekulujeme, že nejaký mimozemský vysielač

Titanic? :D

Z Ribeiry

 Ale ak si myslíte, že rozsvieteným Portom sa dobrodružstvá toho dňa skončili, to nás ešte nepoznáte. Keď sme sa vrátili znovu ku mne na intrák, na miesto postieľky sme si sadli (konečne) ku počítaču a začali plánovať. Čo také? 5-dňový výlet po strede Portugalska, kde niektoré mestá majú železnicu, iné nemajú, od niekiaľ to chodí len niekam a od inakiaľ nikam, niekde sa dá stráviť celý deň, inde len dve hodiny a my to všetko samozrejme chceme vidieť. Plánovali sme to 6 hodín. Kým sme našli všetky možné kombinácie spojov, ktoré odpovedali časovému rozsahu, narvali do toho programu, čo sa len dalo a všetko to nejako zgúľali dohromady, bolo pol piatej ráno a nám už z toho tak preskakovalo, že by sme vyhrali prekážkový beh v pomyseľnej olympiáde.

Druhý deň (teda, ten istý deň len o pár hodín neskôr) sme to ešte všetko raz prebehli, aby sme si boli isté, že sme tam nemotali nič, čo tam nepatrí a vyrazili (pomaly a skuvíňajúc, ako nás všetko bolí) na francesinhu. Ako bolo deň predtým pekne, teraz bolo škaredo a bolo oveľa zimšie, ako keď som z okna vystrčila ruku.

Boli sme sa ešte pozrieť na Casu da Música (koncertná sála), akcia, ktorú organizovalo ESN, takže si viete predstaviť ako to dopadlo. Zraz na 14.45, vošli sme 15.15, 15.20 sme zistili, že musíme počkať na gaido-sana (neznalí Japončiny: sprievodca), len aby sme 15.35 zistili, že prehliadka po anglicky (Erasmáci po portugalsky nevedia) sa koná až o 16.00 a tak musíme ešte pol hodiny čakať.

Musím ale povedať, že toto bola jedna z tých prehliadok, ktoré prekonali očakávania. Casa da Música vyzerá zvonku ako pokrkvaná škatuľa, na ktorú si včera Dudley sadol, ale zvnútra je nádherná. Kto sem prídete, máte ju povinne v rozvrhu :D 

Casa da Música

Hlavný sál

Izba maľovaná azulejami

Po túre sme sa zviezli metrom, objavili (po roku) vchod na stanicu na hlavnom námestí (bože ja sa hanbím, ale po tom chodníku som nikdy nešla, aj keď je úplne v strede mesta) a odprevadila som Betku na autobus (pretože vlaky si teraz chodia, ako sa im zachce). Večer som si zbalila saky-paky na ďalší deň do Coimbry a chcela ísť spať, ale musela som urobiť ešte nejakú prácu, takže som už tretiu noc po sebe spala päť hodín. Náročný život študenta...