Stredozem

Kde bolo, tam bolo, v krajine, ktorej nevládnu prstene ale solená treska, kde autobusy budú na zastávke, len čo prídu a kde každá dedina má povinne dva kostoly, hrad, katedrálu, pevnosť a nemožné chodníky, vybrali sa raz dve statočné a ešte nič netušiace zahraničné študentky na mega-výlet, ktorý na nich nepochybne zanechá svoj odtlačok (aj keď napríklad len v podobe neopáleného prúžku kože na zápästí, kde boli predtým hodinky). Cesta bola plná prekvapení, nástrah, pizze a už spomínaných pamätihodností, ale začnime pekne od začiatku – od rána soboty 16. Apríla, kedy vaša obľúbená protagonistka vyletela z internátnej izby ako namydlený blesk na koliečkach. Dôvod? Meškala.

Pravda, nie veľmi, ale človek sa v Portugalsku môže spoľahnúť jedine na jedno – ak meškáte vy, nemešká autobus. A preto letela a letela, s batohom skoro tak ťažkým, ako jej viečka, až doletela na stanicu a zistila, že sa zle pozrela na hodinky a z domu vyletela asi o 15 minút skôr. Po krátkom, ale výdatnom mentálnom otrepaní si hlavy o najbližšiu betónovú stenu si išla kúpiť lístok a počkala, kým sa prirúti spoj do Coimbry.

V Coimbre sa s praxou vyhla starej žobráčke („Pomôžte! Aj Pán Boh náš svätý pomáha svojim deťom. Odvďačí sa vám v Božiom kráľovstve...“), jej menšej chlapčenskej verzii (len úsmev a obrázok Ježiša – ten klasický, čo sa dostáva na náboženstve) a išla si dať horúcu čokoládu, z ktorej sa vykľulo prihriate čokoládové mlieko. Radostne sa zvítala so svojou spoločníčkou na cestách a pobrali sa nasadnúť do autobusu do Leirie. Je vtipné tu podotknúť, že akokoľvek riedko spoje v Portugalsku chodia práve, keď by človek čakal nával (napríklad okolo ôsmej z Coimbry do Porta nejde tri hodiny nič), o deviatej ráno idú autobusy z Coimbry do Leirie dva. A obidva sú miestenkové.

Doviezli sa teda, separátne, do Leirie, tam sa zvítali druhýkrát a išli, ako je ich dobrou tradíciou v novom meste, hľadať mapu. Našli ju relatívne rýchlo aj s celým TouristCentrom, kde ich veľmi milý a (na tento typ práce) mladý Portugalec naviedol na hostel, kde si išli odložiť bágle. Takto odľahčené, osviežené a (v jednom prípade aj natreté) vybrali sa checknúť tamojší hrad. Bol to taký malý hrádok (aj ho tak následne pomenovali Oshiro-chan = jp. Hrádok), skoro úplne rozbúraný a prázdny, ale s pekným výhľadom na okolie, vežičkou a jednou miestnosťou, ktorú sa rozhodli si raz zreprodukovať do svojich domov, keď budú veľké a sofistikované. Potom zišli dole, pozreli katedrálu a kostol a vrátili sa ku stanici, kde počkali na prípoj do Batalhe.

Oshiro-chan :)

Krásna miestnosť

Tu si vám dovolím trošku priblížiť situáciu portugalských autobusových staníc. Sú to garáže, kryté, zvonku nevinne pripomínajúce všetky okolité domy a pokiaľ neviete, že tam sú, prejdete okolo nich bez najmenšieho povšimnutia. Tá v Leirii mala však ešte jedno špecifikum, ktoré z nej robilo garáž exkvizitne jedinečnú. Hlásenia samozrejme nie sú automatické a pán, ktorý ich čítal tu znel ako...dovoľte výstižnú citáciu zo zápisov z cesty: „Opitý cirkusák“. S odstupom času autorka niekedy premýšľa, že sa na ten výlet oplatilo ísť už len preto, aby počula hlas vyvolávať na autobus do Batalhe desaťkrát, vždy s iným stupňom urgentnosti a prekvapenia, že tam vôbec niečo ide.

Späť k dvom hlavným hrdinkám, v Batalhi mali veľa času, pretože fakt, že tam niečo chodí, neznamená automaticky, že to chodí aj odtiaľ. Tento prebytok minút sa rozhodli riešiť veľmi elegantne, ak sa ma pýtate, a to tým, že sa zvalili pod slnečník a dali si obrovskú pizzu. Spokojné s dosavadným priebehom, s jedlom a vôbec s celým svetom (pizza robí divy) vytiahli foťáky a vrhli sa na kláštor. Ten tu bol už raz spomínaný, preto ďalšie miesto na výslní a popis nedostane, ale zaslúži si aspoň fotku.

Mozaikové sklo robí tiež divy, ale pizza chutí viac

Preč z Batalhe, od vojakov, ktorí priamo v kláštore niečo strážili a divne po nich pokukovali, po ďalšom čakaní, vyplnenom nanukom, vrátili sa späť do Leirie. Nakrátko sa zastavili v hosteli, dokončili ubytovací proces a pobrali sa pozrieť do mesta. Tu by bolo vhodné spomenúť, že tá mladšia z nich, ó krásna a talentovaná Betka, mala mať za niekoľko dní narodeniny. Takže je to úplná náhoda, že tej staršej z nich sa náhodou podarilo zaviesť ich k jedinej japonskej reštaurácii v okolí a až do platenia účtu predstierať, že to bol „zmysel pre všetko japonské, alebo japonsky vyzerajúce v okolí dvadsiatich kilometrov“. Kari nikdy nechutnalo tak dobre.

A sake tiež nie :)

Deň M (deň ako stvorený na Modlenie, Mizériu, Marketing a Melodrámu)

...inými slovami, deň, kedy navštívili Fátimu. Betka a Miška sú civilizovaní ľudia. Tolerantné k náboženstvám iných ľudí, k ich presvedčeniam a viere, ale keby sa im zazdalo, že v strede poľa posedáva obrovské ružové 3D kanji pre lásku a nezáväzne s nimi začne konverzovať, každý súdny človek ich pošle poriadne vyspať a nie postaví kaplnku, zlaté srdce na stĺpe, obrovskú katedrálu na počesť čínskych hakibakov a vyleštený pol kilometra dlhý kus chodníka, po ktorom sa k nemu kolenačky človek môže doplaziť a ospravedlňovať sa za to, že sa včera neučil. Ani nehovoriac o tom, že pri všetkej božej láske a štedrosti je tam všetko trikrát také drahé, ako v strede Lisabonu.

Námestie je vraj väčšie, ako to v Ríme. To vzadu je bazilika

Body dostane Fátima len za kreativitu, akou oberajú turistov o peniaze. Chcete si kúpiť ruženec? Na predaj vo všetkých veľkostiach, farbách a materiáloch. Chcete poslať známym pohľadnicu, z ktorej jasne vyrozumejú, že na nich myslíte a prajete im len to najlepšie? Nič to nevyjadrí lepšie ako nápis „modlím sa za teba“ alebo „orodujem za teba“. Chýba vám do obývačky metrová fosforeskujúca socha Ježiša Krista? Fátima is the place to go.

Až v Tomare sa našim favoritkám podarilo nadýchnuť (aj pretože vodič autobusu odpovedal na otázku „idete do Tomaru?“ slovami „Idem...ak Boh dá“)...len aby dych znovu zatajili pri Kristovom kláštore....

Ale predtým prišlo ešte ubytovanie a návšteva najväčšej zbierky zápaliek, akú si len viete predstaviť. To by sa podpaľovalo! Čínskymi zápalkami, japonskými, českými, slovenskými, československými, fínskymi, americkými zápalkami, zápalkami s lodičkami, s vlajkami, s erbmi, s vtáčikmi, s portrétmi, s kvietkami, s autíčkami, s polonahými babami, s kartami, s hudobnými nástrojmi...so všetkými 43 000-imi škatuľkami z 122 štátov.

  

Convento de Cristo bol oveľa viac zaujímavý, ako celá svätá Fátima. Kláštor bol vybudovaný pre Kristov Rád, portugalské jednoduché a elegantné vysporiadanie sa s Rádom Templárov (premenovali ich). Je dobre zachovaný, obrovský a komplikovaný ako náučné literárne texty.

Spomínala som už, že na obed bola znovu pizza? V kaviarni vo Fátime, taká malá a nie príliš pizzovitá, ale bola. No a hádajte, kto mal pizzerku v Tomare rovno (naozaj rovno) pod oknom. Oni dve, tie potvory! A tak po krátkej prechádzke, navštívení kostola a jazierka s parkom, zasadli a zjedli toho, jak celá tlupa Templárov.

Deň NC (na cestách, no comment)

Jediná cesta vlakom za celý tento výlet bola absolvovaná v pondelok ráno. Väčšina mestečiek v okolí totiž, hoci nie sú zďaleka bezvýznamné, nemajú trať a teda prímestské autobusy firmy Rodovária de Tejo museli postačiť. Naše výletníčky sa ale do Santarém premiestnili vlakom, tam stretli priateľskú tetu na informáciách, kde si odložili batohy, nepriateľský bankomat, ktorý Betke odmietol dať peniaze, milión a dva kostolov, zatvorený kláštor, zatvorený dom Pedro Álvares Cabrala (objaviteľa Brazílie) a magnificentný výhľad na rieku Tejo. Tiež objavili cukrárstvo, kde toho bolo tak veľa dobrého, že sa odtiaľ odtiahnuť museli navzájom a pobrali sa na autobus do Peniche.

Tejo - najdlhšia rieka na Pyrenejskom poloostrove

Lavička urobená z azulejos - takí originálni sú tí Portugalci, že?

Na stanici s veľkou radosťou a chvíľkovým pochválením Portugalcov zistili, že nemusia ísť cez Lisabon a nebude to trvať 4 a pol hodiny, ako pôvodne mysleli, ale len hoďku s prestupom v Caldas da Rainha. Chvíľkové pochválenie teda plynule prešlo v kontinuálne odfrknutie faktu, že tento spoj nebol napísaný na internete (alebo tam bol dobre schovaný). Do Peniche sa teda doviezli s obrovským predstihom a išli hľadať hostel. Problém v hosteli bol ten, že v ňom nikto nebol. Predvídavosť a Skúsenosti ale vytiahli z vrecka telefónne číslo a po krátkom, aj keď trošku zmätočnom, dohovore (onde = kde a donde = odkiaľ znejú veľmi podobne v telefóne) a ešte kratšom čakaní sa objavila majiteľka, ospravedlnila sa a ukázala im izbu. Bola veľmi útulná a mala lodičky na povlečení.

Peniche je taká vytŕčajúca diera Portugalska. Usadené na malom poloostrovčeku, toto 30-tisícové mesto sa chváli útesom, rybami a surferskými plážami (je to skoro ako keby bolo v zbytku Portugalska aj niečo iné...). Ľudia sú tam však očividne nenároční. Napríklad, stačilo na turistických informáciách pozdraviť a vypýtať si mapu a vír chvály, ktorý sa spustil na našu prvotriednu portugalčinu nie a nie ustať. Človek si pripadá, ako keby práve dostal Oscara.

Mesto je preslávené ešte aj miestnymi morskými potvorami, upravenými na milión (haha...5) spôsobov a hlavne preto sa naše výletníčky rozhodli ísť...na pizzu. Ktorá bola ale zatvorená, pretože Portugalci očividne nezvládajú byť v práci viac, ako tri hodiny vkuse. Takže nemali nič iné na výber, len ísť...na hamburger. Ale dobrý hamburger.

Po obede sa rozhodli ísť preskúmať tajuplné zákutia (útes) a tmavé uličky (až 3) mesta. Pevnosť bola zatvorená, pretože bol pondelok, ale keďže časový harmonogram nedovoľoval zdržiavať sa v Peniche viac ako jedno poobedie alebo tam ísť iný deň, nejako sa s tým vysporiadali, dali svoje zlomené srdiečka dohromady a vo veľkej psychickej bolesti a zúfalstve, pobrali sa kukať dole do mora z vysokého kusa skaly. Vrchol optimizmu, vám vravím.

Pevnosť. Bojte sa.

Po ceste našli maják, mláďatko majáku, pieskovú plážičku, hotel, vysokú školu (keď vás odtiaľ vyrazia, viete úplne presne kde a kedy skončíte), camp a také niečo, čo pripomínalo stred ničoho (cesta, tráva, cesta, šutre, tráva, cesta, kotúľajúce sa koleso trávy cez cestu atp.). Zbytok večera strávili na izbe pri VH1 a ešte malým pokusom o prechádzku po móle, ale bola tma a pršalo psov, mačky a kombajny, takže to aj rýchlo vzdali.

Mini-plážička

Vzadu: maják, vpredu: Miška s mláďatkom majáku

Deň D (Dino! DinoDay! Dinosauríky, jej!)

Svitol nový krásny deň a s ním cesta do Lourinhe, náleziska dinosaurích pozostatkov, myslím, že jediného náleziska zachovaného dinosaurieho embrya a úplne nového druhu tejto prítulnej jašteričky – Lourinhanosaura. A čo vám budem hovoriť. Miška. V prítomnosti dravých, nebezpečných, krvilačných vyhynutých tvorov. Raaaawr!

Lourinhanosaurus - teropod, mäsožravý, 8m, 160kg...stačí mi jeden, plosííím!

Dinheirosaurus (money lizard :D - nájdený v Porto Dinheiro) - sauropod, bylinožravý, 25m

Turiasaurus (najväčší dinosaurus nájdený v Európe) -   sauropod, bylinožravý (a podľa názvu aj turistožravý),  30m, 40-48t 

Mami, kúp mi dinosaura, plosíííííím!

Môôôj

Ehem...no boli krásne. A predtým než sa spýtate prirodzene nadväzujúcu otázku – kúpila som si hrnček s dinosaurami, ktorý keď naplníte horúcou vodou z dinov je len kostra :)))))))))) Jéééé!

Ale so všetkým dobrým sa človek musí raz rozlúčiť, preto sa naše výletníčky pobrali ďalej (po tom, ako sa Betke podarilo odlepiť Mišku od vitríny s modelmi) a do mesta Caldas da Rainha. Háčik bol v tom, že zase museli prestupovať v Peniche a keďže sa ukázalo, že majú času habadej, rozhodli sa ísť preskúmať už spomínanú pevnosť. Tá...sklamala. Nebola ani celá otvorená, časť z nej zaberala výstava fotiek z histórie mesta a ten kúsok, ktorý z nej naozaj videli za veľa nestál. Ale aspoň ho videli a sklamané a nanovo zlomené srdiečka vyliečili pizzou. Tentokrát ju prichytili otvorenú a vrhli sa na ňu ako...nuž ako študentky, ktoré celý rok, vynímajúc posledné tri dni, poriadnu pizzu nejedli.

Znovu spokojné, popošli do Caldas. Toto mesto nie je výnimočné skoro ničím, až na to, že v okolí má najlacnejšie hostely a je tak viac-menej po ceste. Tam chvíľu hľadali informácie, tak dobre schované, že by si človek myslel, že ho tam nechcú, ubytovali sa a vyliezli sa do silnejúceho dažďa prejsť. Vyzeralo to asi takto.

To málo, čo v Caldas je (múzeum keramiky) nestihli a, úprimne, to miesto je tak anti-turistické, že nenašli ani pohľadnice. Čo ale našli, tentokrát naozaj len náhodou a vlastnými vstavanými senzormi, bola japonská reštaurácia, kde mali sushi na bežiacom páse. Slintali, presviedčali sami seba a svoje peňaženky, že peňazí je dosť, svoje žalúdky, že sú určite hladnejšie, ako sa tvária a že si treba robiť zásoby na horšie časy, ale nakoniec sa odtiaľ akousi nadľudskou silou odtiahli a dovliekli sa naspäť do hostela.

Mestský park

To je...neviem, budete sa musieť usokojiť s tým, že to je...

Deň OK (alebo K.O.?)

A takto sa prepracovali až k poslednému dňu cesty. Dňu, kedy bol Koniec a pred ním Kláštor v Alcobaçe a hrad v Óbidos.

Óbidos, mesto preslávené každoročným festivalom čokolády (čítate poriadne ten môj blog?), likérom z čerešní, ktorý sa pije z pohárikov z čokolády a dlhokánskymi hradbami, po ktorých sa dá pekne prejsť a oceňovať aké je fajn, že človek zvláda chodiť po rovnej čiare bez zábradlia a celkove sa rozjímať, aký je život oveľa lepší, keď človek nie je práve rozpľasnutý tam dole na tráve. Tiež je toto mesto výnimočné tým, že chcú peniaze za mapu, chamtivý kreténi (ale našli sme leták v japončine, takže sú to stále chamtivý kreténi, ale aspoň vedia, čo je dobré).

Na hradbách. Vysokých hradbách

Posledné, v poradí desiate mesto v itinerári sa volá Alcobaça. Je v ňom kláštor, ktorý sa veľmi neodlišuje od ktoréhokoľvek iného kláštora v Portugalsku. Mal len jednu naozaj výnimočnú miestnosť, kde na stenách boli na podstavčekoch sochy kráľov. Niektoré podstavčeky boli prázdne, takže im buď došiel kameň, alebo králi a zopár bývalých panovníkov bolo posadených na zemi. Po tom, čo som bola svedkom portugalských stravovacích návykov sa nedivím, že by niekto nechcel, aby čerstvo najedený kráľ sedel nad ním v perfektnej pozícií na mierenie.

Toť kláštor

Toť nádvorie kláštora

Zľava: Bonifác Koláč II, Kazisvět VI, uvidíme, nechcete vedieť

Zaujímavé na Alcobaçe bolo to, že hoci v meste samotnom toho na videnie veľa nie je, pohľadnice majú krásne, majú ich veľa, majú ich lacno a majú ich zo všetkých kútov Portugalska. Takže dokúpili, čo nikde inde nenašli, posedeli v cukrárstve na obede, ktorý pozostával z toho najsladšieho, čo spomedzi hodného výberu ulovili a plné cukru, zážitkov a ešte viac cukru sadli na autobus domov.

BTW, fotky © Betka, pretože moja karta odmietla spolupracovať a novú som ešte nemala.