Výlet à la ESN

Takže my sme tam len tak sedeli, starali sa o seba kým sme plánovali výlet do Vale do Douro a ono si zrazu počasie len tak prišlo a povedalo: „Nééé, bude škaredóóó, hahahaha, kiš-kiš!“...no a tak sme sa nejako dostali k tomu, že som mala voľný víkend. Prečo, pýtam sa prečo, je cez pracovné dni pekne a na dni keď máme voľno sa to vždy po...kjáka? Prečo? Koho som naštvala? Žeby Waťákovi už prišla tá pohľadnica?

Ešte k tomu ako na truc mi odpadla v piatok hodina, ale keďže bolo tak škaredo a upršane, tak sa nedalo ani nikam ísť (a tí, čo hádate a ešte stále máte pochybnosti o mojich návykoch – áno, strávila som dva dni na anime :P). Celý tento dlhý obkec preto, aby ste pochopili, ako som sa ja, JA(!), prihlásila na výlet s ESN.

Pre tých, čo nerozumiete o akej hrôze tu hovorím: ESN (Erasmus Student Network) je nezisková organizácia založená študentmi nejakej univerzity, ktorej cieľom je starať sa o Erasmákov (robiť im program, pomáhať im riešiť problémy, zabezpečiť im lacný alkohol, predstaviť všetky kluby v meste skôr ako pamiatky, organizovať párty, atď.). Myslím, že väčšina z vás už má predstavu, prečo s nimi veľmi na výlety nechodím. Proti mojej logike však zapôsobil Medzinárodný festival čokolády a doprava k nemu za nekonkurenčnú cenu, a tak...moja logika bye-bye von oknom...

Výlet smrti sa začal pred rektorátom o 8.30 ráno...oficiálne. Tu si dovolím pripomenúť, že sme v Portugalsku a väčšina ľudí (aj neportugalcov) očividne nerozozná číselka na ciferníku (ani na dispeji mobilu). A keby toho nebolo dosť, ono meškali aj tie autobusy, čo nás tam mali doviezť. Takže kým sme sa nalodili, všetky fifle si našli svoje obľúbené miesto, ožratý portugalský ESN-ák sa vyštveral hore schodíkmi, spočítali nás (asi 6-krát, vždy s iným výsledkom) a konečne sme vyrazili, mali sme už dobrú hodinu a pol sklz.

Cesta samotná bola...Bože, buď s nami! Prezývali ho Mafiki. Bol malý, škaredý, ukecaný, v dobrej nálade, otravný, blbý a sťatý ako strom. Nalepil sa na dve dievčatá, čo sedeli odo mňa cez uličku a začal sa s nimi baviť tak...neinteligentne, neelegantne a nasprostaste, že sa tomu ani nedalo veriť. Potom začali hrať na zlých reprákoch letné discohity a Mafiki sa dal do tanca....“tanca“. Jeho ostatní kolegovia z ESN-ka z toho mali samozrejme strašnú prdel a rozhodli sa ho predať – a tým myslím fakt ponúkali dve eurá tomu, kto si s ním zatancuje na jednu pesničku. Nikto nechcel. Prekvapivo. Nakoniec ho dostala jedna Brazílčanka za 75€. Potom zistili, že toľko peňazí nemajú a išli s klobúkom pýtať po autobuse. Myslím, že vyzbierali asi 3€. Prekvapivo. Cez megafón vyhlásili verejné hlasovanie o tom, či majú Mafikiho niekde po ceste vysadiť. Verejnosť si zvolila, že majú. Neprekvapivo. Ale nevysadili ho. Pretože sa následne medzi sebou stavili, že ak si jeden z nich dá dole tričko, Mafiki si to svoje dá dole tiež. Dal si. Neprekvapivo.

Ehm...ešte niekto nevie pochopiť, prečo nechodím s ESN na výlety?

Ešte by som chcela podotknúť, že počas dvoj a pol hodinovej cesty sme mali pol hodinu prestávku. Ja viem, že keď človek potrebuje, tak potrebuje, ale čo máme štyri roky? Ako si Bára dovolila podotknúť, všetci Portugalci dostali absťák a museli si ísť dať cigaretu. Čo je reálne možné, pretože oni sú schopní (a aj to robia) sa zdvihnúť v strede hodiny a ísť si von zafajčiť. Welcome to Portugal...

Do mesta Batalha sme dorazili o hodinu a pol neskôr ako bolo v pláne. Je to pomerne malé mestečko zhruba v strede Portugalska, kde nie je skoro vôbec nič. Až na jednu drobnú záležitosť:

Mosteiro da Batalha (Bataľský kláštor) bol postavený v 14. storočí portugalským kráľom Jánom l. na počesť definitívneho víťazstva nad Kastílcami, ktorí ho nechceli uznať, čo od nich bolo veľmi...typické. Každopádne, dnes je to jedna z must see pamiatok v Portugalsku, ktorá je ale bohužiaľ lokalizovaná tak nesmierne blbo, že sa tam skoro nedá dostať. To nemohli mať tú poslednú, rozhodujúcu bitku niekde na koridore?

  

V Batalhi sme pôvodne mali stráviť dve hodiny, potom to zmenili na 45 minút a nakoniec sme tam aj tak boli hodinu a pol, pretože, znova, mladí ľudia dnes nepoznajú hodiny. Keď sa ale konečne podarilo celé stádo nahnať do autobusu, pohli sme sa (samozrejme s pit-stopom) k mestu Óbidos, kde už bol samotný festival.

Óbidos je druhé také malé, ale veľmi pekné mestečko s farebnými stenami, hradom, hradbami, vežičkami a čert to vem! OMG, tam bolo toľko čokolády!!! Ovocie v čokoláde, čokoládové fondue, torty, koláče, horúca čokoláda a...a...a pravdu povediac, ako som to všetko zbadala, tak sa mozog zľakol nálevu slín a stiahol sa do takej malej bezvýznamnej guľôčky (nie je ho až tak veľa), takže si z toho viac asi ani nespomeniem. Tiež tam bola jedna unikátna vec: totiž, z Óbidos je ginja (čerešňový likér) a robia a predávajú malé poháriky z čokolády, do ktorých vám jej nalejú a vy to vypijete a potom pohárik spapáte. Sila, že?

Vraví sa tomu pohárik, ale v skutočnosti je to len taký malý kalíštiček

Z plastu, pffft...

Moja companhia: Belgičanka, Litovčanka, Belgičanka, Nemka

Jahody poliate hustou, hebkou, krémovou, dušu kmásajúcou čokoládou

Mrzí ma akurát, že preto, že sme sa tak zdržali po ceste, sme na tom festivale nakoniec boli len asi dve hodiny, takže sme nestihli prehliadku čokoládových sôch, ale okrem toho sme asi videli všetko (a možno dobre, že sme tam boli tak málo, lebo by som si kúpila ešte niečo iné...). Dostali sme ale príkazom sa stretnúť pred autobusom o 17.45 (Brazílčania o 17.30), nasledovalo už tradičné niekoľkonásobné sčítanie ľudu (tentokrát bola zápletka taká, že niekto z nášho autobusu si sadol do toho druhého, a preto naša skupinka „organizátorov“ nevedela, kde sú) a vybrali sme sa späť do Porta. Cestou púšťali film (Wanted – je to konina, nedívajte sa na to), potom býčie zápasy (?) a potom skutočne hroznú španielsku výberovku, takže ani spať sa tam poriadne nedalo.

Domov sme dorazili niečo pred desiatou, Mafiki už vytriezvel (!) a z autobusu ho nevysadili, dokonca zastavili blízko môjho intráku, takže som sa nemusela trepať z rektorátu a chcela som sa hodiť do postele a vyspať, ale....anime bolo silnejšie.