Sintra a Lisabon

Note: Za pár (naozaj len pár) hodín odchádzam na mega-výlet po strednom Portugalsku (aka Stredozem), preto som tento článok chcela napísať čo najskôr a rozhodla sa ho postnúť, aby ste videli, že ešte žijem a píšem. Bohužiaľ, už ale doňho nestíham dať fotky, pretože to je ešte veľa roboty a potrebujem ísť spať. Preto, prosím, checknite znovu tak za týždeň a hádam to tam už bude.

Tiež som si akútne vedomá, že je v ňom asi veľa chýb, ale opravovať to sa mi vážne teraz nechce. Preto so všetkou úprimnosťou, ktorej ste ma naučili, vám na to kašlem a nejako to budete musieť prežiť :D

 ...

Edit: ...alebo viac ako týždeň...

...

Viete ako sa Fínsku vraví „krajina tisícich jazier“? Portugalsku by sme vážne mali začať hovoriť „krajina tisícich kopcov, na ktorých je vždy nejaký hrad alebo iný brak, ktorý ja, ako správny turista, proste musím vidieť, a preto tam vždy leziem, pretože tam väčšinou nie je lanovka a potom ma z toho všetko bolí“.

Toť moje prvé dojmy zo Sintry. 33-tisícové mesto pri Lisabone, s dlhou históriou, palácmi, maurským hradom, niekdajšie letné sídlo kráľov a momentálne jedno z turisticky najobľúbenejších miest v Portugalsku.

Bohužiaľ ale netreba veriť všetkému, čo čítate. Napríklad faktu, že turistické informácie sú priamo na stanici. Ak tam niekde nejaké sú, tak sa schovávali vynikajúco, pretože tam nebolo ani okienko, len obrovský PizzaHut (ktorý nám moc nepomohol). A tak sa stalo, že sme do mesta vyrazili len s mapkou v sprievodcovi, ktorá, dovtedy spoľahlivá naša spoločníčka, sa rozhodla trošku poposúvať niektoré dôležité zemepisné body a doviedla nás cez húšťavu a žihľavu na kraj asi 10 metrov vysokého svahu. V zdravom rozume, zdravé telo, sme to otočili a nakoniec našli správnu cestu, ktorá bola dobre schovaná a trošku inde, ako si mapka dovolila tvrdiť. Boli to schodíky (aj sa tak volali „escadinhas“), ktoré boli skoro nekončiace a také plytké, že sme počas zostupu (zo stanice sme vyliezli na kopec a teraz sme šli dole), v rámci dobrej portugalskej tradície, pokračovali v ich zdrobňovaní („escadinhinhizinhas“) a nakoniec, ešte po pár krokoch, došli sme do samotného mesta.

Je na kopci. Prekvapuje to ešte niekoho?

Cestou do mesta narazíte na...nejakého umeleckého výtvora...alebo len tvora, ja neviem

Mapka sa s nami ešte chvíľu zahrávala, ale nakoniec sme našli aj druhý tourist office a vyfasovali väčšiu a o niečo málo presnejšiu mapu. Ráno sme vstávali strašne skoro, aby sme tam dorazili v rozumnom čase, tak sme hladné sadli do prvej reštaurácie, ktorá mala prijateľné ceny (inak je Sintra strašne drahá) a dali si veľmi dobrý hamburger. Po obede sme vyrazili po stopách mapy do Palácio Nacional, stredovekého letného sídla kráľovskej rodiny. Zvonku až tak impozantne nevyzerá, ale vnútri je krásny.

Strop

Izba pokrytá azulejami

Čínska miestnosť. Majú znaky. Chcem.

Chrabromil do toho!

Ďalším „preklepom“ v informáciách na internete bola udaná cena jedného lístku na autobus. Totiž dve najkrajšie a najslávnejšie pamiatky sú, čo myslíte, na kopci a keďže na túru sme ani čas ani chuť nemali, autobus bola naša jediná možnosť. Nejako nás to ale vyviezlo a tam sme zistili...že aj tak musíme ísť kus cesty hore kopcom pešo. Ako sme sa tam liepňali, predbehli nás (pomalým a pokojným krokom) záchranári. Usúdili sme, že buď niekto nie je zranený až tak vážne, alebo je zranený až tak, že mu nepomôžu, aj keď sa zapachtia (nakoniec to bola rozbitá hlava či čo, teta vyzerala dostatočne živo).

Hrad hore na kopci je maurský, z 8. Storočia, vysoký a rozbúraný a ak sa vám podarí dostať sa až na niektorú vežičku (alebo v našom prípade na všetky), naskytne sa vám naozaj nádherný výhľad na...v podstate na všetko. Kým sa tam ale vyštveráte, to je iný príbeh. Povedzme, že chápem maurskú logiku „stavaj čo najvyššie“, pretože si úprimne viem predstaviť, ako na úpätie kopca prišli Portugalci, aby Sintru dobyli naspäť, zbadali tú výšku, všetky tie schody a absenciu výťahu a promptne sa rozhodli, že Lisabon im bohato postačí.

Takýchto vlajočiek je tam veľa, majú dokonca aj fínsku, ale nepodarilo sa nám zistiť prečo (BTW, na vlajke je portugalský symbol/znak/vecička)

Tu na hrade, vo výške xx metrov nad morom, s nádherným výhľadom, kam len ksicht otočíte, rozhodla sa moja SD karta vo foťáku, že už ma má plné zuby, že sa so mnou nehrá, že od nej čakám priveľa, že ona má svoj vlastný život a je už dosť stará, aby sama o ňom rozhodovala a s výrazom najvyššej arogancie a spokojnosti na mňa hodila bobek. Preto všetky tieto krásne fotky sú s pokorou požičané od Betky, ktorú hnevajú len baterky, ale ešte sa na ňu nikdy nevykašľali bez servítky pred kontaktmi.

Zišli sme znovu dole kopcom a počkali na autobus, ktorý nás odviezol na susedný kopec k Palácio da Pena. Pestrofarebný, vežičkatý, schodíkový, rôznorodý romantický palác z 19. Storočia, ktorý sa dnes využíva na niektoré štátne záležitosti prezidenta a, nepochybne, na vymlátenie nekresťanského vstupného od turistov. Ale stojí za to!

Má aj obrovské záhrady, v ktorých sa nachádza veľa kapličiek a altánkov a zaujímavých stromov a čohokoľvek iného, na čo sa dá pripnúť ceduľka a tváriť sa, že je to strašne dôležité. Bohužiaľ, niečo z toho je až na ďalšom kopci a na to sme sa im po takmer siedmich hodinách chodenia hore-dolu vykašľali.

 Pôvodne sme mali naplánovaný aj výlet do Mafry, kde je palác, ktorý je nám známy hlavne preto, že ho jeden portugalský autor použil ako hlavný motív v svojej neskutočne nudnej knižke, ktorú sme museli minulý rok čítať. Autobusy tam ale chodia dvakrát denne (aspoň v sobotu), tak to budeme musieť stihnúť inokedy.

Deň prebehol neskutočne rýchlo (aj keď, keď sme sa teperili po všetkých tých schodoch, tak by som bola odprisahala, že sa to vlečie). Nestihli sme sa pozrieť ešte do iného paláca (áno, majú ich tam veľa) ani do múzea hračiek, ale stihli sme si dať dve pekárske špecialitky: queijadas (syrovo-sladké koliečka) a travesseiros (pomerne neidentifikovateľné, ale veľmi dobré závitky z lístkového cesta). Po inej ceste, ako sme prišli, sme sa vybrali naspäť na stanicu, kde sme nasadli na prvý vlak, aj keď sme si neboli isté, kamže to ide (všetky chodia do Lisabonu, ale problém s Lisabonom je, že je...tak trochu veľký, viete?). Mali sme ale kúpený Interrail, takže nám bolo v podstate jedno, aj keby nás doviezol do Porta (až na to, že by sme sa z toho Porta museli potom dostávať naspäť do Lisabonu).

  Queijadas  

  Travesseiro 

Od sprievodcu sme vymámili, že vlak ide na stanicu Rossio, priamo v centre Lisabonu a presne tam, kam sme chceli. Len sme nerátali s jednou malou drobnôstkou. Rossio je stanica pre prímestské vlaky (suburbano), a preto všetci, čo nimi chodia, majú kartičky, na ktorých majú nabité cesty. Na týchto kartičkách je čip a ten keď priložíte k turniketu, buď vás pustí, alebo prinúti doplatiť, čo za cestu dlžíte. No a samozrejme, inak ako cez turniket sa zo stanice vyjsť nedá. Ruky hore, kto si myslíte, že tvorcovia tohto systému mysleli na ľudí s Interrailom, ktorý čipíček nemá?

Po chvíľkovej panike a nervóznom postávaní sme nakoniec dospeli k záveru, že budeme musieť osloviť jedného prítomného sekuriťáka a situáciu vysvetliť. Neviem, či v živote videl Interrail, alebo či o ňom vôbec niekedy počul, chytil sa ale rýchlo a ochotne nás vypustil do mesta, kde nás už čakala naša spolužiačka z Olomouca – Poly.

Metrom sme sa zviezli k nej domov a konečne zo seba zhodili batohy. Ani neboli až také ťažké, veď sme prišli len na tri dni, ale vláčiť sa s nimi celý deň do kopca je za trest. Potom sme vybehli ešte raz do mesta, pozrieť si vysvietený Lisabon a hlavne niečo zjesť, naplánovali ďalší deň a unavené, išli spať.

Druhý deň sme hneď zrána vyrazili do múzea azulejarie (to sú kachličky, ktoré sú tu na každom rohu a sú veľmi rôznorodé a keď si na ne človek zvykne, akosi si ich obľúbi a je schopný stráviť dve a pol hodiny pozeraním len na ne). Cestu sa mi podarilo spadnúť a nespomínam to preto, že by sa mi niečo stalo, ale preto, lebo ma neskutočne fascinuje spôsob, akým som spadla. Padala som dolu tvárou a nejako som sa v lete otočila a padla na zadok. Mačky to majú naopak nie? Ale väčšina mačiek nemá vzadu airbag...

No anyway, späť k téme, múzeum bolo veľmi pekné a zaujímavé, nakoniec sme tam strávili oveľa viac času, ako sme zamýšľali (viníme audio guide, vykecával sa ako o dušu) a odtiaľ sme zamierili do mesta niečo zjesť. Pôvodne sme chceli stihnúť ešte hrad a katedrálu, ale zistili sme, že nášmu časopriestoru sa to nepozdáva, tak sme zamierili rovno do Belému.

Azulejos z Palácio da Pena

"Diamantové"  azulejos  

Klasické azulejos (modrobiele)  

Moderné  azulejos

Obrázkové  azulejos

Čo to, sa pýtate. To je veľa vecí. Je tam pevnosť s vežou (Torre de Belém a keďže nie je až taká vysoká voláme ju vežička - Torrinha de Belém), je tam hafo múzeí, vyhliadka, Jeronýmov kláštor a to najdôležitejšie v celom Beléme, Lisabone a Portugalsku vôbec, miesto zrodu pastéis de nata. Tam ich robia, drahé ale čerstvé a teplé, vynikajúce, sladučké a celkovo mmmhhhmmmm! Dostanete k ním aj sáčok škoricového a normálneho cukru na posypanie, ktorý jeden zo skúseností postačí tak na 4 pastely. O týchto pasteloch sa vraví, že sú úplne najlepšie. Ja myslím, že všetky sú (kým nejaké sú) vynikajúce a že práve tieto sú veľmi dobré, ale prežijem to aj s obyčajnými.

Oficiálne sa všetky pastely volajú "Pastéis de Belém" pretože odtiaľ pochádzajú, ale tamojší výrobca je jediný, kto ten názov môže legálne používať. Preto ich všeobecne všetci volajú "Pastéis de nata"

Po zlíznutí všetkého toho sladkého dobra sme išli navštíviť Kláštor sv. Jeronyma. Je väčší ako vyzerá zvonka a rozhodne krajší tiež a majú tam brožúrky po Japonsky (samozrejme, že mám, ako to, že pochybujete?). Potom sme prešli na Padrão dos Descobrimentos (monument oslavujúci portugalské námorné cesty), ktorý je strašne vysoký a je z neho vidieť široko-ďaleko. Tu sme si ale uvedomili, že je už dosť neskoro a všetky múzeá a aj Torrinha budú zatvorené, tak sme lamentovali ich nedostupnosť a náš žiaľ zahnali ďalšou rundou pastelov.

  Kláštor sv. Jeronyma

Chrlič! Ozajstný chrlič! Jéééé!

Výhľad z Padrão dos Descobrimentos. To malé, čo vyzerá ako mravce, sú ľudia dole.  

"Torrinha" de Belém

No keď nad tým človek tak stojí, tak sa jednoducho cíti ako Godzila, no...

Z Belému sme sa pobrali po nábreží k Mostu 25. Apríla. Nie je to ten dlhý, 27 kilometrový, ale je červený ako Golden Gate Bridge a krásne sa fotí pri zapadajúcom slnku. Pikoška: Pôvodne sa most volal Salazar, na počesť toho ich imperátora, ale keďže oni ho moc v láske nemajú, tak keď ho zhodili (25.4. 1974), most premenovali, aby oslavoval jeho pád. Tomu vravím odveta!

Nastolila sa teraz otázka, ako sa dostaneme naspäť do civilizácie. Späť do Belému sa nám nechcelo, ale ten most je pomerne odrezaný od akejkoľvek MHD a navyše sme mali zlé tušenie, že na kartičkách (elektronických peňaženkách) už akosi nemáme peniaze. Preto sme sa napríklad nemohli zviesť prímestským vlakom, ktorý tam určite chodí. Tiež sa začalo stmievať.

Došli sme k záveru, že ak pôjdeme po ceste, musíme sa niekam dostať a nakoniec sme našli zastávku, z ktorej nám to išlo priamo do centra. Naše tušenie o vybrakovanosti našej el. peňaženky sa ale potvrdilo, tak sme si museli kúpiť lístok u vodiča (asi o pol eura drahší, ako z karty). V meste chcela Betka vybrať peniaze, ale všetky bankomaty na hlavnej ulici (a že ich je hodne) hlásili chybu. Neskôr sa ukázalo, že mne to robia tiež, takže to je asi sieťová chyba. Stred Lisabonu fakt...

Druhý deň nám svitol pekný a veterný. Vybrali sme sa ráno na vlakovú stanicu odložiť si ťažké vaky, pretože Poly mala celý deň školu a nám sa s nimi nechcelo behať. Potom sme plynulo prešli ku katedrále. Je to celkom obyčajná katedrála, taká, akú tu má každá dedina, ale má aj niečo špecifické predsa. V klenotnici sú rôzne kalichy a róby a kovová ruka, v ktorej je naozajstná ruka nejakého svätého...teda to čo z nej zostalo...

Z katedrály na vyhliadku, z vyhliadky na hrad sv. Juraja. Musím povedať, že za život som videla už hodne hradov, ale toto bolo hádam minimum. Hradba sem, hradba tam, múzeum s tradičným odpadom (mince a džbány), zopár diel a zachovalé základy nejakého myslím maurského obydlia. Jediná naozaj netradičná vec bol Da Vinciho periskop na jednej z veží, ktorý pracuje na princípe odrazu obrazu zrkadlom na šošovkovitý stôl, a tak sa ním dá pozorovať Lisabon v realtime a približovať si veci a tak. Majú bodík plus, to bolo fakt pekné.

Moje.

Z hradu sme prešli do mesta, najedli sa a vyrazili k výťahu, ktorým sa dá dostať na niektoré vyššie položené ulice. Bola naňho ale hrozne dlhá šóra, tak sme sa rozhodli, že to zvládame vyliezť aj samy a...zvládli sme. Tam sme objavili obchod Muji, ktorý stojí za zmienku už len pre nepreberné množstvo japonských vecičiek, ktoré predáva (bohužiaľ aj pomerne draho). Na ulici vyššie som si stručne pokecala a posedela vedľa kovového Fernanda Pessoy (básnik a spisovateľ) a potom sme sa pobrali ku kostolu Igreja de Carmo, ktorý nemá strechu (zničilo ju myslím zemetrasenie v 1755) a dnes je z neho múzeum erbov, náhrobných kameňov, rytín a hrobiek (tak sa nevolá, len opisujem, čo všetko pozitívne sa tam nachádza). A odtiaľ....

Fernando Pessoa (1888 - 1935)

Igreja de Carmo

Yup, niečo z toho leze. Viem si predstaviť tú srandu, byť tam po zotmení.

Odtiaľ sme išli na stanicu, vyslobodili bágle, kúpili si niečo na cestu a nasadli do vlaku domov. Bol to fajn výlet. Desí ma len predstava, že ak som bola takáto unavená z troch dní, čo urobím keď pôjdem na týždeň do Stredozeme...