Ten pocit nostalgie

Posledný polrok registrujem počas školy zvláštny pocit. Nestáva sa to na všetkých hodinách (až na literatúru, tam je to pravidelná okolnosť), nie je časovo obmedzený a hlavne mi niečo pripomína a až dodnes som nemohla prísť na to, čo.

Hodiny fyziky na strednej.

Nie, nemáme tu prof. Durnú, ani nie sme skúšaní, ale zato akokoľvek veľmi sa snažím dávať pozor a akokoľvek viem, že by som mala a naozaj to potrebujem, pristihujem sa pri tom, že len sedím a čumím do prázdneho zošita bez najmenšieho tušenia, o čom sa bavíme. A ja sa snažím! Zdvihnem hlavu, kuknem na profesorku a dokonca rozumiem, čo hovorí, ale nič z toho, nič, neudrží moju pozornosť na tak dlho, aby som pochopila kontext. A tak vyjdem z hodiny len s veľmi neurčitou predstavou o jej obsahu, piatimi riadkami poznámok, ktorým som nerozumela, ani keď som ich písala, nieto ešte keď sa z nich budem musieť učiť na skúšku a už so spomínaným nostalgickým:

„Čo som komu urobila,

teraz musím drieť.

Toto si ja nezaslúžim,

fyzika je späť.“

PS. Ak to niekto ráta, tak toto je môj dvadsiaty príspevok *potlesk* :D