Novinky

Desiatka na adventnom kalendári pre mňa a pre vás novinky z môjho života.

Fakt, že Portugalci sú desne milí a prívetiví nič nemení na tom, že sú neschopní. Všetkým spolužiačkam už prišiel mail, že majú podpísané Learning Agreementy (zoznam študovaných predmetov, ktorý sa na začiatku roka aktualizuje, pretože nemusia sedieť resp. sa otvoriť) a mne, natürlich, nie. Tak som to minulý týždeň išla oznámiť na zahraničné oddelenie, kde mi bolo povedané, že je asi niekde na rektoráte a čaká na schválenie a že sa mám prísť opýtať za pár dní. Dnes po škole som sa tam vydala znovu, bola tam iná teta, chvíľu sa prehrabávala v zložkách a potom mi oznámila: „Ale vy ste žiadne zmeny neuviedli.“ „Jak to, že nie, veď som na to vypisovala papier pred dvoma mesiacmi.“ Ešte chvíľu v tých papieroch plávala a potom: „Aha, tu to je! No my sme to ešte ani neposlali na rektorát, lebo to nikto neprepísal do počítača...“

Už ani neviem, či sa to vôbec oplatí posielať teraz pred Vianocami, lebo na začiatku druhého semestra sa budú robiť ďalšie zmeny...

Tiež som dnes zistila, že môj sen o vlastnej izbe na budúci polrok zrejme nebude až taký reálny. Ukázalo sa, že mi nič nebráni izbu zmeniť, ale pre Erasmákov neponúkajú individuálne. Takže si len počkám, koho mi sem dajú nabudúce. Ach joo!

O niečo pozitívnejšiu správu som dostala na literatúre, a to konkrétne o tom, že nakoniec nebudeme musieť písať prácu, ak spravíme skúšku, čo minimálne znamená, že do konca Januára mám od nej pokoj. Trvalo to teda pol hodiny, kým sme to z profesorky kolektívne dostali, pretože ona má buď hrozného Alzheimera, alebo je hrozne blbá (alebo nejaká nešťastná kombinácia oboch). Len pred dvoma týždňami od nás chcela konkrétne znenie témy práce, tej, o ktorej sme sa dnes dozvedeli, že ju možno vôbec nebudeme robiť, každú hodinu mení spôsob hodnotenia predmetu a vždy to zaberie hrozne veľa nepotrebných slov, aby sa o čomkoľvek takémuto vyjadrila.

Najlepšia najnovšia správa je, že konečne (KONEČNE!) cítim zreteľný posun v mojej portugalčine smerom od „hmmm...volám....sa?....ehm....Miška“ k „myslím si, že z lexikologického hľadiska je tento koncept nielenže nereálny, ale priam smiešny“. A to všetko jedným dychom!

Dovolím si ešte malú poznámočku k jednému z predošlých príspevkov o portugalských zákuskoch. Minule som v jedálni našla niečo, čo sa tvarom a chuťou podobá mojej bublanine. Samozrejme nie je zďaleka taká dobrá a nemizne tak rýchlo, ale hold nemôžu existovať na svete dvaja taký geniálny pekári, ako som ja. Môj Vanishing Cake je stále neprekonaný, yosh! 

Okrem tohto všetkého som bola včera na Vianočnej Večeri, organizovanej špeciálne pre zahraničných študentov. Hovorím síce “organizovanej“, ale celé to vyznelo skôr ako „tu je jedlo, tam je víno, uvidíme, čo sa stane, keď na to pustíme tristo deciek“. Pri príchode každý vyfasoval mikulášsku čiapku, odovzdal darček (podmienka vstupu, niečo do troch eur) a vrhol sa na vianočnú (a medzi nami aj skoro každodennú) Bacalhau de Nata (treska na smotane - a áno, mala som a nie, nechutila mi), na hŕbu mäsových jednohubiek a na vybraný portugalský vianočný koláč Bolo Rei. Nasledovalo krátke tanečné predstavenie účastníkov kurzu latinsko-amerických tancov (ktorého choreografiu by som vedela zopakovať aj bez najmenšieho hudobného cítenia a tanečných skúseností) a potom každý dostal darček z tej kopy, ktorá sa vyzbierala od každého pri príchode. Ja som bola obdarovaná čokoládovým Mikulášom a troma tiež čokoládovými šištičkami, ktoré by som vám aj odfotila, ale zjedla som ich po ceste domov.

Na dnes odo mňa všetko. Budúci týždeň mám tri písomky a náhradnú hodinu navyše, takže sa už veeeeeľmi teším domov. Sedem a pol dňa a rátame.