Odpočítavanie – dva týždne a rátame

Máme tu December. Čas Vianoc, nových sluchátok a hlavne seriózneho začiatku odpočítavania dní do príchodu domov. Neberte to zle, ja chodím domov rada, ale nikdy by som nepovedala, že sa budem tešiť až tak veľmi, ako teraz. Až na výnimky mi nechutí portugalské jedlo, až na chvíle, keď je preč, neznášam spolubývajúcu a dochádza mi čaj.

Aby ste si ale nemysleli, že sa mám nebodaj zle, tak mám aj niekoľko dobrých správ. Konečne mám nové krásnučké slúchatka, sú menšie, ako som zvyknutá, ale rovnako kvalitné (a o 30 eur lacnejšie), ako predošlé KOSS-y. Snáď sa mi zvolením iného výrobcu podarilo zrušiť rodinnú kliatbu a nepokazia sa mi do pol roka...

Creative EP 550, sweet!

Takisto sa mi podarilo dopozerať celý Stargate: SG-1 (10 sezón, každá po 22 dielov, každý diel cca. 45 minút) a môžem sa veselo vrhnúť na Stargate: Atlantis. Narazila som na dva nové vynikajúce soundtracky (film: Sorcerer’s Apprentice a serial: Merlin) a minule som dokonca našla v knižnici niečo, čo sa tvári, že by mohlo pomôcť s prácou na lexikológiu.

Tiež sme sa dozvedeli, že skúška zo Syntaxu, o ktorej sme si mysleli, že je povinná, je len pre tých nešťastlivcov, ktorí zle napísali testy, čo my nie sme, takže to vyzerá, že budem mať o skúšku menej. Yaaay, me! Škoda len, že Syntax je najľahší predmet, ktorý mám a robiť z neho test navyše by mi robilo najmenšie problémy, ale rozhodne sa nejdem sťažovať.

Niekedy v strede týždňa som chcela napísať pomerne rozhorčený článok a portskom vianočnom mestskom osvetlení (teda o jeho absencií), ale nakoniec je dobré, že som tak neurobila. Ukázalo sa, že nejaké tam bolo, ale nesvietilo. Neviem, či čakali na nejakú špeciálnu príležitosť, ale včera, keď som išla večer odprevadiť Betku na stanicu, zrazu sa to celé rozsvietilo a nie je to až také zlé. Pravda, čakala som niečo viac a najjasnejšie vyzdobená stavba je budova banky (čo Betka výstižne okomentovala: „aby lupiči vědeli“), ale je to lepšie ako nič.

"Poletujúce" stromčeky v nákupnom centre Via Catarina

Osvetlená budova  BBVA banky na Avenida dos Aliados

Visiaca výzdoba na uliciach Porta

Betka v Porte

Ako už mnohí viete, pred asi mesiacom som bola pozrieť Betku v Coimbre a tá sa mi teraz rozhodla oplatiť návštevu. Pôvodný plán bol prísť v nedeľu, ale jeden pohľad na webovú stránku portugalského meteorologického ústavu a značné skúsenosti s tunajším počasím nás rýchlo presvedčili, aby sme preložili výlet už na sobotu. Hlásili „chuva forte e vento“ (silný džď a vietor), čo môžem teraz potvrdiť, bola trošku podcenená predpoveď.

Betka dorazila okolo desiatej na stanicu São Bento, čo je jedno s najfotogenickejších a najkrajších miest v Porte, odkiaľ sme si to namierili rovno k najbližším turistickým informáciám, vzdialeným asi 20 metrov, aby sme ukoristili Betke mapu. Tu sa potvrdilo moje podozrenie, že existuje naozaj len jedna, presne tá nepoužiteľná, ktorú dali aj mne. Chvalabohu sa v Porte už trochu orientujem aj bez mapy (aj keď hneď ráno na ceste na stanicu som sa vydala zlou uličkou, ale presne to som chcela!...fakt!...ehm).

Vydali sme sa teda po Porte, našli veľa zaujímavých vecí, o ktorých som ani ja doteraz nevedela, že tam sú a čo sú (myslím, že na tomto výlete som sa dozvedela o Porte toľko nového, ako Betka). S malou zastávkou na kúpenie bateriek do foťáku a menším, ale rýchlo vyriešeným nedorozumením s portugalskou predavačkou, sme sa vybrali na obed. Navrhla som Betke, aby sme skúsili Francesinhu (miestna špecialita) a ako dobrý hostiteľ, ktorým ja nepochybne som, som sa vybrala hľadať odporúčanú reštauráciu, o ktorej polohe som mala len neurčitú predstavu. Spoločnými silami sme ju ale nakoniec našli, usadili sa a spapkali celú tú obrovskú dobrotu (v retrospektíve myslím, že som si mala objednať polovičnú porciu...).

Francesinha

Tá kombinácia plechovky a pohára na stopke...toho sú schopní len Portugalci

Dobre napapané sme sa odgúľali až na druhý breh Doura do Vila Nova de Gaiy, kde sme chceli nájsť vinnú pivnicu Taylor, kde dávajú prehliadky a ochutnávky portského zadarmo, ale ako sme po krátkom hľadaní zistili, prišli sme moc neskoro a prehliadky už neboli. Dali nám ale ochutnať, tak sme chvíľu posedeli a potom sa vrátili naspäť do Porta. Tu sa nám naskytla dilema: ako sa vyštveráme na ten obrovský kopec ku katedrále? Peši po schodoch nakoniec a za mierneho dažďa, o ktorom sme neskôr zistili, že to vôbec nebol dážď ale mini-krúpy. Po metodickom pofotení katedrály z každého uhla sme zašli znovu na stanicu zistiť, kedy ide Betke vlak naspäť. Cestou sme spapali ešte nejaké pastely, ktoré sme kúpili a s takmer pol hodinou do odjazdu sme sa ešte usadili na chvíľu v priľahlom McDonalde na taštičnu.

Tu sa naše dobrodružstvo ale zďaleka neskončilo. Ako sme šli na stanicu zastavila nás asi 80-ročná teta, presvedčená o tom, že sme Francúzky a začala na nás hovoriť bezzubou francúzštinou, ktorej som ja nemala ani šancu rozumieť, ale Betka mi neskôr povedala, že nám opisovala krásy kostolov a katedrály. Čo bolo síce strašne fajn, ale my sme fakt potrebovali chytiť ten vlak. Trvalo to asi tri pokusy a opakované ospravedlnenia, že sa ponáhľame a nemôžeme si vypočuť celý fascinujúci príbeh portskej histórie, kým nás teta konečne pustila.

Pri sympatickom vagóne spojenia urbano som sa rozlúčila s Betkou, odfotila ešte nejakú tú výzdobu a išla po dlhom, ale príjemnom dni domov, kde som sa chcela zvaliť na posteľ a spať, ale bohužiaľ mi v ceste stála neprekonateľná bariéra hlučnej taliančiny, a tak som sa rezignovane utiahla k Stargatu.

A záverom

Dva týždne stoja medzi mnou a domovom, posledné dva nervy medzi mnou a vraždou Talianky. Snáď to ale nejako vydržím, držte mi palce, všetkým pekného Mikuláša a Lenke aj všetko najlepšie k zajtrajším narodeninám!

Tu máš odo mňa cake, ktorý som ti upiekla a na tvoju počeť aj zjem :D