Adagio

Ukazuje sa, že byť zahraničným študentom sa neoplatí len, keď chce človek chlastať do rána za malé prachy, ale aj keď chce zo svojim časom robiť niečo konštruktívnejšie (t.j. nie chlastať za akékoľvek prachy) Tak napríklad, ak je tu u nás v Porte, môže sa dostať na koncerty a iné kultúrne podujatia, a to väčšinou zadarmo. Náš rektorát má totiž okrem super kickass budovy aj kontrakt s radnicou, vďaka ktorému dostáva univerzita voľné lístky pre svojich zahraničných na niektoré akcie.

A tak sa stalo, že dnes ráno som sa napriek všetkým protestom môjho zaspatého organizmu zobudila na budík o 10.00, obliekla na seba to najslušnejšie, čo tu mám (čoho až tak veľa nie je) a zamierila si to priamo do Coliseu do Porto.

Je to krásna, vysoká budova, o ktorej som si, priznám sa, až do soboty myslela, že je to kostol. Pred ňou som sa stretla s Ivou, spolužiačkou z Čiech, ktorú som viac-menej ukecala, aby išla so mnou a pobrali sme sa dovnútra. To nebolo až také veľké, ako som čakala, ale keďže Porto má takýchto sál viac, zrejme je využívané na menšie podujatia. Fotiek bohužiaľ moc nemám, preto sublimujem aj nejaké z Googlu.

Ešte musím spomenúť dve zaujímavé veci. Celkom som sa bála, že nebudem na takúto príležitosť vhodne oblečená, ale ako vysvitlo, väčšina obecenstva mala na sebe rifle a kožené bundy. Čo bolo ešte prekvapujúcejšie, jeho najväčšiu časť tvorili deti. Zrejme nejaký školský výlet, o ktorom v pozvánke nebolo nič uvedené. Chvalabohu, boli o niečo málo vychovanejšie, ako tie naše a aspoň počas koncertu nerobili hluk a bordel.

Keď zhasli svetlá, objavil sa nafintený Portugalec, pozdravil najskôr dievčatká, potom chlapcov, nakoniec všetkých ostatných (na čo mu všetci hlasno odpovedali, musím dodať), predstavil sám seba, potom orchester, potom talianskeho dirigenta, ktorého meno ho muselo absolútne fascinovať, pretože počas celého svojho výstupu ho zopakoval asi desaťkrát.

Koncert sa začal najprv dvoma skladbami od Aarona Coplanda: An Outdoor Overture a Appalachian Spring. Nie som žiadny hudobný kritik, takže recenziu vám na ne písať nebudem, ale páčili sa mi. Po nich sa vrátil nafintený Portugalec s tým, že si zahráme hru (deti asi spali...). Rozhodil do obecenstva dve penové guličky (jedna smerovala rovno na nás s Ivou, ale chytil ju nakoniec týpek sediaci vedľa nás, ktorý ju potom predal dievčatku pred nami) a šťastlivcov si zavolal k sebe na pódium. Ukázalo sa, že od nich chcel len vedieť mená nástrojov, ktoré dievčatko vedelo úplne bezchybne, ale v ktorých chlapček tápal a tápal, až ho, chudáčika, pustili si sadnúť. Ten bude mať traumu, takto pred plným publikom...

Každopádne sme sa po tomto mini-kvíze prepracovali k zlatému bodu programu, podľa ktorého bol nazvaný aj celý koncert: Adagio para cordas (Adagio for Strings) od Samuela Barbra. Nádherná skladba, ktorú musia všetci poznať, ale ktorej meno sa mi nikdy predtým nepodarilo chytiť. Koncert bol potom ukončený ešte skladbou On The Town od Leonarda Bernsteina, ktorá je džezová, a preto nie celkom mne po chuti, ale bola sprevádzaná krátkym (a podľa reakcie obecenstva asi aj vtipným) čiernobielym filmom na plátne.

  

Budúci koncert nestihnem, pretože sa bude konať akurát, keď budem doma na Vianoce (fakt, kto dáva koncerty na 26. Decembra?), ale mám ešte celý budúci semester, takže sa na nejaký určite dostanem. Už sa teším.

Aveiro

Ďalší v rade z príspevkov bude už konečne (a zase s meškaním) o Aveire.

Aveiro, takzvané „portugalské Benátky“, je asi 70 000-ové mesto na pol ceste medzi Portom a Coimbrou. Tiež je to miesto s najchladnejšou a najveternejšou vlakovou stanicou na svete, čo sa mi znovu raz potvrdilo, keď som tam čakala na príchod Betky. Ale, na druhú stranu, majú tam niečo, čo som ešte nikdy predtým v nástupištnej hale nevidela. Kravu. Teda dve. Neviem či sú tam na odháňanie zlých duchov, alebo zlých turistov, každopádne, stoja si tam šťastne jak Veselá Kráva.

 

Tak či tak, po patričnom zdokumentovaní sme sa vybrali hľadať mapu. Ja vám asi nikdy nepochopím logiku umiestnenia turistických informácií v centre mesta. Respektíve, nechápem prečo sú len v centre mesta. To nikoho ešte nenapadlo, že keď človek príde vlakom, nemá šajnu, ako sa do centra má dostať a stánoček s mapami by sa zišlo mať na stanici?

Očividne nie. Ale vďaka Bohu, naša portugalčina postačila na opýtanie sa (prvá lekcia v učebniciach, to sa za rok na človeka nalepí), a tak sme úspešne našli turistcentrum aj s giftshopom, kde mimochodom predávali okrem pohľadníc a modelov lodí aj tričko zo žirafami a iné s Portugalskom nesúvisiace predmety (vážne by ma neprekvapili ani modely pyramíd medzi tým všetkým).

S mapou (ktorú musím pochváliť, bola moc dobrá) sme sa potom vybrali po stopách pamiatok. Veľa ich v Aveire nie je, ale zato si to mesto vynahradzuje vodnými kanálmi, podľa ktorých dostalo aj prezývku „portugalské Benátky“. Je teda nutné dodať, že tie kanály sú len dva a zďaleka nejdú celým mestom, ako tomu je v skutočných Benátkach. Každopádne sú veľmi pekné a chodia po nich lodičky zvané moliceiros, ktoré vás za päť eur prevezú tými dvoma kanálmi hore-dolu za štyridsaťpäť minút. Popri nich je však aj chodníček, ktorým sa to dá celé prejsť pešo asi za pol hodinu, čo sme urobili, samozrejme, predtým. Ale tak sme sa previezli a videli všetko druhýkrát z iného pohľadu. Bolo to o to zaujímavejšie, že ako náhle sme sa na lodičke usadili, začalo pršať, a tak sme väčšinu cesty strávili pod dáždnikmi.

Moliceiros zaparkované pod mostom

Ponte de Carcavelos, najznámejší mostík cez kanál

Ponte dos Botirões, desne super kruhový most

Nejaký veľmi zaujímavý hotel

Továreň na keramiku (región je ňou preslávený, ale, úprimne, osobne nevidím, čo je na nej také žúžo)

Kým sme znovu priplávali ku brehu, bolo už tesne popoludní, a tak sme sa rozhodli ísť pohľadať niečo na jedenie. Ešte cestou k infocentru sme v jednej s uličiek uvideli nejaké znaky, a ako fanatické študentky japončiny, rozbehli sme sa ich lúštiť. Na našu obrovskú radosť, sa z toho vykľula japonská reštaurácia, ktorá na rozdiel od väčšiny nebola až taká drahá. Bolo rozhodnuté.

Pre tých, čo nehovoria po japonsky, píše sa tam: "japonská reštaurácia"

Dilema nastala až vnútri – máme sa obsluhe prihovoriť po japonsky a riskovať, že obsluha dá v patričnom jazyku odpoveď, ktorej nebudeme rozumieť, alebo sa prihovoriť po portugalsky a dúfať, že Waťákov senzor na blbých študentov je vypnutý. Nakoniec sme sa rozhodli riskovať rozsekanie neskôr, ako byť za magorov teraz a objednali sme si po portugalsky. Čo sa ukázalo, ako veľmi dobrý ťah, keďže kým sme jedli, začuli sme obidve kúsok konverzácie čašníčky a kuchára, ktorý veru po japonsky nebol. Prečo majú Číňania v Aveire japonskú reštauráciu?

Musím ale pochváliť jedlo, ktoré bolo vynikajúce. Teda až potom, čo sme prišli na to, ako jesť rezance paličkami, viac ako po jednom (a to sme tam aj tak strávili hodinu). Jediným iným tŕňom v našich očiach sa ukázala byť rohož pred dverami reštaurácie, ktorá veľkými písmenami oznamovala WELCOME! Naozaj, už keď tam museli dať niečo tak nevkusné a neladiace s interiérom, nemohli aspoň ten nápis mať po japonsky?...

Ale anyway, takto dobre napapané, vybrali sme sa ďalej. Prešli sme okolo vianočne vyzdobeného a veľmi pekného obchodného centra Forum, ku katedrále (nehovorila som, že KAŽDÉ portugalské mesto má katedrálu?), k námestíčku, kde sa spájala stará architektúra s moderným umením (a moc sa im to nedarilo...), po krátkom hľadaní sme našli aj radnicu a vybrali sme sa k univerzite.

Forum

Hlavné námestie

Tie modro-biele kachličky na domoch vyzerajú ako keramika, ktorá sa tu vyrába

Katedrála (dun-dun-duuun)

Moderné "umenie"

Radnica

Kostol a pred ním vľavo dole zase kúsok "umenia"

Mestský park a fotiaca Betka

Knižnica

Ani by ste neverili, že v niečom takom malom, ako je Aveiro sa dá aj stratiť, ale vedzte, nám sa to podarilo. Veľmi rýchlo sme sa ale aj našli, takže sme z neho akurát videli trošku viac, ako bolo pôvodne v pláne. Aveirská univerzita, vraj jedna z najdôležitejších v Portugalsku (hahaha, dobrý vtip...) je malá, ale pekná. Rozkladá sa na celkom veľkom priestranstve, čo jej dáva vzdušnosť, ale niektoré jej budovy sú tehličkové, čo na druhú stranu pôsobí veľmi útulne.

Universidade de Aveiro (fotky nie sú moje, pretože som zabudla fotiť)

Tu sa nám už ale začalo trochu stmievať, nehovoriac o tom, že celý deň bolo striedavo zamračené a obloha bola tmavá. Mali sme ale ešte dosť času, tak sme sa rozhodli ísť vyskúšať miestnu špecialitu. Tzv. ovos moles je zákusok, ktorý je tak, ako väčšina portugalských sladkostí, tvorený prevažne cukrom a vajíčkami. Dostať ich v rôznych tvaroch, my sme mali práve rybičku a mušličku.

Ešte sa musím pár slovami zmieniť o Aveirskej dlažbe. Sú na nej obrázky a všetky sme ich nafotili. Museli sme pri tom vyzerať strašne zaujímavo, keď sme sa tak zastavovali každé dva metre a fotili zem. Mám ich dosť na separátny album a momentálne zbieram podklady na cely článok, na ktorý si ale ešte počkáte.

A týmto článkom som konečne dopísala všetko, čo som mala rozpísané, rozplánované a zameškané. Moje cesty budú teraz asi na krátku dobu prerušené, pretože univerzita si vydupáva moju pozornosť. Tak zas nabudúce!

Barcelos – Braga II

A máme tu všetkými očakávanú, druhú časť.

Po menších počiatočných problémoch s príchodom na stanicu s radosťou oznamujem, že celý zbytok výletu sa vydaril veľkolepo. Nesvietilo síce slnko a bolo dosť zima (okolo 13 stupňov), ale aspoň nám nepršalo, za čo som veľmi vďačná.

Stanica Campanhã, najväčšia v Porte a hádam jedna s najnelogickejších miest na svete, tentokrát pre zmenu nerobila problémy a podarilo sa mi nielen kúpiť si lístok a zistiť, odkiaľ že to ten vlak ide, ale našli sme sa tam aj s Betkou, čo je úspech, verte mi. Nasadli sme na spoj označený Internacional, čo je jediné priame prepojenie Porta s Barcelos a okolo deviatej ráno sme už boli na mieste.

Barcelos je malinkaté, ale pekné mestečko s asi 20 000 obyvateľmi, kúsok na sever od Porta, ktoré je známe hlavne dvoma vecami: Kohútom a štvrtkovými trhmi. Galo de Barcelos (kohút barcelošský :)) je jedným z neoficiálnych symbolov Portugalska, zapracovaný do všetkých možných predmetov a farieb a všeobecne po pár dňoch nenávidený väčšinou turistov, pretože je skoro na všetkom, čo by si človek chcel z Portugalska doviezť. Jeho príbeh je v skratke taký, že dávno-pradávno bol v Barcelos spáchaný zločin, z ktorého obvinili pútnika. Ten trval na svojej nevine, a keď bol predvedený pred sudcu, ktorý sa práve chystal zjesť pečeného kohúta, vyhlásil, že ak hovorí pravdu, kohút sa postaví a začne kikiríkať. A – ci brehy! – kohút vyskočil a zakikiríkal a muža pustili. A od tej doby sa tá okrídlená potvora malá prepracovala z pečenej na drevenú, kovovú a všelijakú inú a dostať ju kúpiť úplne všade, ale najlacnejšie a v najlepšom výbere práve na trhu v Barcelos.

  

A Feira de Barcelos (barcelošský jarmok) je jedna z najstarších severoportugalských tradícií. Koná sa každý týždeň vo štvrtok od skorého rána (na Portugalsko trochu desivé ale budíž) do neskorého večera a dá sa na ňom kúpiť všetko, čo si len viete predstaviť. Od čerstvých potravín, po zvieratá, cez domáce a záhradnícke potreby a suveníry až po oblečenie a doplnky, vo všetkých cenových a kvalitných hladinách. Je teda pravda, že sme narazili na šatky za euro, ktoré vyzerali, ako ústrižky kobercov a prebytočné zbytky záclonoviny, ale na druhú stranu sa nám obidvom podarilo kúpiť si teplučké, zvnútra kožušinkové mikiny za veľmi slušných dvadsať eur.

Moja nová mikina. Betka má rovnakú. A ja viem, že je ružová a nechcem o tom nič počuť Lenka!

All in all, v Barcelos sme strávili pekné dve hodinky (najviac času nám zabralo manévrovanie medzi tou kopou ľudí a predavačmi vykrikujúcimi ceny – si nerobím srandu, jeden mal megafón...) a o jedenástej sme nasadli na vlak do Bragy. Cestou sme museli presadať v meste zvanom Nine, načož sme vymysleli túto vec...

Na to, že Braga je piate najväčšie mesto v Portugalsku, mi pripadá celkom kompaktné a útulné. Aj keď to je možno preto, že teraz bývam v Porte, ktoré ešte stále nemám prejdené zďaleka celé, a skoro všetko sa mi teraz zdá malé. Po krátkej prechádzke zo stanice do mesta a získaní mapy sme sa usalašili v miestnom fast foode, kde sme si dali pizzu a horúcu čokoládu. Stretli sme sa tam aj s našou spolužiačkou Alenkou z Olomouca, ktorá nám potom ukázala mesto so všetkými jeho kostolíkmi (a že ich je veľa) a katedrálou (všetky portugalské mestá majú z nejakého dôvodu katedrálu alebo dve).

Brána do mesta

Avenida da Liberdade (Ulica Slobody)

Park Senhora-A-Branca (na stromoch sú pomaranče, ale nezrelé a vraj kyslé podľa Alenky)

Kostol (...)

Alenka a Betka pred...kostolom?...

Arcada (budova), veľryba (tak Alenka nazýva tú bielu vecičku vľavo dole na tom kruhu)

Divadlo

Katedrála (teda jej časť,spredu ju nemám)

Alenka sa od nás poobede odpojila, pretože mala hodinu, a tak sme nasadli na autobus a odviezli sa na asi šesť kilometrov vzdialený kopec, kde je pútnické miesto Bom Jesus s dvoma svätyňami a nejakými kaplnkami. Škoda, že nebola sezóna a že sa už začalo stmievať, pretože myslím, že sme nestihli pozrieť celý areál, ale predpokladám, že som v Brage nebola naposledy. Zabudla som ešte spomenúť, že hore na kopec sme sa z autobusu doviezli lanovkou, ktorá bola moc fajn, až na skupinku hlučných talianskych turistov a vodiča, ktorý mal zrejme dojem, že k ním patríme, lebo na nás spustil po taliansky.

Výhľad z Bom Jesus na Bragu

Bom Jesus

Lanovka

Chytili sme autobus naspäť do mesta a keďže nám zostávala ešte asi hodina do odchodu vlaku, kúpili sme si pečené gaštany a išli zháňať nejaké pohľadnice. Na margo tohto musím pochváliť Bragu, že majú asi najkrajšie pohľadnice, aké som zatiaľ v Portugalsku videla. Sú farebné, vkusne naaranžované a nie je na nich len kúsok nejakej skaly, ako to býva obvykle (schválne mi skúste nájsť niekto pohľadnicu z Algarve, na ktorej je samotné Algarve...). Po tomto sme sa ešte raz obzreli na majestátnu budovu v centre hlavného námestia, obkolesenú fontánami a kríkmi, čo je miestny McDonald's (nie, vážne, aj ja som si najprv myslela, že e to radnica, ale Portugalci majú holt priority inde).

Cesta domov regionálkou bola vcelku nezáživná, až tak, že sme skoro zaspali, ale, chvalabohu, tak vlak ide len do Porta. S Betkou sme našli jej prípoj do Coimbry, ešte si medzi sebou zanadávali na Portugalcov s kuframi, ktorých bola na stanici prdel a pol (študenti, ktorý nemajú v piatok školu a idú domov na víkend, tsssss...) a rozlúčili sa až niekedy do budúcna, keď spolu zase raz niečo podnikneme.