Neromantická romantika

Ako už mnohí moji verní čitatelia viete, náš rektorát sa niekedy prekoná a zorganizuje nám niečo zaujímavé. V Decembri to boli dve prehliadky mesta, ktoré ale boli v takom nemožnom čase, že som sa ich nemohla zúčastniť, a tak, keď mi pred pár dňami došiel mail, že sa koná ďalšia, povedala som si, že musím vypadnúť na chvíľu z domu a prihlásila som sa. Dnešný cieľ bol Casa Tait (Taitov dom) a Caminhos do Romântico (cesty romantika).

Na internete majú krásne fotky a Taitov dom sa teší aj podnázvu Numizmatická izba, čo som ale už po prvých momentoch identifikovala, ako veľmi zveličenú skutočnosť. Po prvé bolo dnes škaredo, takže ani fotky za nič nestoja (nehovoriac o tom, že som foťák samozrejme nechala doma), no a po druhé...tam toho fakt nebolo veľa na videnie.

Casa Tait - oficiálna fotka z internetu. Ak to takto naozaj vyzerá, zjem papuču.

Náš sprievodca, Francisco, vyzeral, že je tam prvýkrát v živote a aj keď z neho v pol ceste lámanou angličtinou vypadlo, že to robí už dlhú dobu a každodenne, svoj „výklad“ nám predčítal z akéhosi letáčika. Okrem toho som ale s potešením odpozorovala, že v našej asi 15-člennej skupinke nechýbajú dva základné typy ľudí, ktorí na každej takejto akcii nepodmienečne musia byť. Hovorím samozrejme o človeku s batohom, nalepeného na sprievodcu a pýtajúceho sa neskutočné množstvo nepodstatných otázok typu: „aký starý je ten kameň?“ a „prečo je na tej stene prasklina?“ a o skupinke ľudí (väčšinou mladých), ktorí sa vláčia za všetkými ostatnými, fotia sa pri každom stĺpe a absolútne ich nezaujíma ani slovo z výkladu.

 

Nie teda, že v tomto prípade bolo o čo sa zaujímať. Celá prehliadka bola neskutočne nezáživná a monotónna; Casa Tait je jeden starý, biely, polorozpadnutý barák, ktorý má síce novú peknú podlahu, ale okrem toho v ňom nič nie je. Má okolo seba akre záhrad, ktoré ale vyzerajú, akoby v nich niečo prednedávnom umrelo a vôbec ho nevidno, lebo z jednej strany bráni výhľadu múr, z druhej domy, z tretej vidno len kúsok steny a zo štvrtej je svah. Ergo, fotky sa nekonajú.

 

Záhrady pred Casou Tait. Ja som vám taký umelec, že tie fotky vyzerajú lepšie, ako skutočnosť...

Caminhos do Romântico je taký dlhý, úzky, nerovno dláždený chodníček, ktorý ide po obvode Jardins de Palácio de Cristal (už som ich tu spomínala), vedľa ktorých sa nachádza aj tá Casa Tait. Na tom chodníčku nič nie je. Nič. Absolútne nič. Volá sa romantický len preto, že sa ním dá dostať k Museu Romântico. To je zase tak desne romantické, že v ňom umrel ktorýsi kráľ Sardínie v 19. storočí a nechal po sebe hafo nábytku.

Museu Romântico

Kúsok zo Jardins de Palácio do Cristal

Na pozitívnu nôtu, zistila som, čo mi to tu vyzváňa za zvony. Štvrť kde bývam, Massarelos, má očividne aj kostol a ten sa niekedy ozýva, niekedy neozýva, niekedy v celú hodinu, niekedy v pol, niekedy len tak zo srandy, asi podľa toho, koľko promile má zvonár v krvi, ale každopádne, našla som ho.

To je on, môjho ucha šampión!

Na zhrnutie len poviem, že z počiatočných 15-tich nás až na koniec prehliadky došlo asi 7. Najlepšia časť tohto výletu nastala, keď som si potom išla kúpiť pizzu. Ale aspoň som sa prešla.