2011

I’m back! Muahahahahaha...ehm, ehm...

Vítam vás v novom roku pri staro-novom blogu v starom dobrom Porte, kam som prišla len dnes po nervy drávajúcom trmácaní sa letiskami a nekonečnom posedávaní na tvrdých stoličkách v čakárňach. Cesta Viedeň-Porto bola už tradične akčná od začiatku až do konca.

Najprv bolo vstávanie o druhej ráno, aby sme stihli odlet o 6.20. Vravím síce vstávanie, ale ja obvykle skôr ako o druhej ani nejdem spať. A veru som nešla, takže už v momente keď sme o piatej prichádzali na letisko som bola vkuse hore dohromady šestnásť hodín.

Spolu s tatinom sme prešli kúsok mrazivého viedenského počasia a ocitli sa v chech-inovej hale, kde sme sa dozvedeli, že spoločnosť Lufthansa nielenže zamestnancov neprepúšťa, ale dokonca ich musela ešte zobrať zopár navyše. Namiesto dvoch zamestnancov pri pultoch totiž teraz potrebujú aj extra zamestnancov, ktorí pomáhajú ľudom s elektronickým check-inom a ďalších, ktorí kontrolujú, či si to človek checkol dobre. Ďalšia super vec na tomto systéme je, že zrazu od vás nechcú len občianku, ale aj veci ako číslo rezervácie, ktoré nikdy inokedy nikto odo mňa nechcel a nebyť mojej mamy, tak ho nemám vytlačené.

Keď sme sa cez toto prebojovali, rozlúčili sme sa a ja som sa vydala hľadať si Gate C32. Našla som ho bez problémov, len tej mašine potvorskej, čo skenuje ľudí na kovy sa očividne nepáčili moje tenisky, pretože na ne rezolútne pípala. Akože ja viem, že sú zlaté, ale...

Keď konečne moje topánky pretiahli všetkými skenermi, čítačkami a mikrovlnou a boli nútení usúdiť, že sú naozaj len z plastu, látky a gumy, vrátili mi ich a ja som šla zabíjať pol hodinu v čakárni so svojou najnovšou hračičkou – Kindlom. Možno to bolo tou vecičkou, príliš tenkou na to, aby to bol notebook a príliš veľkou, aby to bolo PDA-čko, alebo možno tou hatlaninou (portugalčinou), v ktorej bol text, ktorý som čítala, ale všetci, čo kolo mňa chodili na to čumeli ako teľa na nové vráta. Ale ja sa im nečudujem, veď Kindeľ aj tá hatlanina sú obidve také pekné!

Niečo po šiestej nastal čas sa naboardovať do lietadla, čo som urobila a promptne zaspala tak, že si ani nepamätám vzlietnutie. Zobudila som sa na jedlo (moje senzory sa už očividne prispôsobili vysokej výške a teraz zaznamenávajú aj prichádzajúcu stravu), a tak som spapala jablkovú štrúdľu s pohárom čaju a zaspala znovu. Nebol to práve výdatný spánok, ale aspoň som bola vo Frankfurte o niečo čulejšia.

A dobre že tak! Frankfurt am Main Airport (FMA = „fucking misleading airport“) je na mojom rebríčku letísk na poslednom mieste. Vlastne, keby som ho mala ohodnotiť na stupnici od 1 do 10, kde 1 je hrozné a 10 je vynikajúce, FMA by bolo na ‒3. Človek, ktorý ho projektoval bol buď nesmierne sadistický, alebo sa mu nevydarila kariéra v stavaní labyrintov pre zábavné parky (aj keď neviem pochopiť prečo, lebo takým komplikovaným bludiskom sa môže pochváliť len máloktorý). Tiež očividne neuznával značenia a informačné tabule. Tá je jedna asi na pol kilometra a zobrazuje len lety z jedného terminálu. Takže keď nás vysadilo lietadlo na termináli A a môj prípoj išiel z iného, ej, no tak som musela obehnúť aj iné termináli a zistiť, ktorý to je. A potom som prišla na to, že ešte niekde medzi tými terminálmi bol súbor tabúľ, ktoré ukazovali odlety z terminálov A, B a C, ale z nejakého dôvodu nie z D a E. Aká je v tom logika? Nulová!

Keď som po pátraní zistila, že mám ísť na terminál B, nastala ďalšia dilema. Kde to v čerte je? Značenie smeru je vo FMA zásadne len z jednej strany. A tak keď človek náhodou ide z tej druhej a nenapadne ho otočiť sa,...

Smerovka na terminál B veselo ukazovala do miničakárne (a to som si bola istá, že nie je terminál B), tak som popošla niekoľko desiatok metrov a tam na výťahu ďalšia smerovka. Zviezla som sa výťahom o jedno poschodie, tam ma to vypľulo na požiarne schodisko, potom cez akúsi služobnú halu, potom cez inú halu, dlhú jak polka Žiliny, potom k ďalšiemu výťahu, ktorý mňa aj s mojimi vernými a rovnako rozhorčene vyzerajúcimi budúcimi spolucestujúcimi, vyviezol hore a hore, až nás doviezol do terminálu B. Komu sa toto všetko zdalo nesmierne mätúce, poviem to zjednodušene: najprv nás prehnali jednou dlhou chodbou, dole výťahom, potom paralelnou chodbou zase naspäť na miesto, ktoré bolo o poschodie nižšie, ako gate, z ktorého som vystúpila, potom hore výťahom, takže som skončila presne tam, kde som začala, len o poschodie vyššie. A to tam  nikde nemohli dať značku, že terminál B je len hore výťahom...

Ale let som nakoniec našla, do Porta som doletela, môj kufor bol dokonca jeden z prvých, ktoré sa objavili na páse, a o jednej poobede miestneho času som už bola na intráku. Urobila som ešte jeden meganákup, pretože mi tu nič okrem vody a keksov nezostalo. A teraz je osem hodín, skoro pol deviatej, čo v praxi znamená, že som až na tri malé prestávky už tridsaťštyri hodín hore. Týmto tempom môžem ísť za chvíľu na medicínu...