sobota 22. januára 2011

Literatúra romantizmu a oničomizmu

...tak nejako by som charakterizovala predmet, z ktorého som dnes ráno písala písomku. Učila som sa na ňu len pár hodín (ak je čítanie poznámok považovateľné za učenie) a dobre som urobila. Ten test mal s predmetom spoločného toľko, ako komár so Stargatom.

Nechápem portugalskú obsesiu s písaním nekonečne dlhých esejí na neskutočne krátke vyjadrenie. Tradične tu písomky pozostávajú len z niekoľkých otázok, pričom odpovede majú byť dlhé jak bakalárska práca. A keby bolo aspoň o čom písať, tak sa ani neozývam, ale keď vám profesorka len vystrihne z kontextu nejakú vetu niekoho, kto sa dostatočne nudí na to, aby rozpitvával básničky do konca sveta a dá vám k tomu štyri A-4-ky čakajúc od vás, že ich celé zapíšete, tak to už u mňa stráca logiku.

Úplne iná kategória je samozrejme, keď vám dá nájsť v básni prvky autorovej tvorby, ktoré na hodinách ani slovom nespomenula. Body za túto otázku sa asi budú udeľovať za kreativitu...?

utorok 18. januára 2011

Ako to naozaj je

Dnes by som sa s vami chcela len podeliť s pár myšlienkami.

Talianka očividne nie je fyzicky schopná mať zavretú hubu. Ak práve nie je na Skype, tak si „spieva“ a ak nie to, tak grgá. Tak som rozmýšľala, že čím to je. A myslím, že som na to prišla.

Jedna myšlienka je z mozgu vytlačená druhou pre nedostatok miesta.

nedeľa 16. januára 2011

Lingvistická práca smrti

12 dní. 12 dlhých, úmorných dní (z ktorých väčšina času bola strávená pozeraním Star Wars a Stargate, ale to je nepodstatné...ehm). Toľko mi trvalo napísať druhú najdlhšiu prácu môjho života. Prvá je ešte stále SOČ-ka (ale do nej som toho moc nepísala, Lenka vie).

To monštrum má 17 strán, z toho 1 obálka, 1 obsah, 10 text, 2 bibliografia a 3 prílohy a je to celé celučičké v Portugalštine. Či to dáva zmysel, to neviem, lebo po tom, ako som si ju znovu prečítala na revíziu som zistila, že je tak lingvistická, že jej ani ja poriadne nerozumiem. Vážne, niektoré pasáže som si musela prečítať aj pár krát, kým som zistila, o čom boli a predtým než mi to poviete, nie, nie je to mojou nedostatočnou znalosťou jazyka. Jednoducho sa zo mňa už stáva učenec (zachráňte sa, kto môžete).

Anyway, jediné, čo sa mi na nej naozaj nepáči, je záver. Lepšie povedané záver záveru. Musí to byť najmizernejší záver v histórií záverov, lebo vám poviem, že taký záver ešte nikto nikdy nezáveroval. Bohužiaľ, môj mozog je teraz už taký upečený, že z neho nič lepšie nedostanem. Veď uznajte, aj ten blog je dnes nanič...

piatok 14. januára 2011

Tam a zase späť – Conimbriga

Začínam mať naozaj dojem, že nejaké neidentifikovateľné božstvo (možno nejaký naštvaný Goa'uld) mi na cestách nepraje. Odkedy som tu sa totiž podobajú Pánovi Prsteňov – zdĺhavé a plné nečakaných prekážok. Ale pekne poporiadku.

Všetko sa začalo dobre. Vstala som ráno o pol siedmej a dorazila na Campanhu dokonca s dvadsať minútovým predstihom. Sadla som si do (prekvapivo) vykurovanej čakárne, vytiahla Kindle, počkala a nasadla do vlaku. Od nového roku zrejme menili grafikon, pretože keď som naposledy išla do Coimbry, spojenia chodili inak. Nie je to ale na škodu, keďže predtým sa muselo na prípoj v Aveire čakať pol až tri štvrte hodiny a teraz je to len pár minút. Keď som vyliezla z vlaku, zostúpila som do haly, aby som zistila odkiaľ mi to ide a zistila, že z rovnakej koľaje a naozaj, keď som vystúpila zase hore, ľudia sa už tlačili dovnútra. Do Coimbry som sa doviezla, stretla som sa s Betkou a vyrazili sme hľadať autobusovú zastávku.

Conimbriga, je vzdialená asi 15 kilometrov od Coimbry, ale bohužiaľ riedka železničná sieť tam nevedie, takže sa tam dá dostať len autobusom. Lenže ktorým? Internet tvrdí jedno, sprievodca druhé, na zastávke pre istotu hrdo mlčia, a tak sme boli odkázané sa popýtať miestnych. Spoj, ktorý bol uvedený na webstránke sa neukázal, takže nám nezostávalo nič iné, len sa odviezť do mestečka Condeixa-a-Nova (3 km od Conimbrigy) a nejako tam prejsť pešo. Vodič autobusu bol ale strašne milý a nakoniec nás odviezol až na miesto. Či to bolo len jeho dobrým srdcom, alebo takto turistov zvážajú iba na objednávku, to nevieme.

Conimbriga sa už na prvý pohľad ukázala ako nie celkom mesto. Je to v podstate len komplex, kde sú najstaršie rímske zrúcaniny, múzeum a zopár pomarančovníkov. V múzeu sa nachádzajú všetky také klasické predmety, ktoré človek nájde aj na svojej záhrade – šutre, mince a sem-tam nejaké cinkrlátko – ale aj tak boli pekné. Čo sa zrúcanín týka, tak okrem toho, že sú zrúcané, vám o nich nič moc nepoviem, takže za seba nechám hovoriť fotky (fotené foťákom :)):

Podľa popisu tam boli niekedy kúpele

Amfiteater
Viadukt
Mozaiková dlažba

Vchod s pomarančovníkmi, ktoré sa ale nedajú jesť :(
Bolo niečo kolo štvrť na dve, keď sme s prehliadkou skončili a začali sme rozmýšľať, ako sa dostaneme naspäť do Coimbry. Po krátkom obhliadnutí okolia a presvedčenia sa o tom, že nikde nie je žiadna zastávka (a po humornej predstave, že sa necháme odviezť okoloidúcimi smetiarmi...bola by to sranda), sme sa boli opýtať vnútri, kedy a odkiaľ a či vôbec niečo ide. Odpoveďou nám bolo, že najbližší spoj odtiaľ je o šiestej, o čom sme usúdili, že je to moc neskoro a nemáme čo jesť, a tak sme sa rozhodli ísť pešo do Condeixe, odkiaľ sme vedeli, že autobusy chodia pravidelne. Vypýtali sme si teda inštrukcie, ako sa tam dostať a išli sme.

Dolu touto cestou je Conimbriga
Išli sme pekne popri ceste tak, ako sa patrí na dve osamelé dievčatá
Inštrukcie sa ukázali byť nanič, keďže nás zaviedli do vedľajšej dediny. Tu si dovolím spomenúť, že na to, že bol piatok poobede, bol celý tento región úplne vyľudnený. My sme sa naozaj chceli aj niekoho na cestu spýtať, ale nikde nikto. Nakoniec sme narazili na Lidl, kde nás ochotný vykladač tovaru nasmeroval. Čo sa tiež ukázalo ako nie celkom pomocné, keďže sme aj tak blúdili ešte asi pol hodinu, kým sme zastávku našli. Ďalšia poznámka: na zastávkach nikde nemajú napísané, čo tam jazdí a kedy jazdí, na to sme sa tiež museli spýtať. Takto sme zistili, že máme hodinu a pol do najbližšieho autobusu, načož sme sa zhodli, že tam nebudeme tak dlho tvrdnúť stáť a že sa pôjdeme prejsť.

Uprostred ničoho
V Portugalsku v Januári kvitnú kvietky
Zašli sme do susedného, o trochu väčšie vyzerajúceho mestečka, o ktorom sme následne zistili, že je to tá osudná Condeixa. Zrazu Betka zbadala autobus a za ním druhý a radostne oznámila, že obidva majú nápis Coimbra, tak sme sa pustili ich prenasledovať a jeden sme aj chytili.

Po všetkom tom vzrušení sme sa po príchode vybrali do obchodného centra Fórum, kde je fastfood Monte Fuji, kde síce robia Číňania, ale jedlo je predominantne japonské. 5.90 za all you can eat a o pol hodinu neskôr sme boli dobre najedené a aby sme oslávili krásne teplé počasie, kúpili sme si zmrzlinu. Všetci Portugalci sa na nás síce dívali, akoby sme zdiveli, ale 16 stupňov je 16 stupňov, pardon.

Prvá naozaj dobrá fotka Coimbry, ktorú mám
Betka ma práve odprevadila na stanicu, keď som spomenula, že máme ale šťastie s tým cestovaním. ..Aaaa to som nemala. Nemôže to byť také jednoduché, nikdy to nie je také jednoduché.

Doviezla som sa do Aveira, kde som vystúpila a na priľahlej tabuli zistila, že to zároveň odtiaľ ide do Porta. Tak som nastúpila do toho vlaku naspäť, mysliac si, že jednoducho v systéme zmenia číslo spoja a pošlú ho ďalej, tak ako sa to niekedy robí aj u nás. Tu pripomeniem, že som ráno skoro vstávala, za celý deň som prešla viac, ako za posledný týždeň a bola som ešte stále dobre najedená, a tak som sa usadila, položila hlavu na okno a zadriemala.

Zobudila som sa o štvrť hodiny neskôr na sprievodcu, ktorý sa najprv pozrel na môj lístok, potom na mňa, potom znova na lístok, potom znova na mňa a povedal: „Vy ste nevystúpili v Aveire.“ Tak vravím, že hej, že ja idem do Porta. O on že ale my ideme naspäť do Coimbry.

Oni tí somári najprv nechajú odísť vlak naspäť do Coimbry, kým tam pristavia vlak do Porta, pričom na tabuli nechajú len vlak do Porta. Sila.

Sprievodca bol ale chvalabohu veľmi duchaprítomný, na zadnú stranu lístku stručne opísal situáciu, povedal mi, nech vystúpim na ďalšej zastávke, prejdem k druhej koľaji a počkám si štyri minúty na opačný vlak. Tak som aj urobila (pre istotu som sa ešte spolučakajúcich spýtala, či je to ten správny, toho dobrodružstva bolo na jeden deň už celkom dosť) a za chvíľu som zase bola na ceste do Aveira. Musela som vyzerať fakt mizerne, pretože druhý sprievodca mi vrátil lístok len s krátkym „bom“.

Stanica Paraimo-Sangalhos, kde som "preskočila"
V Aveire pre zmenu vlak do Porta dali na vedľajšiu koľaj. Problém bol len ten, že tam nestál. Podľa mojich hodiniek mal odísť pred dvoma minútami. Ale pri mne stojaci človek zrejme pohotovo zbadal môj polo zúfalý polo nepríčetný výraz a ukázal na vzdialený koniec dlhého nástupištia, kde ten vlak ešte stál a ja v tranze ani som mu nepoďakovala a išla si sadnúť.

Zbytok cesty prebehol už bez problémov, domov som došla živá a zdravá, aby som vám o tom všetko mohla napísať a aby ste sa vy mali na čom smiať. Budúci týždeň ideme do Guimarães. Tešte sa, to bude zase masaker.

štvrtok 13. januára 2011

Teplo, sladko a pracovito

Dnes sa nestalo ani nič prevratného, ani nič dohromady zaujímavého, ale aj tak je tu zopár maličkostí, ktoré chcem spomenúť a neskôr na nich zabudnem.

Ráno (teda na obed....no proste keď som sa zobudila) som vyrazila na nákup, pretože mi došli čipsy a iné dobré veci, ktorými sa tu kŕmim. Vonku svietilo slnko ako besné, tak som na seba hodila len krátke tričko a tenkú mikinu, že tú krátku cestu v tom musím prežiť a že sa aj tak spotím, keď sa budem škrabať hore tým kopcom s nákupom.

Počasie na počítači tvrdí, že je vonku 15 stupňov. Ja tvrdím, že na slnku je 20 :D. To ste nečakali, čo?

Áno, v Porte máme v polke januára 20 stupňov, obloha bez mráčika, všade sucho. Bože, ja Portugalsko milujem!

Pohľad z okna. Páči sa mi to osvetlenie.
Na inú tému, pri nakupovaní som v obchode našla Ovos Moles (dobrôtky z Aveira, už som ich tu párkrát spomínala). Betka mi po tom našom výlete vravela, že ich majú v Coimbre a ja som ich potom hľadala aj tu, ale nenašla. A dnes viem prečo: boli totiž na mieste, kde by som sa normálne nepozerala – v oddelení chladených zákuskov, ktoré nekupujem, pretože ich nemám ako skladovať. Dnes som tam len zo zvedavosti nakukla a voilà!


Vnútri sú žltooranžové, desne sladké a vyzerajú ako mušličky ^__^
Tiež som práve slávnostne dopísala prácu. Teda, potrebuje ešte zhrnutie, bibliografiu, prílohy a revíziu, ale minimálne už mám dopísaný text. A k čomu som došla, sa pýtate? No, k ničomu, ale je tam veľa pekných znakov a citácií a písmo je pekne zarovnané, tak dúfam, že bude taká uchvátená mojimi formátovacími ultra super schopnosťami, že ten detail prehliadne.

Nakoniec som toho napísala viac, ako som pôvodne zamýšľala. Osnovu som typovala tak na 8 strán a nakoniec budem mať plných 9. Najvtipnejšie na tom je, že keď som to len začínala písať, tak som si vravela: „no áno, teoretickú časť napísať, to je to najjednoduchšie, ale tá praktická, s tou sa budem ťahať do nekonečna.“ Ehm...teoretickú som písala týždeň a pol a praktickú dva dni...a to sú rovnako dlhé. Ale je tiež pravda, že tá druhá ma naozaj bavila, takže si tú tému asi predsa len zoberiem aj na bakalárku.

Nuž a to je na dnes všetko. Zajtra idem s Betkou do Conimbrigy, tak sa tešte na ďalší príspevok.

streda 12. januára 2011

Neromantická romantika

Ako už mnohí moji verní čitatelia viete, náš rektorát sa niekedy prekoná a zorganizuje nám niečo zaujímavé. V Decembri to boli dve prehliadky mesta, ktoré ale boli v takom nemožnom čase, že som sa ich nemohla zúčastniť, a tak, keď mi pred pár dňami došiel mail, že sa koná ďalšia, povedala som si, že musím vypadnúť na chvíľu z domu a prihlásila som sa. Dnešný cieľ bol Casa Tait (Taitov dom) a Caminhos do Romântico (cesty romantika).


Na internete majú krásne fotky a Taitov dom sa teší aj podnázvu Numizmatická izba, čo som ale už po prvých momentoch identifikovala, ako veľmi zveličenú skutočnosť. Po prvé bolo dnes škaredo, takže ani fotky za nič nestoja (nehovoriac o tom, že som foťák samozrejme nechala doma), no a po druhé...tam toho fakt nebolo veľa na videnie.

Casa Tait - oficiálna fotka z internetu. Ak to takto naozaj vyzerá, zjem papuču.
Náš sprievodca, Francisco, vyzeral, že je tam prvýkrát v živote a aj keď z neho v pol ceste lámanou angličtinou vypadlo, že to robí už dlhú dobu a každodenne, svoj „výklad“ nám predčítal z akéhosi letáčika. Okrem toho som ale s potešením odpozorovala, že v našej asi 15-člennej skupinke nechýbajú dva základné typy ľudí, ktorí na každej takejto akcii nepodmienečne musia byť. Hovorím samozrejme o človeku s batohom, nalepeného na sprievodcu a pýtajúceho sa neskutočné množstvo nepodstatných otázok typu: „aký starý je ten kameň?“ a „prečo je na tej stene prasklina?“ a o skupinke ľudí (väčšinou mladých), ktorí sa vláčia za všetkými ostatnými, fotia sa pri každom stĺpe a absolútne ich nezaujíma ani slovo z výkladu.
 
Nie teda, že v tomto prípade bolo o čo sa zaujímať. Celá prehliadka bola neskutočne nezáživná a monotónna; Casa Tait je jeden starý, biely, polorozpadnutý barák, ktorý má síce novú peknú podlahu, ale okrem toho v ňom nič nie je. Má okolo seba akre záhrad, ktoré ale vyzerajú, akoby v nich niečo prednedávnom umrelo a vôbec ho nevidno, lebo z jednej strany bráni výhľadu múr, z druhej domy, z tretej vidno len kúsok steny a zo štvrtej je svah. Ergo, fotky sa nekonajú.



Záhrady pred Casou Tait. Ja som vám taký umelec, že tie fotky vyzerajú lepšie, ako skutočnosť...
Caminhos do Romântico je taký dlhý, úzky, nerovno dláždený chodníček, ktorý ide po obvode Jardins de Palácio de Cristal (už som ich tu spomínala), vedľa ktorých sa nachádza aj tá Casa Tait. Na tom chodníčku nič nie je. Nič. Absolútne nič. Volá sa romantický len preto, že sa ním dá dostať k Museu Romântico. To je zase tak desne romantické, že v ňom umrel ktorýsi kráľ Sardínie v 19. storočí a nechal po sebe hafo nábytku.

Museu Romântico
Kúsok zo Jardins de Palácio do Cristal
Na pozitívnu nôtu, zistila som, čo mi to tu vyzváňa za zvony. Štvrť kde bývam, Massarelos, má očividne aj kostol a ten sa niekedy ozýva, niekedy neozýva, niekedy v celú hodinu, niekedy v pol, niekedy len tak zo srandy, asi podľa toho, koľko promile má zvonár v krvi, ale každopádne, našla som ho.

To je on, môjho ucha šampión!
Na zhrnutie len poviem, že z počiatočných 15-tich nás až na koniec prehliadky došlo asi 7. Najlepšia časť tohto výletu nastala, keď som si potom išla kúpiť pizzu. Ale aspoň som sa prešla.

utorok 11. januára 2011

TMN - The Phantom Menace, Mimush Strikes Back and A New Hope for us all

Už len fakt, že hľadanie si nového operátora považujem za natoľko dôležitý, aby som o ňom napísala do blogu ukazuje, ako veľmi sa to nič nedeje. Ale budiž. Chceli ste, aby som písala, tak píšem.

Keď som prišla do Porta a v škole na mňa vybafli s úplne mega-super ponukou od spoločnosti TMN, tak som ešte netušila, komu som upísala svoju mobilnú dušu. Po krátkych pár mesiacoch sme totiž kolektívne zistili, že všetky nimi ponúkané výhody sú v skutočnosti len veľmi dobre maskované triky, ako z blbých ľudí ťahať peniaze, no a keďže ja sa k takým nerátam, rozhodla som sa sayounarovať TMN a prejsť ku konkurencií.

Nastolila sa mi teda otázka: Ku komu že to pôjdem? Tak som si našla stránky všetkých operátorov a vydala sa prehrabávať neskutočným množstvom ponúk s veľkými farebnými písmenkami a spústou výkričníkov. Z tohto hľadania som v dobrej vôli nevynechala ani už spomínanú TMN.

Spoločnosti Optimus nešla stránka, čím sa u mňa odpísali natrvalo, keďže nemám čas im behať do obchodu a zisťovať si všetko osobne (ani nehovoriac o tom, že by som sa na všetko musela pýtať niekoľkokrát, lebo by som nerozumela, čo si to ten Portugalec šomre...). Tiež si nemôžem pomôcť, ale nefungujúca stránka je jednoducho zlé znamenie. Škoda no, zo všetkých portugalských operátorov majú najkrajšiu farbu...bola by som mala oranžovučkú kartičku, júúú...
A ešte k tomu vyzerá ako moja láva lampička. Mne chýba moja láva lampička...vááá
Ako ďalšiu som pozrela TMN a čoskoro zistila, že tá ich stránka je koncipovaná veľmi podobne ako ich ponuky – kopa pekných rečí, nepochopiteľný interface a žiadne podstatné detaily. Aspoň som sa dobre zasmiala, keď som si uvedomila, že majú slogan: „TMN: Até já!“ („TMN: Tak sa maj!“) a povedala som si: „Tak até já, TMN, bye bye,“ a zavrela ich stránku na večné časy.

BTW, číta sa to "até žá"
Tretí a posledný veľký operátor je tu Vodafone. Toho stránka je síce lepšia, ale neponúka nič, čo by som potrebovala ja, t.j. kartu bez povinnosti dobíjania každý mesiac a bez všetkých tých možných rôznych „výhod“. A tak som hodila bobek aj na Vodafone a plynule prešla k skúmania virtuálnych operátorov.

Prvým bol ZON Mobile, projekt spoločnosti ZON Multimédia, ktorá v Portugalsku zabezpečuje satelitnú a káblovú televíziu, domáci internet a má najväčšiu (a jedinú?) sieť multikín v Portugalsku. Ten vyzeral celkom slušne, dokonca mali aj to, čo som potrebovala a mám s nimi dobré (aj keď veľmi malé) skúsenosti, ale bol strašne drahý. Neviem, čím to, ale ceny boli dvojnásobné oproti štandardu, a tak som ich zamietla.
Majú tiež huste pekné logo
Ďalším v poradí bol Vodafone Directo, malá virtuálna podspoločnosť Vodafonu, ktorá mala služby vynikajúce, dokonca operované priamo cez internet, bez nutnosti sa čo i len priblížiť k obchodu, ale samozrejme preukazovali jeden istý prvok portugalskej geniality, ktorý je zdrojom mnohých krútiacich sa hláv. Viete, v Portugalsku má každý občan priradené tzv. número de contribuinte (číslo platiča daní), ktoré je z nejakého dôvodu vyžadované pri všetkých transakciách t.j. aj pri objednávaní vecí z internetu. Na toto som narazila už raz, keď som si chcela objednať sluchátka od PIXmánie, ale vtedy sa to dalo vyriešiť objednaním priamo v obchode. Tak som do Vodafonu písala mail, že reku čo s tým a odpoveďou mi bolo (voľne preložené): „nič s tým, ale máme tu pre vás tristo iných ponúk, z ktorých sa ani jedna nepribližuje k tomu, čo chcete vy, ale holt, to je život.“ No a po tejto odpovedi som, čuduj sa svete, uzavrela kapitolu Vodafone Directo.

Dopracovala som sa teda k UZO® (nevolá sa nejaký typ/výrobca zbraní UZI? Ja len, že to je cool...), bokovka TMN, ktorá má rovnako dobré stránky, ako materská spoločnosť. Operátori Rede4 a TalkTalk Mobile od Optimusu zas narazili na moju neportugalskosť a tak som sa dostala až k poslednému.



Od spoločnosti CTT Correios de Portugal, S.A. (portugalská pošta) prinášam vám virtuálneho operátora Phone-ix. Karta červeno-biela (ako Japonsko, júúú), cena 10 eúr (z toho 5 je začiatočný kredit), bez mesačného nabíjania, dobré ceny, vybavené za dve minúty na najbližšej pošte. Nové číslo som už distribuovala všetkým, ktorí by ho mali mať (takže, ak nemáte, tak nechcem, aby ste mi volali :D), pretože aby som si nechala to staré, musela by som mať hádajte čo a trvalo by to pár dní a ešte niečo niečo, čo mi ten týpek za pultom tvrdil, čomu som nerozumela.


A teraz, všetok ten adrenalín v krvi, ako sa mám vrátiť k práci?

štvrtok 6. januára 2011

Práca a ja

Práve som zo seba tri hodiny ťahala úvod do práce, čo mám odovzdať za dva týždne. Áno, čítate dobre, úvod. Tri hodiny. To musí byť rekord. A keby to bol aspoň nejaký úctyhodný úvod, tak by som sem o tom ani nepísala, ale týmto sa musím pochváliť.

Má trištvrte strany, nadpis hrubou 14-tkou, text 12-tkou s riadkovaním 1,5. Za nadpisom a po každom odstavci je vynechaný riadok a každý odstavec má aj odrážku. Čo to všetko znamená? Naťahovala som to, ako sa len dalo, akýmikoľvek formátovacími metódami, ktoré poznám a ono to má ešte furt len trištvrte strany!

O obsahu ani nezačínam…:(

Tak som zvedavá, kto mi napíše tých ďalších sedem strán….:)

A, kurník-šopa, ešte aj ten blog je dneska krátky!

pondelok 3. januára 2011

2011

I’m back! Muahahahahaha...ehm, ehm...

Vítam vás v novom roku pri staro-novom blogu v starom dobrom Porte, kam som prišla len dnes po nervy drávajúcom trmácaní sa letiskami a nekonečnom posedávaní na tvrdých stoličkách v čakárňach. Cesta Viedeň-Porto bola už tradične akčná od začiatku až do konca.

Najprv bolo vstávanie o druhej ráno, aby sme stihli odlet o 6.20. Vravím síce vstávanie, ale ja obvykle skôr ako o druhej ani nejdem spať. A veru som nešla, takže už v momente keď sme o piatej prichádzali na letisko som bola vkuse hore dohromady šestnásť hodín.

Spolu s tatinom sme prešli kúsok mrazivého viedenského počasia a ocitli sa v chech-inovej hale, kde sme sa dozvedeli, že spoločnosť Lufthansa nielenže zamestnancov neprepúšťa, ale dokonca ich musela ešte zobrať zopár navyše. Namiesto dvoch zamestnancov pri pultoch totiž teraz potrebujú aj extra zamestnancov, ktorí pomáhajú ľudom s elektronickým check-inom a ďalších, ktorí kontrolujú, či si to človek checkol dobre. Ďalšia super vec na tomto systéme je, že zrazu od vás nechcú len občianku, ale aj veci ako číslo rezervácie, ktoré nikdy inokedy nikto odo mňa nechcel a nebyť mojej mamy, tak ho nemám vytlačené.

Keď sme sa cez toto prebojovali, rozlúčili sme sa a ja som sa vydala hľadať si Gate C32. Našla som ho bez problémov, len tej mašine potvorskej, čo skenuje ľudí na kovy sa očividne nepáčili moje tenisky, pretože na ne rezolútne pípala. Akože ja viem, že sú zlaté, ale...

Keď konečne moje topánky pretiahli všetkými skenermi, čítačkami a mikrovlnou a boli nútení usúdiť, že sú naozaj len z plastu, látky a gumy, vrátili mi ich a ja som šla zabíjať pol hodinu v čakárni so svojou najnovšou hračičkou – Kindlom. Možno to bolo tou vecičkou, príliš tenkou na to, aby to bol notebook a príliš veľkou, aby to bolo PDA-čko, alebo možno tou hatlaninou (portugalčinou), v ktorej bol text, ktorý som čítala, ale všetci, čo kolo mňa chodili na to čumeli ako teľa na nové vráta. Ale ja sa im nečudujem, veď Kindeľ aj tá hatlanina sú obidve také pekné!

Niečo po šiestej nastal čas sa naboardovať do lietadla, čo som urobila a promptne zaspala tak, že si ani nepamätám vzlietnutie. Zobudila som sa na jedlo (moje senzory sa už očividne prispôsobili vysokej výške a teraz zaznamenávajú aj prichádzajúcu stravu), a tak som spapala jablkovú štrúdľu s pohárom čaju a zaspala znovu. Nebol to práve výdatný spánok, ale aspoň som bola vo Frankfurte o niečo čulejšia.

A dobre že tak! Frankfurt am Main Airport (FMA = „fucking misleading airport“) je na mojom rebríčku letísk na poslednom mieste. Vlastne, keby som ho mala ohodnotiť na stupnici od 1 do 10, kde 1 je hrozné a 10 je vynikajúce, FMA by bolo na ‒3. Človek, ktorý ho projektoval bol buď nesmierne sadistický, alebo sa mu nevydarila kariéra v stavaní labyrintov pre zábavné parky (aj keď neviem pochopiť prečo, lebo takým komplikovaným bludiskom sa môže pochváliť len máloktorý). Tiež očividne neuznával značenia a informačné tabule. Tá je jedna asi na pol kilometra a zobrazuje len lety z jedného terminálu. Takže keď nás vysadilo lietadlo na termináli A a môj prípoj išiel z iného, ej, no tak som musela obehnúť aj iné termináli a zistiť, ktorý to je. A potom som prišla na to, že ešte niekde medzi tými terminálmi bol súbor tabúľ, ktoré ukazovali odlety z terminálov A, B a C, ale z nejakého dôvodu nie z D a E. Aká je v tom logika? Nulová!

Keď som po pátraní zistila, že mám ísť na terminál B, nastala ďalšia dilema. Kde to v čerte je? Značenie smeru je vo FMA zásadne len z jednej strany. A tak keď človek náhodou ide z tej druhej a nenapadne ho otočiť sa,...

Smerovka na terminál B veselo ukazovala do miničakárne (a to som si bola istá, že nie je terminál B), tak som popošla niekoľko desiatok metrov a tam na výťahu ďalšia smerovka. Zviezla som sa výťahom o jedno poschodie, tam ma to vypľulo na požiarne schodisko, potom cez akúsi služobnú halu, potom cez inú halu, dlhú jak polka Žiliny, potom k ďalšiemu výťahu, ktorý mňa aj s mojimi vernými a rovnako rozhorčene vyzerajúcimi budúcimi spolucestujúcimi, vyviezol hore a hore, až nás doviezol do terminálu B. Komu sa toto všetko zdalo nesmierne mätúce, poviem to zjednodušene: najprv nás prehnali jednou dlhou chodbou, dole výťahom, potom paralelnou chodbou zase naspäť na miesto, ktoré bolo o poschodie nižšie, ako gate, z ktorého som vystúpila, potom hore výťahom, takže som skončila presne tam, kde som začala, len o poschodie vyššie. A to tam  nikde nemohli dať značku, že terminál B je len hore výťahom...

Ale let som nakoniec našla, do Porta som doletela, môj kufor bol dokonca jeden z prvých, ktoré sa objavili na páse, a o jednej poobede miestneho času som už bola na intráku. Urobila som ešte jeden meganákup, pretože mi tu nič okrem vody a keksov nezostalo. A teraz je osem hodín, skoro pol deviatej, čo v praxi znamená, že som až na tri malé prestávky už tridsaťštyri hodín hore. Týmto tempom môžem ísť za chvíľu na medicínu...