Tak ako sa žije v Portugalsku?

Dobre, teplo, pohodlne, vyberte si. Po troch mesiacoch, viacerých nedorozumeniach, výletoch a nekončiacej šnúre dielov Stargatu môžem povedať, že sa veru žije fajne. Na nasledujúcich pár riadkoch by som rada vymenovala zopár zvláštností, s ktorými som sa tu počas svojho pobytu stretla a ešte som nemala šancu vám ich pretlmočiť.

Jedlo

Je strašné. Pravda, stretávam sa s ním obvykle len v školskej jedálni, čo ako všetci dobre vieme, nie je nikdy vrchol kulinárskeho umenia krajiny. Aj tak Portugalci zrejme nepoznajú omáčky, korenie ani zemiaky. Čo je sladké je zásadne z troch ingrediencií – cukor, vajce a múka (táto časť ich kuchyne mi práve nevadí, ale akákoľvek variácia by tiež nebola odmietnutá). Čo je slané...slané im tiež nič nehovorí. Ryža sa hodí ku všetkému (aj k omelete, prisahám). Existuje neobmedzený počet spôsobov úpravy tresky, takže ju môžeme jesť každý deň.

Na druhú stranu, treba pochváliť aj niektoré úspechy. Francesinha, pastéis de nata, feijoada (fazuľová polievka s mäsom), ovos moles (sladkosť z Aveira) a mäsové pirohy (ktoré sú myslím pôvodom španielske a ktorým neviem prísť na meno).

Aj tak vďaka bohu za fast-foody.

Harry Potter na univerzite

Podivný fenomén asi všetkých portugalských univerzitných miest. Všetci prváci chodia celý rok v čiernej rovnošate a s plášťom až po zem. A mne s to páááááči, ja chcem tieeeež!

Teplo - zima

Pre Portugalcov začína zima klesnutím teploty pod dvadsať stupňov. Vtedy nastáva čas na vytiahnutie Dlhých Rukávov, Šálov a Čižiem.

Platí pravidlo, že keď je vonku teplo, vnútri sa dá grilovať syr a keď je vonku zima, vnútri sa dá ten syr skladovať aj bez chladničky. Aspoň teda podľa Portugalcov. Pre mňa päť stupňov nad nulou naozaj neznamená dobu ľadovú.

Najväčšia zima je tam, kde sa pohybuje tá ťava talianska...

Sprchový gel

Nemajú. Aspoň tam, kde chodím ja, nemajú. Neviem prečo...

Školský systém

Najprv som si myslela, že mám ten pocit iba ja, ale neskôr vysvitlo, že všetky moje spolužiačky z Olomouca majú to isté tušenie. Portugalci sa až do univerzity neučia nič iné len písať, čítať a počítať. Ako inak sa dá vysvetliť, že o ich literatúre a histórií vieme viac ako oni, teda, že oni o nich nevedia nič. Ako je možné, že nepoznajú ani základné gramatické pojmy ako je slovný druh a vetný člen? Vedia si vôbec zaviazať šnúrky? Zostáva záhadou...

Ypsilon

  

Nemajú. Preto sa mi minule stalo, že som v ktoromsi príspevku písala „syntax“ ako „sintax“ a musela ma na to upozorniť až mama, aby som si to vôbec všimla. Všetky tvrdé y sú nahradzované mäkkým (až na niekoľko výnimiek, prebratých z cudzích jazykov, ktorým sa teraz venovať nebudem, preto že je to veľmi vyčerpávajúce a na veľmi dlho). Chytľavé pravidlo. Nechce niekto robiť reformu slovenčiny?

The More The Marrier pravidlo, alebo Čím Viac, Tým Lepšie

Varovala nás už naša profesorka portugalčiny, ale myslím, že naozaj nikto z nás nečakal, že to tak naozaj bude. Esej, ktorá má päť strán je na Slovensku považovaná za „pomerne dlhú a zrejme veľmi detailnú“ zatiaľ čo tu je „nedostatočne krátka a veľmi všeobecne písaná“. Tento princíp vysvetľuje, prečo väčšina odborných kníh je nekresťansky dlhá a nekresťansky o ničom.

Aby ste mi verili, mám aj príklad: písomka z lexikológie, úloha: Komentuj nasledovné tvrdenie (štyri riadky lingvistických blábolov), otázka zahraničnej študentky „Aká dlhá má byť odpoveď“ (prečo sme sa pýtali?!) a odpoveď profesorky „Tolerujem jednu stránku“.

Boa noite

„Dobrú noc“ môžete v Portugalsku povedať aj keď nejdete spať, t.j. „Dobrú noc“ má rovnakú lingvistickú hodnotu ako napríklad „Dobré ráno“, „Dobrý večer“ (ospravedlňte terminológiu, dnes som písala písomku z lexikológie).

MHD

Tak kto si myslí, že žilinská MHD je spolu s tretím dielom Matrixu to najhoršie, na čo môže človek natrafiť, nech ide do Porta. Metro majú, ale pokiaľ človek práve nie je v centre, tak na žiadne nenatrafí.  Autobusy majú, ale nikto nevie, kedy prídu a kam odídu. Električky majú, ale len asi na troch trasách a bývajú plné jak výjazd z Bratislavy o druhej poobede.

Stííín katedráááál

Každé portugalské mesto má katedrálu. Alebo dve. Platí, že čím menšie mesto, tým viac kostolov a katedrál má.

Kopce

Portugalci radi stavajú mestá na kopcoch, pretože skoro všetky sú.

Si z Bragy?

„Tu és de Braga?“ sa pýtajú Portugalci tých, ktorí za sebou nezatvárajú dvere, pretože mestská vstupná brána v Brage nemá dvere.

 A záverom

Čo dodať? Portugalci sú divní a je mi tu dobre. Domov je ale domov, a tak sa tam teším. Prvé tri mesiace som prežila (aj Talianka prežila) a uvidíme, ako to bude vyzerať budúci semester (a uvidíme to už za chvíľu, lebo budem doma tak kráááátko). Do tej doby budete nejako musieť prežiť bez môjho blogu, ale za pár hodín vám to vynahradím a prídem vás otravovať osobne. Pekné sviatky všetkým!

Smer domov

A je to tu! Konečne idem domov. Počas nasledujúcich dvoch týždňov už nebudem musieť tolerovať tú...osobu vedľa seba, nebudem sa musieť zaoberať tým, čo zajtra spapám a budem môcť spať, koľko sa mi zachce. Teším sa jak blázen!

Nechcem povedať, že dnes bol deň D, ale skôr by som ho opísala ako deň WA: „Watanabe-akčný“, čo je naozajstné slovo (...pretože som to povedala). Znamená asi to, že som si celý deň nesadla a keď som náhodou sedela, tak kvôli tomu, že som písala písomku. Dokonca dve. Nehorázne krv pijúce písomky a nechcem hovoriť dopredu a zakríknuť to, ale myslím si, že to nebolo až také hrozné. Na obed som mala prvýkrát od príchodu cestoviny. Pravda, bolo v nich viac mäsa ako cestovín, ale snažili sa. Celkom ma pobavilo, keď som si sadla a zistila, že v menze je taká zima, že sa parí ešte aj zo studeného taniera. Tiež som dokončila posledné vianočné nákupy, dopila posledné zostatky čaju, zbalila sa a konečne po sebe upratala ten bodrel, čo som tu v priebehu semestra narobila. Taký poriadok v tej izbe jakživ nebol.

Keďže ma za toto asi nikto nepochváli, potľapkám sa po chrbte sama. Môj baliaci génius znovu nesklamal a akosi sa mi do toho prťavého kufra podarilo napchať všetkých šesť fliaš, oblečenie a štyroch Harry Potterov a ešte ho aj zapnúť. Teraz je len otázne, či nebude Air Berlinu vadiť zopár kíl navyše.

...a či sa s tým kufrom vôbec vyštverám hore kopcom k metru...

Aspoň počasie by ale malo byť dobré, čo je fajn, lebo ani nechcem pomyslieť na tú cestu za dažďa. Pršať má začať až v nedeľu (že ja tomu Portu budem chýbať :D) A keď sme už pri počasí, takto nejako vyzerá December v Portugalsku z môjho okna:

Lov na Harryho

Keďže experiment “Naučím sa po anglicky tak, že prečítam Harryho Pottera v origináli“ vyšiel spektakulárne, rozhodla som sa ho uplatniť aj na portugalčinu. Najprv som dúfala, že budem šikovná a stiahnem si všetky HP knihy v ebookoch, aby som za ne zbytočne nevyhadzovala peniaze, čo sa mi aj podarilo, ale práve keď som išla minule na posledný film som si všimla, že sa volá ináč, ako knižka. Čo dodať, netreba byť génius, aby si človek dal dokopy, že tie ebooky budú asi v brazílskej portugalčine, čo pózuje trošku problém, pretože ja sa mám učiť tú európsku. Nezostávalo mi teda nič iné, len si tie knižky fyzicky kúpiť a o tom je dnešný príspevok.

Prvý pokus sa uskutočnil asi pred týždňom v kníhkupectve Lello, ktoré som tu už raz vychvaľovala, ktoré je absolútne krásne a v ktorom majú HP všetkých, ale tak ako asi v 50% portugalských obchodoch neberú Visa karty, takže majú smolu. Jediné iné kníhkupectvo, ktoré som vtedy poznala, je v Cidade do Porto a tam pre zmenu nemajú HP žiadneho.

Takže mi nezostávalo nič iné, ako si v Google Maps vyhľadať ďalšie možné obchody, vytvoriť si z nich trasu a vydať sa na prechádzku. Najprv som zamierila do obchodného centra Brasília, v ktorom som ešte nikdy nebola a ktoré sa ukázalo ako kolosálna strata času, jednak preto, lebo z troch kníhkupectiev, čo tam mali mať, som nenašla ani jedno a jednak preto, lebo je vnútri tak nelogicky usporiadané, že mi zabralo asi pol hodinu len ním prejsť (a to mám dôvod si myslieť, že som určite nejakú časť vynechala). Pokračovala som smerom do mesta, zastavujúc sa všade, kde som videla akékoľvek knihy, ale asi z desiatich miest mali HP len vo dvoch a to po anglicky. Portugalské deti nečítajú alebo čo?

Bolo okolo pol druhej keď som začala byť dosť hladná a natrafila som na malú, ale útulnú kaviarničku so štyrmi stolmi a  obrovskou plazma obrazovkou (nezaprú sa...) a usadila sa na Francesinhu. Kým som jedla, počúvala som správy, ktoré práve bežali a dozvedela sa okrem najnovších výsledkov futbalovej ligy aj to, že podľa akéhosi prieskumu sú Portugalci tretí najchudobnejší národ v EÚ a za nimi sú len Malťania a Slováci (aj keď podľa cien a množstva nakupujúcich by som ani nepovedala...).

Späť k téme, napapaná som sa vrátila k lovu a konečne sa na mňa usmialo aj šťastie. Bohužiaľ mali len siedmy diel, ale povedala som si, že darovanému koňovi sa na zuby nehľadí a zobrala ho. O pol hodinu a ďalších desať kníhkupectiev neskôr som našla aj jedno, kde mali ostatných, takže vám všetkým predstavujem celú zbierku:

On another note, minule som si všimla, že mám niekoľko dobrých fotiek, ktoré som sem ešte nedávala a ktoré si zaslúžia uverejniť, takže tu ich máte:

Jesenné Porto

Pohľad z môjho okna

Mercado do Bolhão - trh, ktorý mne aj Betke pripomína nádvorie čínskeho paláca (layout, striešky, vežičky,...)

Ponte Arrábida (pohľad z Vila Nova de Gaiy)

Obchod Disney v Norteshopping (prečo nemám tri roky, sakra!)

Portské električečky

Avenida dos Aliados, vzadu je radnica a v predu kruhový poklop (neviem čoho, ale vyzerá ako Stargate)

Pri rieke

Rozsvietené Porto z Vila Nova de Gaiy

3 dni a rátame!

Ten pocit nostalgie

Posledný polrok registrujem počas školy zvláštny pocit. Nestáva sa to na všetkých hodinách (až na literatúru, tam je to pravidelná okolnosť), nie je časovo obmedzený a hlavne mi niečo pripomína a až dodnes som nemohla prísť na to, čo.

Hodiny fyziky na strednej.

Nie, nemáme tu prof. Durnú, ani nie sme skúšaní, ale zato akokoľvek veľmi sa snažím dávať pozor a akokoľvek viem, že by som mala a naozaj to potrebujem, pristihujem sa pri tom, že len sedím a čumím do prázdneho zošita bez najmenšieho tušenia, o čom sa bavíme. A ja sa snažím! Zdvihnem hlavu, kuknem na profesorku a dokonca rozumiem, čo hovorí, ale nič z toho, nič, neudrží moju pozornosť na tak dlho, aby som pochopila kontext. A tak vyjdem z hodiny len s veľmi neurčitou predstavou o jej obsahu, piatimi riadkami poznámok, ktorým som nerozumela, ani keď som ich písala, nieto ešte keď sa z nich budem musieť učiť na skúšku a už so spomínaným nostalgickým:

„Čo som komu urobila,

teraz musím drieť.

Toto si ja nezaslúžim,

fyzika je späť.“

PS. Ak to niekto ráta, tak toto je môj dvadsiaty príspevok *potlesk* :D

Novinky

Desiatka na adventnom kalendári pre mňa a pre vás novinky z môjho života.

Fakt, že Portugalci sú desne milí a prívetiví nič nemení na tom, že sú neschopní. Všetkým spolužiačkam už prišiel mail, že majú podpísané Learning Agreementy (zoznam študovaných predmetov, ktorý sa na začiatku roka aktualizuje, pretože nemusia sedieť resp. sa otvoriť) a mne, natürlich, nie. Tak som to minulý týždeň išla oznámiť na zahraničné oddelenie, kde mi bolo povedané, že je asi niekde na rektoráte a čaká na schválenie a že sa mám prísť opýtať za pár dní. Dnes po škole som sa tam vydala znovu, bola tam iná teta, chvíľu sa prehrabávala v zložkách a potom mi oznámila: „Ale vy ste žiadne zmeny neuviedli.“ „Jak to, že nie, veď som na to vypisovala papier pred dvoma mesiacmi.“ Ešte chvíľu v tých papieroch plávala a potom: „Aha, tu to je! No my sme to ešte ani neposlali na rektorát, lebo to nikto neprepísal do počítača...“

Už ani neviem, či sa to vôbec oplatí posielať teraz pred Vianocami, lebo na začiatku druhého semestra sa budú robiť ďalšie zmeny...

Tiež som dnes zistila, že môj sen o vlastnej izbe na budúci polrok zrejme nebude až taký reálny. Ukázalo sa, že mi nič nebráni izbu zmeniť, ale pre Erasmákov neponúkajú individuálne. Takže si len počkám, koho mi sem dajú nabudúce. Ach joo!

O niečo pozitívnejšiu správu som dostala na literatúre, a to konkrétne o tom, že nakoniec nebudeme musieť písať prácu, ak spravíme skúšku, čo minimálne znamená, že do konca Januára mám od nej pokoj. Trvalo to teda pol hodiny, kým sme to z profesorky kolektívne dostali, pretože ona má buď hrozného Alzheimera, alebo je hrozne blbá (alebo nejaká nešťastná kombinácia oboch). Len pred dvoma týždňami od nás chcela konkrétne znenie témy práce, tej, o ktorej sme sa dnes dozvedeli, že ju možno vôbec nebudeme robiť, každú hodinu mení spôsob hodnotenia predmetu a vždy to zaberie hrozne veľa nepotrebných slov, aby sa o čomkoľvek takémuto vyjadrila.

Najlepšia najnovšia správa je, že konečne (KONEČNE!) cítim zreteľný posun v mojej portugalčine smerom od „hmmm...volám....sa?....ehm....Miška“ k „myslím si, že z lexikologického hľadiska je tento koncept nielenže nereálny, ale priam smiešny“. A to všetko jedným dychom!

Dovolím si ešte malú poznámočku k jednému z predošlých príspevkov o portugalských zákuskoch. Minule som v jedálni našla niečo, čo sa tvarom a chuťou podobá mojej bublanine. Samozrejme nie je zďaleka taká dobrá a nemizne tak rýchlo, ale hold nemôžu existovať na svete dvaja taký geniálny pekári, ako som ja. Môj Vanishing Cake je stále neprekonaný, yosh! 

Okrem tohto všetkého som bola včera na Vianočnej Večeri, organizovanej špeciálne pre zahraničných študentov. Hovorím síce “organizovanej“, ale celé to vyznelo skôr ako „tu je jedlo, tam je víno, uvidíme, čo sa stane, keď na to pustíme tristo deciek“. Pri príchode každý vyfasoval mikulášsku čiapku, odovzdal darček (podmienka vstupu, niečo do troch eur) a vrhol sa na vianočnú (a medzi nami aj skoro každodennú) Bacalhau de Nata (treska na smotane - a áno, mala som a nie, nechutila mi), na hŕbu mäsových jednohubiek a na vybraný portugalský vianočný koláč Bolo Rei. Nasledovalo krátke tanečné predstavenie účastníkov kurzu latinsko-amerických tancov (ktorého choreografiu by som vedela zopakovať aj bez najmenšieho hudobného cítenia a tanečných skúseností) a potom každý dostal darček z tej kopy, ktorá sa vyzbierala od každého pri príchode. Ja som bola obdarovaná čokoládovým Mikulášom a troma tiež čokoládovými šištičkami, ktoré by som vám aj odfotila, ale zjedla som ich po ceste domov.

Na dnes odo mňa všetko. Budúci týždeň mám tri písomky a náhradnú hodinu navyše, takže sa už veeeeeľmi teším domov. Sedem a pol dňa a rátame.

Odpočítavanie – dva týždne a rátame

Máme tu December. Čas Vianoc, nových sluchátok a hlavne seriózneho začiatku odpočítavania dní do príchodu domov. Neberte to zle, ja chodím domov rada, ale nikdy by som nepovedala, že sa budem tešiť až tak veľmi, ako teraz. Až na výnimky mi nechutí portugalské jedlo, až na chvíle, keď je preč, neznášam spolubývajúcu a dochádza mi čaj.

Aby ste si ale nemysleli, že sa mám nebodaj zle, tak mám aj niekoľko dobrých správ. Konečne mám nové krásnučké slúchatka, sú menšie, ako som zvyknutá, ale rovnako kvalitné (a o 30 eur lacnejšie), ako predošlé KOSS-y. Snáď sa mi zvolením iného výrobcu podarilo zrušiť rodinnú kliatbu a nepokazia sa mi do pol roka...

Creative EP 550, sweet!

Takisto sa mi podarilo dopozerať celý Stargate: SG-1 (10 sezón, každá po 22 dielov, každý diel cca. 45 minút) a môžem sa veselo vrhnúť na Stargate: Atlantis. Narazila som na dva nové vynikajúce soundtracky (film: Sorcerer’s Apprentice a serial: Merlin) a minule som dokonca našla v knižnici niečo, čo sa tvári, že by mohlo pomôcť s prácou na lexikológiu.

Tiež sme sa dozvedeli, že skúška zo Syntaxu, o ktorej sme si mysleli, že je povinná, je len pre tých nešťastlivcov, ktorí zle napísali testy, čo my nie sme, takže to vyzerá, že budem mať o skúšku menej. Yaaay, me! Škoda len, že Syntax je najľahší predmet, ktorý mám a robiť z neho test navyše by mi robilo najmenšie problémy, ale rozhodne sa nejdem sťažovať.

Niekedy v strede týždňa som chcela napísať pomerne rozhorčený článok a portskom vianočnom mestskom osvetlení (teda o jeho absencií), ale nakoniec je dobré, že som tak neurobila. Ukázalo sa, že nejaké tam bolo, ale nesvietilo. Neviem, či čakali na nejakú špeciálnu príležitosť, ale včera, keď som išla večer odprevadiť Betku na stanicu, zrazu sa to celé rozsvietilo a nie je to až také zlé. Pravda, čakala som niečo viac a najjasnejšie vyzdobená stavba je budova banky (čo Betka výstižne okomentovala: „aby lupiči vědeli“), ale je to lepšie ako nič.

"Poletujúce" stromčeky v nákupnom centre Via Catarina

Osvetlená budova  BBVA banky na Avenida dos Aliados

Visiaca výzdoba na uliciach Porta

Betka v Porte

Ako už mnohí viete, pred asi mesiacom som bola pozrieť Betku v Coimbre a tá sa mi teraz rozhodla oplatiť návštevu. Pôvodný plán bol prísť v nedeľu, ale jeden pohľad na webovú stránku portugalského meteorologického ústavu a značné skúsenosti s tunajším počasím nás rýchlo presvedčili, aby sme preložili výlet už na sobotu. Hlásili „chuva forte e vento“ (silný džď a vietor), čo môžem teraz potvrdiť, bola trošku podcenená predpoveď.

Betka dorazila okolo desiatej na stanicu São Bento, čo je jedno s najfotogenickejších a najkrajších miest v Porte, odkiaľ sme si to namierili rovno k najbližším turistickým informáciám, vzdialeným asi 20 metrov, aby sme ukoristili Betke mapu. Tu sa potvrdilo moje podozrenie, že existuje naozaj len jedna, presne tá nepoužiteľná, ktorú dali aj mne. Chvalabohu sa v Porte už trochu orientujem aj bez mapy (aj keď hneď ráno na ceste na stanicu som sa vydala zlou uličkou, ale presne to som chcela!...fakt!...ehm).

Vydali sme sa teda po Porte, našli veľa zaujímavých vecí, o ktorých som ani ja doteraz nevedela, že tam sú a čo sú (myslím, že na tomto výlete som sa dozvedela o Porte toľko nového, ako Betka). S malou zastávkou na kúpenie bateriek do foťáku a menším, ale rýchlo vyriešeným nedorozumením s portugalskou predavačkou, sme sa vybrali na obed. Navrhla som Betke, aby sme skúsili Francesinhu (miestna špecialita) a ako dobrý hostiteľ, ktorým ja nepochybne som, som sa vybrala hľadať odporúčanú reštauráciu, o ktorej polohe som mala len neurčitú predstavu. Spoločnými silami sme ju ale nakoniec našli, usadili sa a spapkali celú tú obrovskú dobrotu (v retrospektíve myslím, že som si mala objednať polovičnú porciu...).

Francesinha

Tá kombinácia plechovky a pohára na stopke...toho sú schopní len Portugalci

Dobre napapané sme sa odgúľali až na druhý breh Doura do Vila Nova de Gaiy, kde sme chceli nájsť vinnú pivnicu Taylor, kde dávajú prehliadky a ochutnávky portského zadarmo, ale ako sme po krátkom hľadaní zistili, prišli sme moc neskoro a prehliadky už neboli. Dali nám ale ochutnať, tak sme chvíľu posedeli a potom sa vrátili naspäť do Porta. Tu sa nám naskytla dilema: ako sa vyštveráme na ten obrovský kopec ku katedrále? Peši po schodoch nakoniec a za mierneho dažďa, o ktorom sme neskôr zistili, že to vôbec nebol dážď ale mini-krúpy. Po metodickom pofotení katedrály z každého uhla sme zašli znovu na stanicu zistiť, kedy ide Betke vlak naspäť. Cestou sme spapali ešte nejaké pastely, ktoré sme kúpili a s takmer pol hodinou do odjazdu sme sa ešte usadili na chvíľu v priľahlom McDonalde na taštičnu.

Tu sa naše dobrodružstvo ale zďaleka neskončilo. Ako sme šli na stanicu zastavila nás asi 80-ročná teta, presvedčená o tom, že sme Francúzky a začala na nás hovoriť bezzubou francúzštinou, ktorej som ja nemala ani šancu rozumieť, ale Betka mi neskôr povedala, že nám opisovala krásy kostolov a katedrály. Čo bolo síce strašne fajn, ale my sme fakt potrebovali chytiť ten vlak. Trvalo to asi tri pokusy a opakované ospravedlnenia, že sa ponáhľame a nemôžeme si vypočuť celý fascinujúci príbeh portskej histórie, kým nás teta konečne pustila.

Pri sympatickom vagóne spojenia urbano som sa rozlúčila s Betkou, odfotila ešte nejakú tú výzdobu a išla po dlhom, ale príjemnom dni domov, kde som sa chcela zvaliť na posteľ a spať, ale bohužiaľ mi v ceste stála neprekonateľná bariéra hlučnej taliančiny, a tak som sa rezignovane utiahla k Stargatu.

A záverom

Dva týždne stoja medzi mnou a domovom, posledné dva nervy medzi mnou a vraždou Talianky. Snáď to ale nejako vydržím, držte mi palce, všetkým pekného Mikuláša a Lenke aj všetko najlepšie k zajtrajším narodeninám!

Tu máš odo mňa cake, ktorý som ti upiekla a na tvoju počeť aj zjem :D

Taliani!

Na spodku tohto článku sa dočítate, koľko je hodín, keď toto práve postujem. A hádajte prečo som ešte hore? Výnimočne nie z mojej vlastnej iniciatívy.

Zo skúseností z dovoleniek, ale hlavne z tých viac súčasných (a nekončiacich :() som bola schopná syntetizovať niekoľko zaujímavých faktov o Talianoch, alebo minimálne o tej, s ktorou som momentálne nútená zdieľať izbu. Takže tu je moja Guide on How to Be Italian:

1.      Existujú len dve hlasitosti: Ticho (a na to musí byť človek mŕtvy) a Hlučný Jak Stádo Fanúšikov na Zápase Sparta-Ostrava.

2.      Pojem „slúchatká“ je používaný veľmi málo a veľmi voľne.

3.      Keď hreje radiátor, nastane vnútri teplo, ktoré sa musí vyhnať von otvoreným oknom, pretože, nedajbože, by sme mohli vnútri chodiť bez bundy.

4.      A keď už máme to okno otvorené, využime túto jedinečnú príležitosť, aby sme vyfajčili krabičku cigariet.

5.      Ja som Skype. Som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal. A opováž sa ma na sekundu vypnúť!

6.      Minimálny čas v kúpeľni je 45 minút. Minimálna spotreba vody sa rovná ročnému úhrnu zrážok v Londýne.

7.      Všetky svetlá musia byť zapnuté, vždy, aj v prípade, že nikto nie je doma.

8.      Keď sa mi nechce vstávať, nevstanem, ale nechám donekonečna vyzváňať budík, pretože on to robí tak rád...

9.      Chrápať je zdravé a čistí čakry. Všetky.

10.   Škola?...Keho?

Myslím, že som sa vyjadrila dosť jasne. Budúci semester si idem požiadať o single izbu. Ak má niekto výhrady, nech ide za Kukom.