Stredozem

Kde bolo, tam bolo, v krajine, ktorej nevládnu prstene ale solená treska, kde autobusy budú na zastávke, len čo prídu a kde každá dedina má povinne dva kostoly, hrad, katedrálu, pevnosť a nemožné chodníky, vybrali sa raz dve statočné a ešte nič netušiace zahraničné študentky na mega-výlet, ktorý na nich nepochybne zanechá svoj odtlačok (aj keď napríklad len v podobe neopáleného prúžku kože na zápästí, kde boli predtým hodinky). Cesta bola plná prekvapení, nástrah, pizze a už spomínaných pamätihodností, ale začnime pekne od začiatku – od rána soboty 16. Apríla, kedy vaša obľúbená protagonistka vyletela z internátnej izby ako namydlený blesk na koliečkach. Dôvod? Meškala.

Pravda, nie veľmi, ale človek sa v Portugalsku môže spoľahnúť jedine na jedno – ak meškáte vy, nemešká autobus. A preto letela a letela, s batohom skoro tak ťažkým, ako jej viečka, až doletela na stanicu a zistila, že sa zle pozrela na hodinky a z domu vyletela asi o 15 minút skôr. Po krátkom, ale výdatnom mentálnom otrepaní si hlavy o najbližšiu betónovú stenu si išla kúpiť lístok a počkala, kým sa prirúti spoj do Coimbry.

V Coimbre sa s praxou vyhla starej žobráčke („Pomôžte! Aj Pán Boh náš svätý pomáha svojim deťom. Odvďačí sa vám v Božiom kráľovstve...“), jej menšej chlapčenskej verzii (len úsmev a obrázok Ježiša – ten klasický, čo sa dostáva na náboženstve) a išla si dať horúcu čokoládu, z ktorej sa vykľulo prihriate čokoládové mlieko. Radostne sa zvítala so svojou spoločníčkou na cestách a pobrali sa nasadnúť do autobusu do Leirie. Je vtipné tu podotknúť, že akokoľvek riedko spoje v Portugalsku chodia práve, keď by človek čakal nával (napríklad okolo ôsmej z Coimbry do Porta nejde tri hodiny nič), o deviatej ráno idú autobusy z Coimbry do Leirie dva. A obidva sú miestenkové.

Doviezli sa teda, separátne, do Leirie, tam sa zvítali druhýkrát a išli, ako je ich dobrou tradíciou v novom meste, hľadať mapu. Našli ju relatívne rýchlo aj s celým TouristCentrom, kde ich veľmi milý a (na tento typ práce) mladý Portugalec naviedol na hostel, kde si išli odložiť bágle. Takto odľahčené, osviežené a (v jednom prípade aj natreté) vybrali sa checknúť tamojší hrad. Bol to taký malý hrádok (aj ho tak následne pomenovali Oshiro-chan = jp. Hrádok), skoro úplne rozbúraný a prázdny, ale s pekným výhľadom na okolie, vežičkou a jednou miestnosťou, ktorú sa rozhodli si raz zreprodukovať do svojich domov, keď budú veľké a sofistikované. Potom zišli dole, pozreli katedrálu a kostol a vrátili sa ku stanici, kde počkali na prípoj do Batalhe.

Oshiro-chan :)

Krásna miestnosť

Tu si vám dovolím trošku priblížiť situáciu portugalských autobusových staníc. Sú to garáže, kryté, zvonku nevinne pripomínajúce všetky okolité domy a pokiaľ neviete, že tam sú, prejdete okolo nich bez najmenšieho povšimnutia. Tá v Leirii mala však ešte jedno špecifikum, ktoré z nej robilo garáž exkvizitne jedinečnú. Hlásenia samozrejme nie sú automatické a pán, ktorý ich čítal tu znel ako...dovoľte výstižnú citáciu zo zápisov z cesty: „Opitý cirkusák“. S odstupom času autorka niekedy premýšľa, že sa na ten výlet oplatilo ísť už len preto, aby počula hlas vyvolávať na autobus do Batalhe desaťkrát, vždy s iným stupňom urgentnosti a prekvapenia, že tam vôbec niečo ide.

Späť k dvom hlavným hrdinkám, v Batalhi mali veľa času, pretože fakt, že tam niečo chodí, neznamená automaticky, že to chodí aj odtiaľ. Tento prebytok minút sa rozhodli riešiť veľmi elegantne, ak sa ma pýtate, a to tým, že sa zvalili pod slnečník a dali si obrovskú pizzu. Spokojné s dosavadným priebehom, s jedlom a vôbec s celým svetom (pizza robí divy) vytiahli foťáky a vrhli sa na kláštor. Ten tu bol už raz spomínaný, preto ďalšie miesto na výslní a popis nedostane, ale zaslúži si aspoň fotku.

Mozaikové sklo robí tiež divy, ale pizza chutí viac

Preč z Batalhe, od vojakov, ktorí priamo v kláštore niečo strážili a divne po nich pokukovali, po ďalšom čakaní, vyplnenom nanukom, vrátili sa späť do Leirie. Nakrátko sa zastavili v hosteli, dokončili ubytovací proces a pobrali sa pozrieť do mesta. Tu by bolo vhodné spomenúť, že tá mladšia z nich, ó krásna a talentovaná Betka, mala mať za niekoľko dní narodeniny. Takže je to úplná náhoda, že tej staršej z nich sa náhodou podarilo zaviesť ich k jedinej japonskej reštaurácii v okolí a až do platenia účtu predstierať, že to bol „zmysel pre všetko japonské, alebo japonsky vyzerajúce v okolí dvadsiatich kilometrov“. Kari nikdy nechutnalo tak dobre.

A sake tiež nie :)

Deň M (deň ako stvorený na Modlenie, Mizériu, Marketing a Melodrámu)

...inými slovami, deň, kedy navštívili Fátimu. Betka a Miška sú civilizovaní ľudia. Tolerantné k náboženstvám iných ľudí, k ich presvedčeniam a viere, ale keby sa im zazdalo, že v strede poľa posedáva obrovské ružové 3D kanji pre lásku a nezáväzne s nimi začne konverzovať, každý súdny človek ich pošle poriadne vyspať a nie postaví kaplnku, zlaté srdce na stĺpe, obrovskú katedrálu na počesť čínskych hakibakov a vyleštený pol kilometra dlhý kus chodníka, po ktorom sa k nemu kolenačky človek môže doplaziť a ospravedlňovať sa za to, že sa včera neučil. Ani nehovoriac o tom, že pri všetkej božej láske a štedrosti je tam všetko trikrát také drahé, ako v strede Lisabonu.

Námestie je vraj väčšie, ako to v Ríme. To vzadu je bazilika

Body dostane Fátima len za kreativitu, akou oberajú turistov o peniaze. Chcete si kúpiť ruženec? Na predaj vo všetkých veľkostiach, farbách a materiáloch. Chcete poslať známym pohľadnicu, z ktorej jasne vyrozumejú, že na nich myslíte a prajete im len to najlepšie? Nič to nevyjadrí lepšie ako nápis „modlím sa za teba“ alebo „orodujem za teba“. Chýba vám do obývačky metrová fosforeskujúca socha Ježiša Krista? Fátima is the place to go.

Až v Tomare sa našim favoritkám podarilo nadýchnuť (aj pretože vodič autobusu odpovedal na otázku „idete do Tomaru?“ slovami „Idem...ak Boh dá“)...len aby dych znovu zatajili pri Kristovom kláštore....

Ale predtým prišlo ešte ubytovanie a návšteva najväčšej zbierky zápaliek, akú si len viete predstaviť. To by sa podpaľovalo! Čínskymi zápalkami, japonskými, českými, slovenskými, československými, fínskymi, americkými zápalkami, zápalkami s lodičkami, s vlajkami, s erbmi, s vtáčikmi, s portrétmi, s kvietkami, s autíčkami, s polonahými babami, s kartami, s hudobnými nástrojmi...so všetkými 43 000-imi škatuľkami z 122 štátov.

  

Convento de Cristo bol oveľa viac zaujímavý, ako celá svätá Fátima. Kláštor bol vybudovaný pre Kristov Rád, portugalské jednoduché a elegantné vysporiadanie sa s Rádom Templárov (premenovali ich). Je dobre zachovaný, obrovský a komplikovaný ako náučné literárne texty.

Spomínala som už, že na obed bola znovu pizza? V kaviarni vo Fátime, taká malá a nie príliš pizzovitá, ale bola. No a hádajte, kto mal pizzerku v Tomare rovno (naozaj rovno) pod oknom. Oni dve, tie potvory! A tak po krátkej prechádzke, navštívení kostola a jazierka s parkom, zasadli a zjedli toho, jak celá tlupa Templárov.

Deň NC (na cestách, no comment)

Jediná cesta vlakom za celý tento výlet bola absolvovaná v pondelok ráno. Väčšina mestečiek v okolí totiž, hoci nie sú zďaleka bezvýznamné, nemajú trať a teda prímestské autobusy firmy Rodovária de Tejo museli postačiť. Naše výletníčky sa ale do Santarém premiestnili vlakom, tam stretli priateľskú tetu na informáciách, kde si odložili batohy, nepriateľský bankomat, ktorý Betke odmietol dať peniaze, milión a dva kostolov, zatvorený kláštor, zatvorený dom Pedro Álvares Cabrala (objaviteľa Brazílie) a magnificentný výhľad na rieku Tejo. Tiež objavili cukrárstvo, kde toho bolo tak veľa dobrého, že sa odtiaľ odtiahnuť museli navzájom a pobrali sa na autobus do Peniche.

Tejo - najdlhšia rieka na Pyrenejskom poloostrove

Lavička urobená z azulejos - takí originálni sú tí Portugalci, že?

Na stanici s veľkou radosťou a chvíľkovým pochválením Portugalcov zistili, že nemusia ísť cez Lisabon a nebude to trvať 4 a pol hodiny, ako pôvodne mysleli, ale len hoďku s prestupom v Caldas da Rainha. Chvíľkové pochválenie teda plynule prešlo v kontinuálne odfrknutie faktu, že tento spoj nebol napísaný na internete (alebo tam bol dobre schovaný). Do Peniche sa teda doviezli s obrovským predstihom a išli hľadať hostel. Problém v hosteli bol ten, že v ňom nikto nebol. Predvídavosť a Skúsenosti ale vytiahli z vrecka telefónne číslo a po krátkom, aj keď trošku zmätočnom, dohovore (onde = kde a donde = odkiaľ znejú veľmi podobne v telefóne) a ešte kratšom čakaní sa objavila majiteľka, ospravedlnila sa a ukázala im izbu. Bola veľmi útulná a mala lodičky na povlečení.

Peniche je taká vytŕčajúca diera Portugalska. Usadené na malom poloostrovčeku, toto 30-tisícové mesto sa chváli útesom, rybami a surferskými plážami (je to skoro ako keby bolo v zbytku Portugalska aj niečo iné...). Ľudia sú tam však očividne nenároční. Napríklad, stačilo na turistických informáciách pozdraviť a vypýtať si mapu a vír chvály, ktorý sa spustil na našu prvotriednu portugalčinu nie a nie ustať. Človek si pripadá, ako keby práve dostal Oscara.

Mesto je preslávené ešte aj miestnymi morskými potvorami, upravenými na milión (haha...5) spôsobov a hlavne preto sa naše výletníčky rozhodli ísť...na pizzu. Ktorá bola ale zatvorená, pretože Portugalci očividne nezvládajú byť v práci viac, ako tri hodiny vkuse. Takže nemali nič iné na výber, len ísť...na hamburger. Ale dobrý hamburger.

Po obede sa rozhodli ísť preskúmať tajuplné zákutia (útes) a tmavé uličky (až 3) mesta. Pevnosť bola zatvorená, pretože bol pondelok, ale keďže časový harmonogram nedovoľoval zdržiavať sa v Peniche viac ako jedno poobedie alebo tam ísť iný deň, nejako sa s tým vysporiadali, dali svoje zlomené srdiečka dohromady a vo veľkej psychickej bolesti a zúfalstve, pobrali sa kukať dole do mora z vysokého kusa skaly. Vrchol optimizmu, vám vravím.

Pevnosť. Bojte sa.

Po ceste našli maják, mláďatko majáku, pieskovú plážičku, hotel, vysokú školu (keď vás odtiaľ vyrazia, viete úplne presne kde a kedy skončíte), camp a také niečo, čo pripomínalo stred ničoho (cesta, tráva, cesta, šutre, tráva, cesta, kotúľajúce sa koleso trávy cez cestu atp.). Zbytok večera strávili na izbe pri VH1 a ešte malým pokusom o prechádzku po móle, ale bola tma a pršalo psov, mačky a kombajny, takže to aj rýchlo vzdali.

Mini-plážička

Vzadu: maják, vpredu: Miška s mláďatkom majáku

Deň D (Dino! DinoDay! Dinosauríky, jej!)

Svitol nový krásny deň a s ním cesta do Lourinhe, náleziska dinosaurích pozostatkov, myslím, že jediného náleziska zachovaného dinosaurieho embrya a úplne nového druhu tejto prítulnej jašteričky – Lourinhanosaura. A čo vám budem hovoriť. Miška. V prítomnosti dravých, nebezpečných, krvilačných vyhynutých tvorov. Raaaawr!

Lourinhanosaurus - teropod, mäsožravý, 8m, 160kg...stačí mi jeden, plosííím!

Dinheirosaurus (money lizard :D - nájdený v Porto Dinheiro) - sauropod, bylinožravý, 25m

Turiasaurus (najväčší dinosaurus nájdený v Európe) -   sauropod, bylinožravý (a podľa názvu aj turistožravý),  30m, 40-48t 

Mami, kúp mi dinosaura, plosíííííím!

Môôôj

Ehem...no boli krásne. A predtým než sa spýtate prirodzene nadväzujúcu otázku – kúpila som si hrnček s dinosaurami, ktorý keď naplníte horúcou vodou z dinov je len kostra :)))))))))) Jéééé!

Ale so všetkým dobrým sa človek musí raz rozlúčiť, preto sa naše výletníčky pobrali ďalej (po tom, ako sa Betke podarilo odlepiť Mišku od vitríny s modelmi) a do mesta Caldas da Rainha. Háčik bol v tom, že zase museli prestupovať v Peniche a keďže sa ukázalo, že majú času habadej, rozhodli sa ísť preskúmať už spomínanú pevnosť. Tá...sklamala. Nebola ani celá otvorená, časť z nej zaberala výstava fotiek z histórie mesta a ten kúsok, ktorý z nej naozaj videli za veľa nestál. Ale aspoň ho videli a sklamané a nanovo zlomené srdiečka vyliečili pizzou. Tentokrát ju prichytili otvorenú a vrhli sa na ňu ako...nuž ako študentky, ktoré celý rok, vynímajúc posledné tri dni, poriadnu pizzu nejedli.

Znovu spokojné, popošli do Caldas. Toto mesto nie je výnimočné skoro ničím, až na to, že v okolí má najlacnejšie hostely a je tak viac-menej po ceste. Tam chvíľu hľadali informácie, tak dobre schované, že by si človek myslel, že ho tam nechcú, ubytovali sa a vyliezli sa do silnejúceho dažďa prejsť. Vyzeralo to asi takto.

To málo, čo v Caldas je (múzeum keramiky) nestihli a, úprimne, to miesto je tak anti-turistické, že nenašli ani pohľadnice. Čo ale našli, tentokrát naozaj len náhodou a vlastnými vstavanými senzormi, bola japonská reštaurácia, kde mali sushi na bežiacom páse. Slintali, presviedčali sami seba a svoje peňaženky, že peňazí je dosť, svoje žalúdky, že sú určite hladnejšie, ako sa tvária a že si treba robiť zásoby na horšie časy, ale nakoniec sa odtiaľ akousi nadľudskou silou odtiahli a dovliekli sa naspäť do hostela.

Mestský park

To je...neviem, budete sa musieť usokojiť s tým, že to je...

Deň OK (alebo K.O.?)

A takto sa prepracovali až k poslednému dňu cesty. Dňu, kedy bol Koniec a pred ním Kláštor v Alcobaçe a hrad v Óbidos.

Óbidos, mesto preslávené každoročným festivalom čokolády (čítate poriadne ten môj blog?), likérom z čerešní, ktorý sa pije z pohárikov z čokolády a dlhokánskymi hradbami, po ktorých sa dá pekne prejsť a oceňovať aké je fajn, že človek zvláda chodiť po rovnej čiare bez zábradlia a celkove sa rozjímať, aký je život oveľa lepší, keď človek nie je práve rozpľasnutý tam dole na tráve. Tiež je toto mesto výnimočné tým, že chcú peniaze za mapu, chamtivý kreténi (ale našli sme leták v japončine, takže sú to stále chamtivý kreténi, ale aspoň vedia, čo je dobré).

Na hradbách. Vysokých hradbách

Posledné, v poradí desiate mesto v itinerári sa volá Alcobaça. Je v ňom kláštor, ktorý sa veľmi neodlišuje od ktoréhokoľvek iného kláštora v Portugalsku. Mal len jednu naozaj výnimočnú miestnosť, kde na stenách boli na podstavčekoch sochy kráľov. Niektoré podstavčeky boli prázdne, takže im buď došiel kameň, alebo králi a zopár bývalých panovníkov bolo posadených na zemi. Po tom, čo som bola svedkom portugalských stravovacích návykov sa nedivím, že by niekto nechcel, aby čerstvo najedený kráľ sedel nad ním v perfektnej pozícií na mierenie.

Toť kláštor

Toť nádvorie kláštora

Zľava: Bonifác Koláč II, Kazisvět VI, uvidíme, nechcete vedieť

Zaujímavé na Alcobaçe bolo to, že hoci v meste samotnom toho na videnie veľa nie je, pohľadnice majú krásne, majú ich veľa, majú ich lacno a majú ich zo všetkých kútov Portugalska. Takže dokúpili, čo nikde inde nenašli, posedeli v cukrárstve na obede, ktorý pozostával z toho najsladšieho, čo spomedzi hodného výberu ulovili a plné cukru, zážitkov a ešte viac cukru sadli na autobus domov.

BTW, fotky © Betka, pretože moja karta odmietla spolupracovať a novú som ešte nemala.

O všetkom a o ničom

Vážení moji čitatelia,

nebite ma, nebite ma, ja viem, že som sa už dlho neozvala a že Vám dlžím ešte príspevky zo Stredozeme a o tom ako tu bola moja rodinka a poriadne nemám ani výhovorku, lebo, úprimne, nerobila som toho až tak veľa, ako som sa tvárila, že robím. Ale aj tak, nemohla som si nevšimnúť, že v záchvate všetkých tých výletov som Vám prestala písať všetky tie úžasné obyčajné žvásty o mojom živote (a ja viem, že vám chýbajú). Preto, dnes výnimočne, bez toho, aby som dokončila, čo som mala skôr, ako sa pustila do neprerušovaného blábolania, je tu príspevok o všetkom tom, čo sa stalo za posledný mesiac, čo sa mohlo stať už aj niekedy predtým, ale moja pamäť už jednoducho nie je to, čo bývala a neviem, čo sa možno ani nestalo, ale Vy tak-či-tak nespoznáte rozdiel a o všetkom inom, čo ma momentálne napadá. Užite si to!

...

Netradične začnem koncom, pretože, ako som už spomínala, moja pamäť sa prekonvertovala na portugalské počasie a má momentálne dovolenku.

Raz som sem už písala, ako je to s portugalskými testami: „Ja ti dám dva riadky citátu a ty mi na to napíš 10-stranovú analýzu vesmíru”. Tak nejako vyzerala dnešná písomka z literatúry. Tá profesorka je perfektná, dala nám dva termíny, všetko povinné čítanie naskenované v PDFku, dokonca štyri otázky, z ktorých sme si mohli vybrať, ktorú chceme písať, ale akokoľvek vyzerá a znie ako posol Boží, len Diabol sám na to dá človeku napísať štyri strany textu.

Napísala som jej dva a pol, gramaticky nesprávne a zďaleka nie tak pekne nadväzujúco, ako je tento článok, ale napísala som jej to. O čom? A keho ja viem? Pointa je, že som to napísala a bežala odtiaľ kúpiť si bagetu a ísť sa prejsť. Nie že by som mala nebodaj pohybu málo, ale pri škole je jedna cestička, ktorou som už dlho nešla a mala som so sebou foťák.

Cestou, ešte na kampuse, natrafila som na bráničku, otvorenú bráničku, peknú bráničku, prívetivo vyzerajúcu bráničku a, riadiac sa podľa zásad všetkých správnych turistov – je otvorená, nie je tam varovanie ani špagát, tak tam vliezť môžem a snáď ma nič nezožerie – vošla som. Na druhej strane bol...popravde bolo tam presne to, čo som si myslela, že tam bude. Boli tam schodíky dole, pole, zaparkované autá, čelná stena našej knižnice a zadná stena nášho intráku. Takže nič až také prevratné, ale na druhú stranu, konečne som zistila, čo všetko o svojej tunajšej rezidencii neviem. Napríklad, že je oveľa väčšia, ako som si kedy myslela. Alebo, že už viem, kam vedú tie záhadné schodíky pri hlavnom vchode. Alebo, že ak budem niekedy chcieť robiť barbecue, mám tu za rohom tri plne funkčné a pekne vyzerajúce kamenné grily.

Od bráničky

Knižnica (časť najväčšej budovy)

Gril

No a rozplývajúc sa nad svojimi objavmi vrátila som k pôvodnému plánu a na pôvodnú cestičku od školy. Aby ste chápali, prečo mám túto konkrétnu cestičku rada: je to malé, úzke, dláždené nerovnými kameňmi, obkolesené múrmi a na jednom mieste je odtiaľ slušný výhľad na rieku. Našla som ju už hneď prvý deň, čo som tu bývala, keď som bola sneakovať okolie. Bohužiaľ, do školy to ňou trvá asi 10 minút, čo znamená, že by som sa musela z domu vytrepať skôr, ako musím a ako ma poznáte...bez šance. Týmto by som zakončila rozprávanie o dnešku.

Cestička

Výhľad z cestičky

Môj internát

Ale stalo sa toho tak veľa v poslednom čase! Napríklad sa najnovšie stala Queima das Fitas. To je študentská slávnosť, pôvodom z Coimbry, a ako viacerí už určite tušíte, ide tam hlavne o to sa čo najviac a najrýchlejšie ožrať. Prebieha to asi tak, že všetky možné študentské organizácie, kluby a vpodstate ktokoľvek si zriadia tesne vedľa seba stánky s alkoholom a hudbou (každý s inými samozrejme). No a vy tam pomedzi ne chodíte, popíjate, prekrikujete sa a vyhýbate sa všadeprítomným zvracajúcim ľudom. Toto trvá týždeň. Je treba podotknúť, že ja som tam nebola (deje sa to všetko niekde na Fozi, takže ďaleko od mesta), ale info mám od spoľahlivých zdrojov.

Aby som ale zas len nekritizovala, časťou Queimy sú aj niektoré dobré tradície. Napríklad akési expo venované treskám (znova, nebola som tam, ale atmosféru muselo byť cítiť až do Lisabonu), väčšina profesorov dáva voľno (až na dve hodiny a jednu písomku som už tri týždne nebola v škole) a jeden deň sa koná taká paráda, na ktorej sa zhlukujú študenti rôznych fakúlt (každá v svojej farbe), a spievajúc chodia po meste. Úprimne, čakala som nejaký fakt veľký sprievod, ale Portugalci sa nezapreli, organizácia bola nulová, a tak sa tam len potulovala banda divne oblečených a vykrikujúcich strašidiel.

Keď už je ale reč o sprievode, tak pred časom som bola svedkom jedného proti rakovine a ten bol oveľa pôsobivejší. Ľudia boli rôzne poobliekaní a išli v skoro súvislom rade, mali aj kapelu a staré vozidlá – bolo to skoro ako druhý karneval.

Vráťme sa ale to tohto mesiaca. Zatiaľ, myslím, vyznievam, akože nič nerobím a len chodím na výlety. Čo by som povedala je veľmi presný popis. Bola som v Lisabone a Sintre, v Stredozemí, chystám sa teraz cez víkend do Cascais a Évory a potom na týždeň na Madeiru. Je to hrozne super a strašne sa už teším, na druhú stranu, má to aj svoje nevýhody. Napríklad, že akosi nestíham prácu do školy. Nie som úplný flákač – niečo som už urobila – ale všetko sa to akosi kopí a kopí, až mám dojem, že ma to niekedy poriadne nakopne. Napríklad tá 7-stranová práca na literatúru....

Aby ste ale vedeli, že nie všetok (len väčšinu) času strávim pri anime, seriáloch a iných zaujímavých veciach, tu máte súpisku vecí, čo som už stihla: napísala posledný skupinový preklad, prácu na Variedades do Português, naučila som sa na písomku (čo zahrnovalo veľa čítania), chcela ísť do múzea (ešte vysvetlím), bola nakúpiť, písala mierne naštvané maily na Zahraničnú kanceláriu (ešte stále nemám Learning Agreement z minulého semestra), vyriešila problémy s dochádzkou (ktoré nemám), bola si v knižnici požičať knižku na už spomínanú prácu z literatúry a celkovo som sa tvárila veľmi produktívne a úspešne. Zbytok (tú väčšinu) času som strávila dopozeraním SG, dvoch anime, hokeja, naplánovaním ďalších výletov a miernym, ale zato spomenutiahodným nervovým breakdownom, keď som zistila, ako málo peňazí mi zostáva na dva mesiace.

Čo je ešte nové je viera v Boha Sluchátok. Áno, správne hádate, zase ich mám pokazené. Doteraz som sa len modlila Bohovi Anime, nech sa za mňa prihovorí, ale vidím to tak, že asi budem musieť pridať ďalšiu mini-pomyselnú-svätiňku do svojho mozočku, lebo toto už naozaj nemá racionálne vysvetlenie.

Teraz mi dovoľte ladne a zľahka prejsť k hokeju. MOJE NERVY, ČO TO MÁ ZNAMENAŤ?!?!?! Bleh, neva. Hrajú celkom dobre, ale nie dostatočne. Aspoň som ale vďaka nim našla nový prílev slovenských imigrantov v Portugalsku. Hráme, hráme, dáme gól a ja zdola počujem: “Góóóóól!!!” :D Je nás tu tak osem (na našom intráku) a polka sme zo Žiliny – “Malé-veľké mesto” – houby Blava...

Pri športe ešte ostaneme. Portugalci sú takí kreténi! FC Porto niečo vyhralo (nejaký ten ich mega-supe-cool šampionát) a tí magori jazdia po cestách ako blázni, úplne ignorujúc semafory a chcem len dodať, že to nie je prejav radosti skoro zraziť nevinnú mladú lingvistku. Človek by povedal, že na niektorých našich zápasoch je to zlé, ale toto je trošku iný kaliber. Robí sa tu z toho taká veda, niet divu, že zabudli na svoj rozpočet. Len pre ilustráciu si pozrite plagát odfotený z novín – upútavka na zápas FC Porto vs. Benfica (Lisabon). Tie dramatické blesky v pozadí mňa osobne dostali:

Aspoň že tí naozajstní fanúšikovia sú rovnakí ako u nás. Minule išli dve Slovenky, ktoré so mnou chodia do školy, z Coimbry a náhodou s nimi šli nejaký priaznivci. Podľa toho čo som počula, jednu z nich vyhlásili za "Miss vlaku" a asi päť minút skandovali "Slovenskóó! Slovenskóó!”. Yup, ako doma.

Na inú tému, konečne som prestala byť chorá. Začala byť chorá rodinka, keď za mnou prišli, ale to s tým nesúvisí....Ešte stále ma ale bolí rebro. Asi nie je zlomené (to by som asi cítila o niečo viac), ale sem-tam kýchnem a ono to tak vtipne pukne a ja sa s humorom zvalím na zem od bolesti. Ja vám neviem, asi začínam mutovať alebo čo...

A múzeum! O múzeu som ešte zabudla napísať. Museu do Vinho do Porto – mám ho tu za rohom a ešte som tam stále nebola, tak som si povedala, v nedeľu majú vstup zadarmo, pôjdem tam. Starostlivo som si pozrela otváracie hodiny, dni kedy majú zatvorené (pondelky a sviatky) a vydala som sa tam 1. Mája. Už tušíte, kde som spravila chybu? Zatvorené bolo aj keď som prišla, aj keď som o pol hodinu odišla, ale niekedy sa tam dostanem. 

Vuch, a to je možno aj všetko. Asi som na niečo zabudla, ale to si snáď nájde cestu do niektorého budúceho príspevku. BTW, už som pridala fotky do Lisabonu a Sintry, kuk.

Sintra a Lisabon

Note: Za pár (naozaj len pár) hodín odchádzam na mega-výlet po strednom Portugalsku (aka Stredozem), preto som tento článok chcela napísať čo najskôr a rozhodla sa ho postnúť, aby ste videli, že ešte žijem a píšem. Bohužiaľ, už ale doňho nestíham dať fotky, pretože to je ešte veľa roboty a potrebujem ísť spať. Preto, prosím, checknite znovu tak za týždeň a hádam to tam už bude.

Tiež som si akútne vedomá, že je v ňom asi veľa chýb, ale opravovať to sa mi vážne teraz nechce. Preto so všetkou úprimnosťou, ktorej ste ma naučili, vám na to kašlem a nejako to budete musieť prežiť :D

 ...

Edit: ...alebo viac ako týždeň...

...

Viete ako sa Fínsku vraví „krajina tisícich jazier“? Portugalsku by sme vážne mali začať hovoriť „krajina tisícich kopcov, na ktorých je vždy nejaký hrad alebo iný brak, ktorý ja, ako správny turista, proste musím vidieť, a preto tam vždy leziem, pretože tam väčšinou nie je lanovka a potom ma z toho všetko bolí“.

Toť moje prvé dojmy zo Sintry. 33-tisícové mesto pri Lisabone, s dlhou históriou, palácmi, maurským hradom, niekdajšie letné sídlo kráľov a momentálne jedno z turisticky najobľúbenejších miest v Portugalsku.

Bohužiaľ ale netreba veriť všetkému, čo čítate. Napríklad faktu, že turistické informácie sú priamo na stanici. Ak tam niekde nejaké sú, tak sa schovávali vynikajúco, pretože tam nebolo ani okienko, len obrovský PizzaHut (ktorý nám moc nepomohol). A tak sa stalo, že sme do mesta vyrazili len s mapkou v sprievodcovi, ktorá, dovtedy spoľahlivá naša spoločníčka, sa rozhodla trošku poposúvať niektoré dôležité zemepisné body a doviedla nás cez húšťavu a žihľavu na kraj asi 10 metrov vysokého svahu. V zdravom rozume, zdravé telo, sme to otočili a nakoniec našli správnu cestu, ktorá bola dobre schovaná a trošku inde, ako si mapka dovolila tvrdiť. Boli to schodíky (aj sa tak volali „escadinhas“), ktoré boli skoro nekončiace a také plytké, že sme počas zostupu (zo stanice sme vyliezli na kopec a teraz sme šli dole), v rámci dobrej portugalskej tradície, pokračovali v ich zdrobňovaní („escadinhinhizinhas“) a nakoniec, ešte po pár krokoch, došli sme do samotného mesta.

Je na kopci. Prekvapuje to ešte niekoho?

Cestou do mesta narazíte na...nejakého umeleckého výtvora...alebo len tvora, ja neviem

Mapka sa s nami ešte chvíľu zahrávala, ale nakoniec sme našli aj druhý tourist office a vyfasovali väčšiu a o niečo málo presnejšiu mapu. Ráno sme vstávali strašne skoro, aby sme tam dorazili v rozumnom čase, tak sme hladné sadli do prvej reštaurácie, ktorá mala prijateľné ceny (inak je Sintra strašne drahá) a dali si veľmi dobrý hamburger. Po obede sme vyrazili po stopách mapy do Palácio Nacional, stredovekého letného sídla kráľovskej rodiny. Zvonku až tak impozantne nevyzerá, ale vnútri je krásny.

Strop

Izba pokrytá azulejami

Čínska miestnosť. Majú znaky. Chcem.

Chrabromil do toho!

Ďalším „preklepom“ v informáciách na internete bola udaná cena jedného lístku na autobus. Totiž dve najkrajšie a najslávnejšie pamiatky sú, čo myslíte, na kopci a keďže na túru sme ani čas ani chuť nemali, autobus bola naša jediná možnosť. Nejako nás to ale vyviezlo a tam sme zistili...že aj tak musíme ísť kus cesty hore kopcom pešo. Ako sme sa tam liepňali, predbehli nás (pomalým a pokojným krokom) záchranári. Usúdili sme, že buď niekto nie je zranený až tak vážne, alebo je zranený až tak, že mu nepomôžu, aj keď sa zapachtia (nakoniec to bola rozbitá hlava či čo, teta vyzerala dostatočne živo).

Hrad hore na kopci je maurský, z 8. Storočia, vysoký a rozbúraný a ak sa vám podarí dostať sa až na niektorú vežičku (alebo v našom prípade na všetky), naskytne sa vám naozaj nádherný výhľad na...v podstate na všetko. Kým sa tam ale vyštveráte, to je iný príbeh. Povedzme, že chápem maurskú logiku „stavaj čo najvyššie“, pretože si úprimne viem predstaviť, ako na úpätie kopca prišli Portugalci, aby Sintru dobyli naspäť, zbadali tú výšku, všetky tie schody a absenciu výťahu a promptne sa rozhodli, že Lisabon im bohato postačí.

Takýchto vlajočiek je tam veľa, majú dokonca aj fínsku, ale nepodarilo sa nám zistiť prečo (BTW, na vlajke je portugalský symbol/znak/vecička)

Tu na hrade, vo výške xx metrov nad morom, s nádherným výhľadom, kam len ksicht otočíte, rozhodla sa moja SD karta vo foťáku, že už ma má plné zuby, že sa so mnou nehrá, že od nej čakám priveľa, že ona má svoj vlastný život a je už dosť stará, aby sama o ňom rozhodovala a s výrazom najvyššej arogancie a spokojnosti na mňa hodila bobek. Preto všetky tieto krásne fotky sú s pokorou požičané od Betky, ktorú hnevajú len baterky, ale ešte sa na ňu nikdy nevykašľali bez servítky pred kontaktmi.

Zišli sme znovu dole kopcom a počkali na autobus, ktorý nás odviezol na susedný kopec k Palácio da Pena. Pestrofarebný, vežičkatý, schodíkový, rôznorodý romantický palác z 19. Storočia, ktorý sa dnes využíva na niektoré štátne záležitosti prezidenta a, nepochybne, na vymlátenie nekresťanského vstupného od turistov. Ale stojí za to!

Má aj obrovské záhrady, v ktorých sa nachádza veľa kapličiek a altánkov a zaujímavých stromov a čohokoľvek iného, na čo sa dá pripnúť ceduľka a tváriť sa, že je to strašne dôležité. Bohužiaľ, niečo z toho je až na ďalšom kopci a na to sme sa im po takmer siedmich hodinách chodenia hore-dolu vykašľali.

 Pôvodne sme mali naplánovaný aj výlet do Mafry, kde je palác, ktorý je nám známy hlavne preto, že ho jeden portugalský autor použil ako hlavný motív v svojej neskutočne nudnej knižke, ktorú sme museli minulý rok čítať. Autobusy tam ale chodia dvakrát denne (aspoň v sobotu), tak to budeme musieť stihnúť inokedy.

Deň prebehol neskutočne rýchlo (aj keď, keď sme sa teperili po všetkých tých schodoch, tak by som bola odprisahala, že sa to vlečie). Nestihli sme sa pozrieť ešte do iného paláca (áno, majú ich tam veľa) ani do múzea hračiek, ale stihli sme si dať dve pekárske špecialitky: queijadas (syrovo-sladké koliečka) a travesseiros (pomerne neidentifikovateľné, ale veľmi dobré závitky z lístkového cesta). Po inej ceste, ako sme prišli, sme sa vybrali naspäť na stanicu, kde sme nasadli na prvý vlak, aj keď sme si neboli isté, kamže to ide (všetky chodia do Lisabonu, ale problém s Lisabonom je, že je...tak trochu veľký, viete?). Mali sme ale kúpený Interrail, takže nám bolo v podstate jedno, aj keby nás doviezol do Porta (až na to, že by sme sa z toho Porta museli potom dostávať naspäť do Lisabonu).

  Queijadas  

  Travesseiro 

Od sprievodcu sme vymámili, že vlak ide na stanicu Rossio, priamo v centre Lisabonu a presne tam, kam sme chceli. Len sme nerátali s jednou malou drobnôstkou. Rossio je stanica pre prímestské vlaky (suburbano), a preto všetci, čo nimi chodia, majú kartičky, na ktorých majú nabité cesty. Na týchto kartičkách je čip a ten keď priložíte k turniketu, buď vás pustí, alebo prinúti doplatiť, čo za cestu dlžíte. No a samozrejme, inak ako cez turniket sa zo stanice vyjsť nedá. Ruky hore, kto si myslíte, že tvorcovia tohto systému mysleli na ľudí s Interrailom, ktorý čipíček nemá?

Po chvíľkovej panike a nervóznom postávaní sme nakoniec dospeli k záveru, že budeme musieť osloviť jedného prítomného sekuriťáka a situáciu vysvetliť. Neviem, či v živote videl Interrail, alebo či o ňom vôbec niekedy počul, chytil sa ale rýchlo a ochotne nás vypustil do mesta, kde nás už čakala naša spolužiačka z Olomouca – Poly.

Metrom sme sa zviezli k nej domov a konečne zo seba zhodili batohy. Ani neboli až také ťažké, veď sme prišli len na tri dni, ale vláčiť sa s nimi celý deň do kopca je za trest. Potom sme vybehli ešte raz do mesta, pozrieť si vysvietený Lisabon a hlavne niečo zjesť, naplánovali ďalší deň a unavené, išli spať.

Druhý deň sme hneď zrána vyrazili do múzea azulejarie (to sú kachličky, ktoré sú tu na každom rohu a sú veľmi rôznorodé a keď si na ne človek zvykne, akosi si ich obľúbi a je schopný stráviť dve a pol hodiny pozeraním len na ne). Cestu sa mi podarilo spadnúť a nespomínam to preto, že by sa mi niečo stalo, ale preto, lebo ma neskutočne fascinuje spôsob, akým som spadla. Padala som dolu tvárou a nejako som sa v lete otočila a padla na zadok. Mačky to majú naopak nie? Ale väčšina mačiek nemá vzadu airbag...

No anyway, späť k téme, múzeum bolo veľmi pekné a zaujímavé, nakoniec sme tam strávili oveľa viac času, ako sme zamýšľali (viníme audio guide, vykecával sa ako o dušu) a odtiaľ sme zamierili do mesta niečo zjesť. Pôvodne sme chceli stihnúť ešte hrad a katedrálu, ale zistili sme, že nášmu časopriestoru sa to nepozdáva, tak sme zamierili rovno do Belému.

Azulejos z Palácio da Pena

"Diamantové"  azulejos  

Klasické azulejos (modrobiele)  

Moderné  azulejos

Obrázkové  azulejos

Čo to, sa pýtate. To je veľa vecí. Je tam pevnosť s vežou (Torre de Belém a keďže nie je až taká vysoká voláme ju vežička - Torrinha de Belém), je tam hafo múzeí, vyhliadka, Jeronýmov kláštor a to najdôležitejšie v celom Beléme, Lisabone a Portugalsku vôbec, miesto zrodu pastéis de nata. Tam ich robia, drahé ale čerstvé a teplé, vynikajúce, sladučké a celkovo mmmhhhmmmm! Dostanete k ním aj sáčok škoricového a normálneho cukru na posypanie, ktorý jeden zo skúseností postačí tak na 4 pastely. O týchto pasteloch sa vraví, že sú úplne najlepšie. Ja myslím, že všetky sú (kým nejaké sú) vynikajúce a že práve tieto sú veľmi dobré, ale prežijem to aj s obyčajnými.

Oficiálne sa všetky pastely volajú "Pastéis de Belém" pretože odtiaľ pochádzajú, ale tamojší výrobca je jediný, kto ten názov môže legálne používať. Preto ich všeobecne všetci volajú "Pastéis de nata"

Po zlíznutí všetkého toho sladkého dobra sme išli navštíviť Kláštor sv. Jeronyma. Je väčší ako vyzerá zvonka a rozhodne krajší tiež a majú tam brožúrky po Japonsky (samozrejme, že mám, ako to, že pochybujete?). Potom sme prešli na Padrão dos Descobrimentos (monument oslavujúci portugalské námorné cesty), ktorý je strašne vysoký a je z neho vidieť široko-ďaleko. Tu sme si ale uvedomili, že je už dosť neskoro a všetky múzeá a aj Torrinha budú zatvorené, tak sme lamentovali ich nedostupnosť a náš žiaľ zahnali ďalšou rundou pastelov.

  Kláštor sv. Jeronyma

Chrlič! Ozajstný chrlič! Jéééé!

Výhľad z Padrão dos Descobrimentos. To malé, čo vyzerá ako mravce, sú ľudia dole.  

"Torrinha" de Belém

No keď nad tým človek tak stojí, tak sa jednoducho cíti ako Godzila, no...

Z Belému sme sa pobrali po nábreží k Mostu 25. Apríla. Nie je to ten dlhý, 27 kilometrový, ale je červený ako Golden Gate Bridge a krásne sa fotí pri zapadajúcom slnku. Pikoška: Pôvodne sa most volal Salazar, na počesť toho ich imperátora, ale keďže oni ho moc v láske nemajú, tak keď ho zhodili (25.4. 1974), most premenovali, aby oslavoval jeho pád. Tomu vravím odveta!

Nastolila sa teraz otázka, ako sa dostaneme naspäť do civilizácie. Späť do Belému sa nám nechcelo, ale ten most je pomerne odrezaný od akejkoľvek MHD a navyše sme mali zlé tušenie, že na kartičkách (elektronických peňaženkách) už akosi nemáme peniaze. Preto sme sa napríklad nemohli zviesť prímestským vlakom, ktorý tam určite chodí. Tiež sa začalo stmievať.

Došli sme k záveru, že ak pôjdeme po ceste, musíme sa niekam dostať a nakoniec sme našli zastávku, z ktorej nám to išlo priamo do centra. Naše tušenie o vybrakovanosti našej el. peňaženky sa ale potvrdilo, tak sme si museli kúpiť lístok u vodiča (asi o pol eura drahší, ako z karty). V meste chcela Betka vybrať peniaze, ale všetky bankomaty na hlavnej ulici (a že ich je hodne) hlásili chybu. Neskôr sa ukázalo, že mne to robia tiež, takže to je asi sieťová chyba. Stred Lisabonu fakt...

Druhý deň nám svitol pekný a veterný. Vybrali sme sa ráno na vlakovú stanicu odložiť si ťažké vaky, pretože Poly mala celý deň školu a nám sa s nimi nechcelo behať. Potom sme plynulo prešli ku katedrále. Je to celkom obyčajná katedrála, taká, akú tu má každá dedina, ale má aj niečo špecifické predsa. V klenotnici sú rôzne kalichy a róby a kovová ruka, v ktorej je naozajstná ruka nejakého svätého...teda to čo z nej zostalo...

Z katedrály na vyhliadku, z vyhliadky na hrad sv. Juraja. Musím povedať, že za život som videla už hodne hradov, ale toto bolo hádam minimum. Hradba sem, hradba tam, múzeum s tradičným odpadom (mince a džbány), zopár diel a zachovalé základy nejakého myslím maurského obydlia. Jediná naozaj netradičná vec bol Da Vinciho periskop na jednej z veží, ktorý pracuje na princípe odrazu obrazu zrkadlom na šošovkovitý stôl, a tak sa ním dá pozorovať Lisabon v realtime a približovať si veci a tak. Majú bodík plus, to bolo fakt pekné.

Moje.

Z hradu sme prešli do mesta, najedli sa a vyrazili k výťahu, ktorým sa dá dostať na niektoré vyššie položené ulice. Bola naňho ale hrozne dlhá šóra, tak sme sa rozhodli, že to zvládame vyliezť aj samy a...zvládli sme. Tam sme objavili obchod Muji, ktorý stojí za zmienku už len pre nepreberné množstvo japonských vecičiek, ktoré predáva (bohužiaľ aj pomerne draho). Na ulici vyššie som si stručne pokecala a posedela vedľa kovového Fernanda Pessoy (básnik a spisovateľ) a potom sme sa pobrali ku kostolu Igreja de Carmo, ktorý nemá strechu (zničilo ju myslím zemetrasenie v 1755) a dnes je z neho múzeum erbov, náhrobných kameňov, rytín a hrobiek (tak sa nevolá, len opisujem, čo všetko pozitívne sa tam nachádza). A odtiaľ....

Fernando Pessoa (1888 - 1935)

Igreja de Carmo

Yup, niečo z toho leze. Viem si predstaviť tú srandu, byť tam po zotmení.

Odtiaľ sme išli na stanicu, vyslobodili bágle, kúpili si niečo na cestu a nasadli do vlaku domov. Bol to fajn výlet. Desí ma len predstava, že ak som bola takáto unavená z troch dní, čo urobím keď pôjdem na týždeň do Stredozeme...