O všetkom a o ničom

Vážení moji čitatelia,

nebite ma, nebite ma, ja viem, že som sa už dlho neozvala a že Vám dlžím ešte príspevky zo Stredozeme a o tom ako tu bola moja rodinka a poriadne nemám ani výhovorku, lebo, úprimne, nerobila som toho až tak veľa, ako som sa tvárila, že robím. Ale aj tak, nemohla som si nevšimnúť, že v záchvate všetkých tých výletov som Vám prestala písať všetky tie úžasné obyčajné žvásty o mojom živote (a ja viem, že vám chýbajú). Preto, dnes výnimočne, bez toho, aby som dokončila, čo som mala skôr, ako sa pustila do neprerušovaného blábolania, je tu príspevok o všetkom tom, čo sa stalo za posledný mesiac, čo sa mohlo stať už aj niekedy predtým, ale moja pamäť už jednoducho nie je to, čo bývala a neviem, čo sa možno ani nestalo, ale Vy tak-či-tak nespoznáte rozdiel a o všetkom inom, čo ma momentálne napadá. Užite si to!

...

Netradične začnem koncom, pretože, ako som už spomínala, moja pamäť sa prekonvertovala na portugalské počasie a má momentálne dovolenku.

Raz som sem už písala, ako je to s portugalskými testami: „Ja ti dám dva riadky citátu a ty mi na to napíš 10-stranovú analýzu vesmíru”. Tak nejako vyzerala dnešná písomka z literatúry. Tá profesorka je perfektná, dala nám dva termíny, všetko povinné čítanie naskenované v PDFku, dokonca štyri otázky, z ktorých sme si mohli vybrať, ktorú chceme písať, ale akokoľvek vyzerá a znie ako posol Boží, len Diabol sám na to dá človeku napísať štyri strany textu.

Napísala som jej dva a pol, gramaticky nesprávne a zďaleka nie tak pekne nadväzujúco, ako je tento článok, ale napísala som jej to. O čom? A keho ja viem? Pointa je, že som to napísala a bežala odtiaľ kúpiť si bagetu a ísť sa prejsť. Nie že by som mala nebodaj pohybu málo, ale pri škole je jedna cestička, ktorou som už dlho nešla a mala som so sebou foťák.

Cestou, ešte na kampuse, natrafila som na bráničku, otvorenú bráničku, peknú bráničku, prívetivo vyzerajúcu bráničku a, riadiac sa podľa zásad všetkých správnych turistov – je otvorená, nie je tam varovanie ani špagát, tak tam vliezť môžem a snáď ma nič nezožerie – vošla som. Na druhej strane bol...popravde bolo tam presne to, čo som si myslela, že tam bude. Boli tam schodíky dole, pole, zaparkované autá, čelná stena našej knižnice a zadná stena nášho intráku. Takže nič až také prevratné, ale na druhú stranu, konečne som zistila, čo všetko o svojej tunajšej rezidencii neviem. Napríklad, že je oveľa väčšia, ako som si kedy myslela. Alebo, že už viem, kam vedú tie záhadné schodíky pri hlavnom vchode. Alebo, že ak budem niekedy chcieť robiť barbecue, mám tu za rohom tri plne funkčné a pekne vyzerajúce kamenné grily.

Od bráničky

Knižnica (časť najväčšej budovy)

Gril

No a rozplývajúc sa nad svojimi objavmi vrátila som k pôvodnému plánu a na pôvodnú cestičku od školy. Aby ste chápali, prečo mám túto konkrétnu cestičku rada: je to malé, úzke, dláždené nerovnými kameňmi, obkolesené múrmi a na jednom mieste je odtiaľ slušný výhľad na rieku. Našla som ju už hneď prvý deň, čo som tu bývala, keď som bola sneakovať okolie. Bohužiaľ, do školy to ňou trvá asi 10 minút, čo znamená, že by som sa musela z domu vytrepať skôr, ako musím a ako ma poznáte...bez šance. Týmto by som zakončila rozprávanie o dnešku.

Cestička

Výhľad z cestičky

Môj internát

Ale stalo sa toho tak veľa v poslednom čase! Napríklad sa najnovšie stala Queima das Fitas. To je študentská slávnosť, pôvodom z Coimbry, a ako viacerí už určite tušíte, ide tam hlavne o to sa čo najviac a najrýchlejšie ožrať. Prebieha to asi tak, že všetky možné študentské organizácie, kluby a vpodstate ktokoľvek si zriadia tesne vedľa seba stánky s alkoholom a hudbou (každý s inými samozrejme). No a vy tam pomedzi ne chodíte, popíjate, prekrikujete sa a vyhýbate sa všadeprítomným zvracajúcim ľudom. Toto trvá týždeň. Je treba podotknúť, že ja som tam nebola (deje sa to všetko niekde na Fozi, takže ďaleko od mesta), ale info mám od spoľahlivých zdrojov.

Aby som ale zas len nekritizovala, časťou Queimy sú aj niektoré dobré tradície. Napríklad akési expo venované treskám (znova, nebola som tam, ale atmosféru muselo byť cítiť až do Lisabonu), väčšina profesorov dáva voľno (až na dve hodiny a jednu písomku som už tri týždne nebola v škole) a jeden deň sa koná taká paráda, na ktorej sa zhlukujú študenti rôznych fakúlt (každá v svojej farbe), a spievajúc chodia po meste. Úprimne, čakala som nejaký fakt veľký sprievod, ale Portugalci sa nezapreli, organizácia bola nulová, a tak sa tam len potulovala banda divne oblečených a vykrikujúcich strašidiel.

Keď už je ale reč o sprievode, tak pred časom som bola svedkom jedného proti rakovine a ten bol oveľa pôsobivejší. Ľudia boli rôzne poobliekaní a išli v skoro súvislom rade, mali aj kapelu a staré vozidlá – bolo to skoro ako druhý karneval.

Vráťme sa ale to tohto mesiaca. Zatiaľ, myslím, vyznievam, akože nič nerobím a len chodím na výlety. Čo by som povedala je veľmi presný popis. Bola som v Lisabone a Sintre, v Stredozemí, chystám sa teraz cez víkend do Cascais a Évory a potom na týždeň na Madeiru. Je to hrozne super a strašne sa už teším, na druhú stranu, má to aj svoje nevýhody. Napríklad, že akosi nestíham prácu do školy. Nie som úplný flákač – niečo som už urobila – ale všetko sa to akosi kopí a kopí, až mám dojem, že ma to niekedy poriadne nakopne. Napríklad tá 7-stranová práca na literatúru....

Aby ste ale vedeli, že nie všetok (len väčšinu) času strávim pri anime, seriáloch a iných zaujímavých veciach, tu máte súpisku vecí, čo som už stihla: napísala posledný skupinový preklad, prácu na Variedades do Português, naučila som sa na písomku (čo zahrnovalo veľa čítania), chcela ísť do múzea (ešte vysvetlím), bola nakúpiť, písala mierne naštvané maily na Zahraničnú kanceláriu (ešte stále nemám Learning Agreement z minulého semestra), vyriešila problémy s dochádzkou (ktoré nemám), bola si v knižnici požičať knižku na už spomínanú prácu z literatúry a celkovo som sa tvárila veľmi produktívne a úspešne. Zbytok (tú väčšinu) času som strávila dopozeraním SG, dvoch anime, hokeja, naplánovaním ďalších výletov a miernym, ale zato spomenutiahodným nervovým breakdownom, keď som zistila, ako málo peňazí mi zostáva na dva mesiace.

Čo je ešte nové je viera v Boha Sluchátok. Áno, správne hádate, zase ich mám pokazené. Doteraz som sa len modlila Bohovi Anime, nech sa za mňa prihovorí, ale vidím to tak, že asi budem musieť pridať ďalšiu mini-pomyselnú-svätiňku do svojho mozočku, lebo toto už naozaj nemá racionálne vysvetlenie.

Teraz mi dovoľte ladne a zľahka prejsť k hokeju. MOJE NERVY, ČO TO MÁ ZNAMENAŤ?!?!?! Bleh, neva. Hrajú celkom dobre, ale nie dostatočne. Aspoň som ale vďaka nim našla nový prílev slovenských imigrantov v Portugalsku. Hráme, hráme, dáme gól a ja zdola počujem: “Góóóóól!!!” :D Je nás tu tak osem (na našom intráku) a polka sme zo Žiliny – “Malé-veľké mesto” – houby Blava...

Pri športe ešte ostaneme. Portugalci sú takí kreténi! FC Porto niečo vyhralo (nejaký ten ich mega-supe-cool šampionát) a tí magori jazdia po cestách ako blázni, úplne ignorujúc semafory a chcem len dodať, že to nie je prejav radosti skoro zraziť nevinnú mladú lingvistku. Človek by povedal, že na niektorých našich zápasoch je to zlé, ale toto je trošku iný kaliber. Robí sa tu z toho taká veda, niet divu, že zabudli na svoj rozpočet. Len pre ilustráciu si pozrite plagát odfotený z novín – upútavka na zápas FC Porto vs. Benfica (Lisabon). Tie dramatické blesky v pozadí mňa osobne dostali:

Aspoň že tí naozajstní fanúšikovia sú rovnakí ako u nás. Minule išli dve Slovenky, ktoré so mnou chodia do školy, z Coimbry a náhodou s nimi šli nejaký priaznivci. Podľa toho čo som počula, jednu z nich vyhlásili za "Miss vlaku" a asi päť minút skandovali "Slovenskóó! Slovenskóó!”. Yup, ako doma.

Na inú tému, konečne som prestala byť chorá. Začala byť chorá rodinka, keď za mnou prišli, ale to s tým nesúvisí....Ešte stále ma ale bolí rebro. Asi nie je zlomené (to by som asi cítila o niečo viac), ale sem-tam kýchnem a ono to tak vtipne pukne a ja sa s humorom zvalím na zem od bolesti. Ja vám neviem, asi začínam mutovať alebo čo...

A múzeum! O múzeu som ešte zabudla napísať. Museu do Vinho do Porto – mám ho tu za rohom a ešte som tam stále nebola, tak som si povedala, v nedeľu majú vstup zadarmo, pôjdem tam. Starostlivo som si pozrela otváracie hodiny, dni kedy majú zatvorené (pondelky a sviatky) a vydala som sa tam 1. Mája. Už tušíte, kde som spravila chybu? Zatvorené bolo aj keď som prišla, aj keď som o pol hodinu odišla, ale niekedy sa tam dostanem. 

Vuch, a to je možno aj všetko. Asi som na niečo zabudla, ale to si snáď nájde cestu do niektorého budúceho príspevku. BTW, už som pridala fotky do Lisabonu a Sintry, kuk.