The week and the weekend

Hello, all my faithful readers...ehm...ospravedlňte náhodnú zmenu jazyka, práve som doprekladala 2000-slovný text o Casta Rice na angličtinu a tak trochu mi to preskakuje...

Čo je nové? Nuž hodiny druhého semestra pokračujú podľa očakávaní (teda veľmi dobre). Akurát nás už začínajú zavaľovať prácou, papiermi a knihami a očakávajú, že to všetko nejako postíhame. Ako ale poznám Portugalcov, tak časový limit na väčšinu vecí je len pomyselný bod na časovej osi, takže ma nič moc netankuje. Bože môj, ja tu zleniviem ešte viac, ako som teraz! Je to vôbec možné?

Naša profesorka literatúry je tak desne super, v piatok budem mať namiesto dvojhodinovky len JEDNOhodinovku. Ona totiž pochopila (ako jedna z mála), že zo štyroch hodín predmetu týždenne má byť jedna (tzv. Orientação Tutorial) vedená štýlom: „Tu sedím, pýtajte sa a ak nemáte čo, bežte mi z očí.“ Go, Zulmira!

Na inú tému. Iva minule objavila kaviareň, kde tvrdia, že robia Tiramisu (čo je v Portugalsku, prekvapujúco, celkom rarita), tak sme tam zašli ju skúsiť. Nóóó, aby som citovala Ivu: „To Mascarpone nevidelo ani z okna...“ Bolo to sladké, vodové a všeobecne by som to mohla nazvať všelijako, ale Tiramisu to nebola. Škoda, možno nabudúce.

Na pozitívnu nôtu – konečne sa umúdrilo počasie (to zn., že neprší a teplota stúpla nad 12 stupňov) a ja som s radosťou zobrala prvú príležitosť dostať sa z intráku. Keď som sa ich v piatok pýtala, tak mi Iva s Bárou hovorili, že sa cez víkend chystajú pozrieť na pláž do Gaiy, lebo počuli, že je tam pekne a ešte tam neboli. Tak som sa k ním neceremoniózne priplichtila a v sobotu o dvanástej sme sadli na autobus.

Na pláži Praia de Lavadores, kde sme vysadli, nás čakalo celkom nepríjemné prekvapenie v podobe záchranárov, hasičov a námornej polície. Podľa RTP (Rádio e Televisão de Portugal) ráno do mora spadli dvaja mládenci a ani doteraz sa ich nepodarilo nájsť, hlavne kvôli silnému vetru a rozbúrenej vode (a nechcem znieť bezcitne, ale, blbci, načo sa tam hrabali, keď je také počasie?).

Pátrajúci vrtulník

Skaly + rozbúrená ľadová voda = zlý nápad na sobotňajšie kúpanie

Aby sme tam ale zbytočne nezavadzali (aj keď do záberu kamier sme sa priplietli), vybrali sme sa popri mori smerom na juh. Pláže sú tam podľa očakávania naozaj pekné, prevažne piesčité so spústou rozsypaných mušličiek (áno, domov nesiem tony :D) a sem-tam pohodeným obrovským balvanom. Na taký jeden sme si hačli a vybalili obed, sprevádzané zvukom záchrannej helikoptéry  (aj nám mávali, somári, zachraňovať mali!) a osamelým rybárom (ktorý nič nechytil). Ešte je treba spomenúť jednu zaujímavú vec: pláže v Porte sú oveľa bližšie prístavu, ale voda je tam celkom čistá a naproti tomu, v Gaie prístavy nie sú, ale tá voda je tak hnusná, že by som do nej nevliezla, ani keby nebola taká studená.

Boli dobre vyhriate, tak sa na nich krásne sedelo

Jedna z pláží

Hnusná hnedá voda, bleee

Prešli sme ešte kúsok ďalej a potom sa zhodli, že ak chceme prísť domov pred zotmením, tak by sme to mali otočiť, takže sme sa vrátili na Praiu de Lavadores a odtiaľ pokračovali popri Doure až ku mostu Dona Luísa, kde sme prešli do Porta, rozdelili sa a ja som sa vrátila domov. Bola to celkom slušná prechádzka, ale vynikajúco padla.

Všetko zábery na Porto z opačného brehu

Nuž a v nedeľu som sa len slávne rozvaľovala pred počítačom – to tiež dobre padlo :)

Na koncerte

Dnes som znovu absolvovala koncert klasickej hudby v Coliseu do Porto. Volal sa Amor de Perdição (Zničujúca láska).  Išlo v podstate o predstavenie niektorých častí hudobného sprievodu filmu, natočeného podľa knihy s rovnakým názvom od portugalského romantika Camilo Castelo Branca.

Oproti názvu vyznieva plagát celkom pozitívne

Skladateľovi dávam body za autentickosť. Tak, ako kniha, to bolo depresívne, zničujúce a krátke. Publikum bolo ale plné detí, takže po dvoch pesničkách zrejme usúdili, že by ich mali už konečne prestať deprimovať a zahrali nám niečo od Schuberta. Toto nás bohužiaľ všetkých odstavilo nadobro, preto na záver zahrali ešte aj Offenbachov Can can, ktorému sa podarilo nás vytrhnúť z mrákot a vrátiť medzi živých.

Celú tú parádu som pozorovala z lóže, cítiac sa ako najväčšia dáma. Chýbali mi len operné okuliare a sprievod v podaní nafinteného snoba :)

2. semester

Dnes som bola v škole len tretí deň (na Valentína som dostala najlepší darček zo všetkých – voľno) a už mi pripadá, akoby to bola celá večnosť. Veľa nových predmetov, noví profesori, opakované predstavovanie sa a obvyklé počiatočné problémy s (ne)videním na tabuľu, ale cez to všetko mám pocit, že tento semester reálne hrozí, že sa na to všetko budem tešiť.

Čo bolo

Vyriešila som starosti s neurobenou literatúrou. Z Olomouca som dostala odpoveď, že v mojom prípade je naozaj jedno, čo si tu odchodím, kým splním kreditový limit a 6 predmetov. Čo v preklade znamená, že si druhú literatúru naozaj nemusím dávať a môžem si namiesto nej ponechať ten Preklad, po ktorom moje srdce tak túži.

Čo je

A veru že má prečo túžiť! To bola konečne prekladová hodina, ako si ju predstavujem. Žiadne od slova do slova, žiadne sedenie za stolom a kopírovanie poznámok z tabule, ale návod na konštruktívne rozmýšľanie typu: „Čo prekladám? Komu? Kedy? Prečo?“, branie do úvahy situáciu a nie len samotný text, celý semester sa budeme hrať na prekladateľské firmy, ktoré ponúkajú klientom preklady a samozrejme sa musia vedieť predať a tak podobne...no budem vám tu básniť do nekonečna :). A síce to teda vyzerá, že to bude naozaj veľká robota, ale už len množstvo endorfínov, ktoré som po hodine mala v krvi, ma tam núti ísť naspäť.

Predmet Variedades do Português (Typy/Odlišnosti Portugalčiny) učia dve profesorky – jedna, ktorá ma mala a ešte stále má na Syntax a druhá, ktorú zatiaľ nepoznám, ale hovorí veľmi pekne a zaujímavo, takže to vyzerá, že sa na hodiny budem celkom tešiť. Tiež je nás tam, kuriózne, viac zahraničných ako domácich – okrem mňa ešte jedna Slovenka, Polka, Brazílčanka a tri Talianky.

Naozaj, ale naozaj, prekvapila literatúra. Nie len, že profesorka, je mladá a pozná Olomouc (robila tam nejaký seminár, či čo to...), nie len, že nám dala zajtra voľno, ale bola na nás strašne milá a určite nebude robiť také problémy, ako tá...z minulého semestra. Kto vie, možno sa jej podarí docieliť, že sa mi po dvadsiatich rokoch konečne zapáči baroková literatúra...

Na a nakoniec tu máme vždy prítomný Sintax (po portugalsky je s mäkkým :P). S rovnakou profesorkou, rovnakým hodnotením, rovnakým stupňom obtiažnosti a s rovnakým polo-uspávacím charakterom, ale ja sa nesťažujem. Je to omnoho lepšie, ako väčšina predmetov tu a popravde ma začal celkom baviť.

Čo bude

„Bude vodovod - veľká vec!“ - film Herkules

Ak všetko pôjde podľa plánu, mala by byť len jedna skúška a ostatné sa spraví v priebehu semestra. Každopádne, všetky terajšie profesorky vyzerajú, že sa s nimi dá dohodnúť, a tak dúfam, že zase nenastane nejaké preťahovanie a nebudem musieť vrátiť štipendium.

Dobré správy, zlé správy

Ktoré chcete počuť ako prvé?

Začnem tými zlými, aby ste nakoniec dostali tie dobré a neboli smutní :)

Literatúru som oficiálne nedala. Tá krava blbá Profesorka očividne nemá záujem sa so mnou paprať, vraj ak chcem, tak si skúšku môžem zopakovať v septembri (čo mi je naozaj veľa platné) a koniec debaty.

Tak som sa pokúšala nájsť si niečo iné literárne, čo by mi rozvrhovo vyhovovalo a aj som našla, ale na úkor prekladu, ktorý som chcela. Práve som sa odtiaľ vrátila, trošku mám z toho zmiešané pocity. Profesorka síce milá, ale chce od nás čítať milión kníh, chodiť na predstavenia, o tom všetkom písať, robiť záverečnú prácu, malé prednášky na hodine a neviem, čo ešte všetko. To mi pripadá trošku moc na jeden predmet...

Je tu ale šanca, že predsa len túto literatúru nebudem potrebovať, pretože som schopná si ju odchodiť aj v Olomouci (čo je určite na nervy šetrnejšie) a tým pádom by som začala chodiť na ten preklad, ako som chcela. Ako to dopadne? Dozviete sa nabudúce, čakám na odpoveď z katedry.

A teraz dobré správy.

Jéééééééééééééééééééééééééééééééééééééééééé...ehmehm....júúúúúúúúúúúúúúúúúú!!!

Talianka je fuč. Fuč, vravím! Nadobro. Už sa čosi mlelo včera ráno, keď nám do izby prišla vedúca, popozerala sa po izbe a potom s ňou niečo podpísala, ale ani v najbláznivejších snoch som netušila, že to pôjde tak rýchlo. Nuž zbalila sa dnes o štvrtej ráno (a veľmi nahlas, môžem podotknúť), nechala po sebe brajgel, jaký ste ešte nevideli (pretože všetko čo nevyminula/nechcela/nezmestila do tašiek nechala povaľovať po izbe) a zdrhla. Čerešničkou na torte bola dnes upratovačka, ktorá všetok ten bodrel vyhodila a prezliekla posteľ, čo znamená, že Felicita sa už nevráti. Keby som nebola taká vytočená z tej literatúry, tak idem oslavovať.

Ďalšia dobrá správa: bola som včera nakúpiť a nekúpila som si žiadny junkfood – žiadne čipsy, ani sladké – no nie ste na mňa pyšní všetci?! Fajn, tak vločky som si kúpila, ale tam je mlieko, tak je to vlastne zdravé...

Žilina – Praha – Ženeva – Porto

Znie to krkolomne, vyzerá to krkolomne a viete čo, aj to je krkolomné. Zažila som už aj lepšie aj horšie, ale začnime pekne od začiatku.

V nedeľu 0.30 som nasadla do vlaku Euronight Slovakia č. 444 za vlajúcich vreckoviek mojej rodinky. Akurát, že v tom vlaku ma neprivítal sprievodca, ako to býva zvykom, tak mu klopkám na dvierka, že nie som zlý vlk, ale jeho mamička, obdivujúc nahlas chrniaceho týpka pri otvorených dverách vedľajšieho lôžka. Z vnútra sprievodcovskej kabínky ale nevykúkli ani kozliatka, ani nikto iný, tak som sa vybrala do susedného vagóna, kde som našla druhého sprievodcu a vysvetlila mu situáciu. Ten sa začudoval, pokrútil hlavou, vrátil sa so mnou, zbadal chrniaceho týpka, znovu pokrútil hlavou, džubol doňho kľúčom a ono sa ukázalo, že to on mal byť mojim sprievodcom. Ešte nám spoločnými silami chvíľu trvalo, kým sme zobudili spolucestujúcu z kupé, ale okrem toho som sa doviezla do Prahy bez problémov.

V Prahe na stanici, 6.53 ráno, bol plán jasný, nasadnúť na Airport Expres, ktorým som sa už raz viezla a cestu ku ktorému som si približne pamätala, nehovoriac o tom, že mi ju ešte môj brat najmilší pár krát zopakoval, takže v pohode. Vážne? Ruky hore, kto ste si mysleli, že to bude také jednoduché.

Samozrejme, že nebolo. Očividne, zmenili prístupovú cestu k tomu autobusu a značenie už tradične má dovolenku. Pýtala som sa jednej tety v uniforme, „milej“ až tak, že to zoškrabovalo omietku a nápomocnej asi ako voda do toastovača. Spýtala som sa teda ešte inej (omnoho milšej) tety a tá mi prezradila, že najnovšie človek musí prejsť celou halou a vyjsť dvoje schody. Problém ale bol v tom, že tých schodíšť bolo viacero, takže som sa raz ocitla presne paralelne s autobusom, ale medzi nami bola štvorprúdová cesta, ktorú prechádzať bolo aj o siedmej ráno samovraždou. Nakoniec som ale trafila a bus nejakým spôsobom stihla.

Letisko Praha Ruzyně bolo skoro úplne prázdne, takže som, chvalabohu, nemusela stáť v radoch. Sekuriťáci sa očividne nudili, až tak, že keď som zabudla vyložiť z vaku dve fľaštičky po 30 ml, nikto si to ani nevšimol. Ešte jeden malý funfact: v Ruzyni je asi najväčšia koncentrácia Duty Free obchodov akú som kedy videla (cca. každý druhý). Druhý funfact: v hračkárstve som bola pozrieť, či nemajú nejakých pekných dráčikov a mali len tých, čo už mám aj ja :).

V Prahe na letisku

Let do Ženevy bol krátky a nezáživný, pokiaľ človek neráta mňami croissant, ktorý som vám aj chcela odfotiť, ale vyzeral tak dobre, že som ho zjedla ešte kým mi doniesli pitie. Pobyt na ženevskom letisku, termináli M, bol o niečo dlhší, ale rovnako nezáživný. Chvíľu som zabíjala čas notebookom, kým mi nedošla baterka, potom som sa vybrala pozrieť obchody, našla som pekné doplnky Swarovski (samozrejme, na čo som siahla, pod 200 eur nešlo) a dráčikov nemali ani jedného.

Po troch hodinách čakania, sme sa nalodili a poviem vám, nikdy som sa tak nemodlila, aby sme nespadli, ako v momente, keď som prišla na to, že sedím pri núdzovom východe. Nič sa ale nestalo, skoro prázdny Airbus A320, doletel až do Porta za hudobného sprievodu jedného umrnčaného decka, ktoré mám dojem istý čas jačalo niečo ako: „Iyada! Iyada!“ (jap. – nie, zlé, nechcem,...). Hej, asi musím brzdiť to anime...

Nad krídlom v Ženeve

Snack v podaní TAP Portugal

Porto

No a v Porte som sa s báglom, ktorý som ledva uniesla, dovliekla naspäť na internát, kde už ma čakala ona...(dramatická hudba)...Talianka. Toľko lásky vo vzduchu ste ešte nezažili a to je len predvečer Valentína. Mala som chuť zhodiť ten vak (jej na nohu) a objať jej plochú hruď tak silno, že by z mojej čírej radosti až prestala dýchať. Na jej tvári sa objavilo rovnaké nadšenie, ktoré by som si skoro až zle vysvetlila, keby som ju nepoznala tak dobre a pomýlila si ho s rezignovanou zúrivosťou. Ale ja ju poznám a viem, že to len jej ksicht jednoducho niekedy zle zobrazuje jej pocity. Môj príchod ju zobral tak, že hneď aj vypadla, celá bez dychu tresnúc dverami. Dokonca mám podozrenie, že sa do mňa zamilovala, lebo tu očividne zostáva aj na druhý semester. Všetko, po čom som kedy túžila!