Barcelos – Braga II

A máme tu všetkými očakávanú, druhú časť.

Po menších počiatočných problémoch s príchodom na stanicu s radosťou oznamujem, že celý zbytok výletu sa vydaril veľkolepo. Nesvietilo síce slnko a bolo dosť zima (okolo 13 stupňov), ale aspoň nám nepršalo, za čo som veľmi vďačná.

Stanica Campanhã, najväčšia v Porte a hádam jedna s najnelogickejších miest na svete, tentokrát pre zmenu nerobila problémy a podarilo sa mi nielen kúpiť si lístok a zistiť, odkiaľ že to ten vlak ide, ale našli sme sa tam aj s Betkou, čo je úspech, verte mi. Nasadli sme na spoj označený Internacional, čo je jediné priame prepojenie Porta s Barcelos a okolo deviatej ráno sme už boli na mieste.

Barcelos je malinkaté, ale pekné mestečko s asi 20 000 obyvateľmi, kúsok na sever od Porta, ktoré je známe hlavne dvoma vecami: Kohútom a štvrtkovými trhmi. Galo de Barcelos (kohút barcelošský :)) je jedným z neoficiálnych symbolov Portugalska, zapracovaný do všetkých možných predmetov a farieb a všeobecne po pár dňoch nenávidený väčšinou turistov, pretože je skoro na všetkom, čo by si človek chcel z Portugalska doviezť. Jeho príbeh je v skratke taký, že dávno-pradávno bol v Barcelos spáchaný zločin, z ktorého obvinili pútnika. Ten trval na svojej nevine, a keď bol predvedený pred sudcu, ktorý sa práve chystal zjesť pečeného kohúta, vyhlásil, že ak hovorí pravdu, kohút sa postaví a začne kikiríkať. A – ci brehy! – kohút vyskočil a zakikiríkal a muža pustili. A od tej doby sa tá okrídlená potvora malá prepracovala z pečenej na drevenú, kovovú a všelijakú inú a dostať ju kúpiť úplne všade, ale najlacnejšie a v najlepšom výbere práve na trhu v Barcelos.

  

A Feira de Barcelos (barcelošský jarmok) je jedna z najstarších severoportugalských tradícií. Koná sa každý týždeň vo štvrtok od skorého rána (na Portugalsko trochu desivé ale budíž) do neskorého večera a dá sa na ňom kúpiť všetko, čo si len viete predstaviť. Od čerstvých potravín, po zvieratá, cez domáce a záhradnícke potreby a suveníry až po oblečenie a doplnky, vo všetkých cenových a kvalitných hladinách. Je teda pravda, že sme narazili na šatky za euro, ktoré vyzerali, ako ústrižky kobercov a prebytočné zbytky záclonoviny, ale na druhú stranu sa nám obidvom podarilo kúpiť si teplučké, zvnútra kožušinkové mikiny za veľmi slušných dvadsať eur.

Moja nová mikina. Betka má rovnakú. A ja viem, že je ružová a nechcem o tom nič počuť Lenka!

All in all, v Barcelos sme strávili pekné dve hodinky (najviac času nám zabralo manévrovanie medzi tou kopou ľudí a predavačmi vykrikujúcimi ceny – si nerobím srandu, jeden mal megafón...) a o jedenástej sme nasadli na vlak do Bragy. Cestou sme museli presadať v meste zvanom Nine, načož sme vymysleli túto vec...

Na to, že Braga je piate najväčšie mesto v Portugalsku, mi pripadá celkom kompaktné a útulné. Aj keď to je možno preto, že teraz bývam v Porte, ktoré ešte stále nemám prejdené zďaleka celé, a skoro všetko sa mi teraz zdá malé. Po krátkej prechádzke zo stanice do mesta a získaní mapy sme sa usalašili v miestnom fast foode, kde sme si dali pizzu a horúcu čokoládu. Stretli sme sa tam aj s našou spolužiačkou Alenkou z Olomouca, ktorá nám potom ukázala mesto so všetkými jeho kostolíkmi (a že ich je veľa) a katedrálou (všetky portugalské mestá majú z nejakého dôvodu katedrálu alebo dve).

Brána do mesta

Avenida da Liberdade (Ulica Slobody)

Park Senhora-A-Branca (na stromoch sú pomaranče, ale nezrelé a vraj kyslé podľa Alenky)

Kostol (...)

Alenka a Betka pred...kostolom?...

Arcada (budova), veľryba (tak Alenka nazýva tú bielu vecičku vľavo dole na tom kruhu)

Divadlo

Katedrála (teda jej časť,spredu ju nemám)

Alenka sa od nás poobede odpojila, pretože mala hodinu, a tak sme nasadli na autobus a odviezli sa na asi šesť kilometrov vzdialený kopec, kde je pútnické miesto Bom Jesus s dvoma svätyňami a nejakými kaplnkami. Škoda, že nebola sezóna a že sa už začalo stmievať, pretože myslím, že sme nestihli pozrieť celý areál, ale predpokladám, že som v Brage nebola naposledy. Zabudla som ešte spomenúť, že hore na kopec sme sa z autobusu doviezli lanovkou, ktorá bola moc fajn, až na skupinku hlučných talianskych turistov a vodiča, ktorý mal zrejme dojem, že k ním patríme, lebo na nás spustil po taliansky.

Výhľad z Bom Jesus na Bragu

Bom Jesus

Lanovka

Chytili sme autobus naspäť do mesta a keďže nám zostávala ešte asi hodina do odchodu vlaku, kúpili sme si pečené gaštany a išli zháňať nejaké pohľadnice. Na margo tohto musím pochváliť Bragu, že majú asi najkrajšie pohľadnice, aké som zatiaľ v Portugalsku videla. Sú farebné, vkusne naaranžované a nie je na nich len kúsok nejakej skaly, ako to býva obvykle (schválne mi skúste nájsť niekto pohľadnicu z Algarve, na ktorej je samotné Algarve...). Po tomto sme sa ešte raz obzreli na majestátnu budovu v centre hlavného námestia, obkolesenú fontánami a kríkmi, čo je miestny McDonald's (nie, vážne, aj ja som si najprv myslela, že e to radnica, ale Portugalci majú holt priority inde).

Cesta domov regionálkou bola vcelku nezáživná, až tak, že sme skoro zaspali, ale, chvalabohu, tak vlak ide len do Porta. S Betkou sme našli jej prípoj do Coimbry, ešte si medzi sebou zanadávali na Portugalcov s kuframi, ktorých bola na stanici prdel a pol (študenti, ktorý nemajú v piatok školu a idú domov na víkend, tsssss...) a rozlúčili sa až niekedy do budúcna, keď spolu zase raz niečo podnikneme.

Barcelos – Braga I

Na dnes naplánovaný výlet do severoportugalského Barcelos a Bragy začína zaujímavo. Práve sedím na zemi v kúpeľni, aby som nezobudila spolubývajúcu, je 6.25 ráno, vonku tak 10 stupňov a moje IQ v poslednej polhodine kleslo tak o dvadsať bodov.

Priamy medzinárodný vlak do Barcelos mi odchádza 7.55. Podľa mojich skúsenosťou overených výpočtov teda potrebujem vstávať tak 6.20, aby som o siedmej vyrazila z izby. Viete mi teda niekto vysvetliť, prečo som mala budík nastavený na 5.20?

Svoju chybu som si navyše uvedomila až na pol ceste na metro, keď sa ma pán, ktorého by som podľa vzhľadu takto ráno za normálnych okolností určite stretnúť nechcela, spýtal koľko je hodín. A tak som si povedala, že radšej budem čakať v teple a bezvetrí, ako na stanici a vrátila sa domov, aby som vám o tom mohla napísať.

To cestovanie ma raz zabije...

Coimbra

Tak som sa konečne dokopala k tomu, aby som vám napísala niečo o výlete do Coimbry, podniknutého 7.11.2010 (čo si uvedomujem, že bolo pred dvoma týždňami, ale dialo sa toho naozaj veľa).

Pre tých, ktorý by chceli zistiť, aké dve dôležité veci sa udiali v tento deň, napoviem: celý deň v Coimbre pršalo (cats and dogs and the entire freaking zoo) a menil sa čas. Čo tým chcem naznačiť? Asi už tušíte...

Samozrejme, že som zabudla si prestaviť hodinky a prišla tak na stanicu o hodinu skôr, ktorú som mohla radšej stráviť v teplučkej posteli! To je jedno, že mi to nezávisle od seba hovorili traja ľudia a ešte som si to pre istotu zisťovala na internete! Čo bola ale ešte väčšia sranda, vlak išiel o hodinu skôr. Tak som naň nasadla, napísala SMS-ku Betke, s ktorou som sa mala stretnúť v Coimbre a krútiac hlavou nad mojou blbosťou a portugalskou logikou, odviezla som sa do Aveira, kde som mala prestupovať.

V Aveire som zistila, že som mala krútiť len nad svojou blbosťou. Spojenie Porto – Aveiro totiž chodí každú hodinu, ale spojenie Aveiro – Coimbra už nie, takže namiesto hodiny v posteli, som zostala hodinu trčať na mnou najnovšie vymenovanom najchladnejšom a najveternejšom bode na celom Pyrenejskom polostrove. A tak som, po odmrznutí od železnej lavičky, na ktorej som sedela, po hodine nasadla na druhý vlak, znovu poslala SMS-ku Betke a tentokrát už bez akýchkoľvek komplikácií, doviezla som sa do cieľa.

Coimbra je krásne mesto, čo, musím uznať, bolo celkom ťažko odhadnúť na prvý pohľad, pretože ako náhle som dorazila, začalo pršať ako besné a vietor zničil náš jediný dáždnik. Čo mi na druhú stranu bolo v tom momente úplne ukradnuté, keďže som sa po troch mesiacoch konečne ocitla v spoločnosti osoby, ktorá rozumie japonskému humoru, je absolútne uchvátená, kedykoľvek vidí nejaké kanji (alebo niečo, čo sa na kanji podobá) a pozerá Stargate, a tak chápe, prečo ma symbol portského metra privádza do záchvatov neudržateľného smiechu.

Znak portského metra (a kto nevie, aký to má súvis so StarGateom, nech sa naňho pozrie...)

Trivia o Coimbre: Najprv sa tadiaľ prehnali Rimania, potom Maurovia a nakoniec Portugalci. Slúžilo ako hlavné mesto od roku 1139 do 1260. O tridsať rokov neskôr tu bola založená univerzita, jedna s najstarších v Európe a prvá v Portugalsku. Za vlády Salazara (nie Slizolína!) v rokoch 1932-1968 prešla veľkými (ale hlavne deštruktívnymi) zmenami, keď spomínaný overlord nechal zničiť hneď niekoľko historických stavieb a nechal postaviť nové, hranaté, ktoré nudnosťou priam sálajú. Dnes slúži hlavne ako študentské mesto a obchodné prepojenie medzi Lisabonom a Portom.

A my dve, mokré ale veselé, prechodili sme ju celú hore-dolu, čo myslím úplne doslova, pretože podobne ako Porto, je postavená na kopčekoch, ktoré človeku dajú celkom zabrať. Boli sme v Mosteiro da Santa Clara, kde majú také mini-múzeum, okolo kostola Igreja de Santa Cruz, ktorý bol bohužiaľ zatvorený, vyškrabali sme sa aj k univerzite, prepracovali ku obom katedrálam a celé to ukončili slávnostným obedom - praženicou s čajom a šiestimi pastéis de nata každá.

Po obede sme sa prešli cez park Jardim da Sereia, po nábreží a pokúsili sa nájsť fontánu Quinta das Lagrimas, ktorá má byť ževraj desne romantická a pekná, ale keďže sa už stmievalo a bola nedeľa, nejako sme sa s ňou minuli. Každopádne, hneď ako sme skoro vyschli, znovu začalo pršať, a tak sme sa na hodinu, ktorá mi ostávala do vlaku, utiahli do kaviarničky. Pri pomyslení na to, že ale mokrá strávim ďalšie dve hodiny vo vlaku a ešte k tomu hodinu čakania v Aveire, v tej zime pekelnej, na prestup, som sa nakoniec rozhodla priplatiť si miestenku na priamy vlak.

Len ako okrajovú poznámočku musím nadhodiť, že portugalské vlaky vyzerajú zvonku všetky, ako by ich robili z plechu, ale vnútri sú nádherné a čistučké a určite lepšie, ako naše prvé triedy. Jediný naozajstný rozdiel medzi vlakmi regionálnymi a povinne miestenkovými je, že tie miestenkové sú rýchlejšie.

A keďže nemám momentálne a výnimočne žiadny vtipný záver, budete sa musieť uspokojiť len s niektorými mojimi fotkami.

Test

Je zaujímavé, ako si človek po ťažkej skúške povie: „Dobre, tak horšie to už nebude“, len aby zistil, že nielen že to horšie bude, ale že celé peklo si dalo tú robotu a vymyslelo iný nervy drásajúci, dych berúci spôsob mučenia. Tentokrát v podobe lexikológie.

V živote som už písala veľa testov a Boh vie, že som vždy nevedela všetko, ale asi len pri Waťákovi sa mi zatiaľ stalo, že som čumela na zadanie bez najmenšej šajny, čo s ním mám asi robiť. No a teraz sa to opakuje. Tri dni som sa na to učila, prečítala som neviem koľko nudných a čas žerúcich lingvistických textov (aj tých v španielčine) a stále som sa na ten test dívala ako teľa na nové vráta.

Každopádne, chvalabohu sa ešte žiadnej písomke nepodarilo pokaziť mi chuť do jedla, a tak som hneď po jej skončení vyrazila do Cidade do Porto, kúpila si pizzu a obrovské lízatko a rozvalila sa na zbytok večera pred Stargate. A tam som zostala skoro až dodnes.

Zákusky â portuguesa

Rozhodne musím povedať, že mi chýba olomoucká Menza. Na to, koľko toho sú Portugalci schopní za deň zjesť, jedlo v našej jedálni nie je nič moc. Tak nejako osciluje medzi „jedlým“ a „nejedlým“, sem-tam sa objaví niečo, čo nesie známky chuti, sem-tam niečo, čo nesie známky klingonskej technológie. Je ale jedna vec, ktorú Portugalci majú, ktorú by som pokojne uvítala aj doma. Dezert v rámci ceny.

A nie len jeden. Neviete si ani predstaviť, ako mi srdiečko poskočilo, keď som uvidela plný regál misiek a tanierikov, plných vecí všetkých tvarov, veľkostí, farieb a skupenstiev. A tak v rámci mojej túžby poznávať všetko nové a sladké, rozhodla som sa to vyskúšať postupne všetko.

Začala som u želatín, pokračovala takým akýmsi hybridom medzi pudingom a polievkou, až som sa nakoniec prepapala k zákuskom z kombinácie vajíčko + cukor + mlieko + cukor +  trošku múky + veľa cukru. A tu moje bádanie narazilo na nečakanú metaforickú stenu, tvorenú z nedostatku receptov a prebytku predstavivosti.

Po pár týždňoch som zistila, že môj pôvodný odhad, t.j. že na regáli sú „vecí všetkých tvarov, veľkostí, farieb a skupenstiev“ je tak presný, že viac už ani nemôže byť. Totiž, to, že to vyzerá inak neznamená, ako som zistila, že je to niečo iné. Teóriu som ešte overila u spolužiačok a keď mi bolo potvrdené, že mám pravdu, bola som nútená uznať, že naša jedáleň má naozaj len jeden typ zákusku, ktorý sa vždy premorfuje na iný vzhľad, zrejme aby oblbol nič netušiacich zahraničných študentov.

Stále je to ale pekný touch.

Pohľadnica pre Waťáka

Ako som už spomínala v predošlom príspevku, niekedy minulý týždeň padlo v mojej hlave rozhodnutie napísať profesorom v Olomouci pohľadnice, aby videli, aká som milá a slušná a zlatučká, že som na nich nezabudla a že by ma mohli nechať aj spraviť diplom. V tomto duchu som kúpila 6 pohľadníc, 6 známok a pustila sa do písania.

Prvých päť išlo celkom ľahko, prakticky sa písali samy. Kameň úrazu na mňa z váhou ruského tanku spadol, až keď som sa dostala k poslednej – určenej pre Watanabeho. Ja vám už neviem, či je to mnou, položením planét alebo zlou karmou, ale začínam mať dojem, že kedykoľvek sa spomenie Watanabeho meno, alebo je on sám asociovaný s nejakým predmetom, človekom alebo udalosťou, dotyčný/á dostane automaticky štatút šťastia čiernej mačky, ktorá prešla cez cestu pod rebríkom, rozmlátila zrkadlo a ešte sa na ňu vykadil holub.

Nehovoriac o tom, že mi trvalo jeden celý večer, kým som zo seba dokázala vymlátiť (búchaním-hlavou-o-stôl vymlátiť) tri japonské vety, ktoré nezneli dementne alebo infantilne, že som každé (ale KAŽDÉ!) kanji hľadala v slovníku (pretože veď kto by si po roku japončiny pamätal, ako sa píše „voda“), podarilo sa mi to na tú pohľadnicu načmárať tak krásne, že keby som mala čím a nemala v izbe detektor ohňa, spálim ju a zatancujem prosebný tanec, aby sa Waťák nikdy nedozvedel, že jedna jeho študentka dokáže takto epicky spotvoriť štyri riadky.

Samozrejme, v záchvate neskutočnej mojej geniality som známku na pohľadnicu nalepila predtým, ako som ju začala písať. Keďže by som sa ale rada dožila dlhšie, ako do návratu do Olomouca, rozhodla som sa, že je lepšie mu túto skazu neposielať.

A tak som začala od začiatku. Kúpila som novú pohľadnicu, načarbala na ňu ten môj výtvor pekelný (stále škaredo, ale krajšie ako predtým), schmatla ostatné pohľadnice a išla kúpiť novú známku a vhodiť to všetko do schránky.

Cesta k najbližšiemu automatu na známky so schránkou trvá tak 10 minút. Čo je horšie, je lemovaná malými pekárničkami a podobnými obchodmi predávajúcimi lákajúce mňamky. Takže, aby ma neuviedli do pokušenia, zobrala som si len šesťdesiat centov na známku. Cenu som vyčítala z inej známky. Prečo mi nenapadlo, že ak jedna stojí šesťdesiat a ja som za šesť zaplatila štyri eurá a osem centov, tak som sa pozrela zle, to sa nedozviem. Každopádne, keď som sa dažďom preplahočila k mašine a tá na mňa len rezolútne blikala červeným svetielkom, došlo mi, že chyba v matrixe tu asi nebude na vine.

A tak som preplávala naspäť domov, mávla na vrátnika, zobrala peňaženku, znovu mávla na vrátnika a kresala si cestu späť k automatu. Tentokrát bola vhodená suma dostačujúca, červený krám mi známku vypľul...do korýtka plného dažďovej vody.

Tá známka lepila, ale aká bola mokrá, taká bola mokrá aj tá pohľadnica, je nacapená nakrivo a má v sebe vzduchové bublinky. Keby ešte bola horľavá a ja som mala čím a nebola by som na ulici plnej ľudí, spálila by som ju a zatancovala si už len preto, že som zničila dôkaz môjho zlyhania (a ešte k tomu pršalo a vyzeralo by to ako z filmu).

Ako to už ale chodí, povedala som si, že smrť a là Watanabe je možno lepšia voľba, ako si prejsť týmto všetkým znovu, zbavila sa všetkých pohľadníc a pobrala sa domov s tým, že si aspoň za tie nervy kúpim v nejakej pekárni pastel de nata, keď už mám zo sebou celú peňaženku. A viete čo? Ani v jednej ich nemali!

Nakupovanie II

Bem-vindo pri druhej časti môjho shopping adventure.

Človek by ani nepovedal, aké je desne ťažké zohnať dáždnik v meste, ktoré pozná len dva módy počasia: Slnko a Dážď. Tri obchodné centrá a jedna ulica plná butikov a jediné zmienky o už spomínanej veci sa ukázali len na dvoch miestach a vo variantoch „Pre Deti“ a „Za 30 Eur“. Chvalabohu, sa mi neskôr podarilo nájsť aj lacnejší, a tak možno aspoň minimálna časť môjho odevu zostane budúci týždeň suchá.

Pre tých, ktorých by to zaujímalo, môj šiesty zmysel na oblečenie je ešte stále plne funkčný, ba mám dojem, že v poslednej dobe dostal upgrade bez môjho vedomia. Ako to viem, sa pýtate? Trojciferné čiastky v eurách na oblečení sa nedajú ľahko prehliadnuť...

Inak sa zo mňa stáva čoraz väčší nadšenec siete El Corte Inglés. Vynikajúci výber (až na dáždniky, grrr), ochotný personál a vcelku prijateľné ceny, ešte keby neboli v čerte na druhom konci Porta (vlastne v susednom meste Vila Nova da Gaia), bolo by to ideálne. Minule sa mi podarilo, tak ako niektorí z vás už vedia, kúpiť tam unikátnu pollitrovú rýchlovarnú kanvicu a včera zas slúchatka za 5 eur (pretože moje krásne milované KOSS-y majú v háji kábel, ZASE!), čo je presne to, čo som chcela. KOSS-y sa budú dať opraviť, tak nechcem míňať desiatky eur za nové a uspokojím sa s lacnými šmejdami. Ďalšia výhoda je, že budova El Corte Inglés je tak veľká a rozsiahla a plná, že sa v nej dá výborné stratiť, čo je super na zabíjanie času, keď sa má človek učiť.

Okrem tohto všetkého sa mi podarilo kúpiť zopár pekných pohľadníc, čo je na Porto celkom výkon, keďže väčšina ich pripomína Photoshopom namaľované obrázky viac, ako realitu. Niektoré idem zaslať profesorom z UP, akurát sa celkom desím toho, čo budem písať na tú Watanabeho. Ak to napíšem po slovensky, tak to vyhodí z okna s tým, že on hatlaninu čítať nebude. Ak to napíšem po česky, tak to vyhodí z okna a vynadá mi, keď sa vrátim, že som to mala po roku japončiny písať po japonsky. Ak to napíšem po japonsky, tak si to schová, počká si kým sa vrátim a rozseká ma na mieste, za to, že sú tam chyby a nemá to správny zdvorilostný formát (t.j. že sa človek dvakrát neospravedlní za to, že si niečo vôbec dovolil napísať a za to, že je ešte stále nažive a nepoďakuje za to, že si to adresát prečíta, aj keď to je otravné a berie to čas). A ak mu pohľadnicu nepošlem, ale všetkým ostatným áno, tak si na mňa počká, vyhodí ma z okna, rozseká ma na mieste a potom mi vynadá, že som burubetsu (blbec).

A tak sa s vami zatiaľ lúčim a idem si spečatiť svoj osud.